Človek aby pomaly začal veriť na zázraky

Nijak inak sa to asi povedať nedá. Situácia: máme v práci projekt, na ktorom stoja celkom veľké peniaze a prestíž, ak by sa nám ho podarilo dodať a predať. Deadline bol nastavený na dnes. Kvôli iným projektom sa to ale tak celkom nestíhalo a tak sme to posunuli na piatok.

Dnes ráno bolo jasné, že to aj tak nestíhame úplne bezproblémovo a bude treba asi potiahnuť dlhé nočné hodiny. A ráno dorazí e-mail od klienta, pre ktorého to vyrábame, že majú momentálne plné ruky práce a či by sme to mohli posunúť na nejaký dátum o tri týždne.

Nasleduje veľké odfúknutie. A tak sme získali čas, aby sme projekt nie len dokončili v takej podobe, ako sme pôvodne zamýšľali, ale potiahli ho ešte o dva kroky ďalej. Hlavne to musíme celé nepremrhať.

Ale toto sú práve momenty, keď si človek v našej brandži povie, že sa stal zázrak 😀

OpenCL, nVidia a rozuzlenie

Tak nakoniec to vyzerá, že celá tá šaškáreň s OpenCL (viď môj predchádzajúci článok) sa oplatila. Zabil som s tým síce neskutočné množstvo času, ale nakoniec som v hodnotení skončil prvý v skupine 🙂

Za náročnosť úlohy vraví aj fakt, že z 35 študentov, čo na tento predmet chodia, odovzdalo úlohu len 13. A z týchto trinástich riešení správne fungovalo len sedem. Teda rovných 20%. Nič moc, keď si vezmete, že to bola úplne obyčajná úloha pre študentov magisterského štúdia informatiky.

Moje riešenie dopadlo v teste najlepšie – s priemerným zrýchlením (na troch rôzne veľkých vstupoch) 44,536x. Vzorové riešenie, ktoré vypracoval zadávateľ úlohy, dosiahlo priemerné zrýchlenie 43,852, to moje riešenie teda bolo ešte o čosi lepšie, ale povedal by som, že to bolo spôsobené len nedostatkom času zo strany cvičiaceho.

V každom prípade, týmto pádom mám už teraz istú známku z tohto predmetu, nemusím sa teda ďalej znervózňovať, čo je pozitívne. Kicking back and enjoying the feeling… 🙂