Nedávno som bol na návšteve u jednej kamarátky. Akosi sa reč zvrtla na vzťahy (mimochodom žiadna sláva). A ako sme tak diskutovali, povedala mi, že sem-tam napíše nejakú tú báseň (keď ju to chití). Niečo mi z nich prečítala.
Ja nie som moc na poéziu, ale musel som uznať, že to boli veľmi pekné ukážky poetického umenia. Precítené. Myslela to vážne. Musím uznať, že báseň je asi najkrajší spôsob, ako niekomu vyjadriť svoje city.
Ja som to kedysi tiež skúšal. Ale bolo to také to prízemné básnenie – žiadna umelecká hodnota. To bolo tak 3 roky dozadu. Odvtedy som to neskúšal. Po prvé nemám čas a po druhé sa mi nad tým nechce rozmýšľať. Ale po tomto rozhovore som si povedal: však čo, skúsim to znovu, nič za to nedám a môžem len získať. No hej. Ono sa to ľahko povie, ale v praxi to vyzerá celkom ináč. Presedel som nad tým asi tak 3 hodiny (po častiach, ale aj tak dosť na mňa). A vyprodukoval som – takmer nič. Bol som z toho na větvy. Vzdal som to. A na druhý deň, cestou zo školy, ma zrejme niečo koplo (hus, prúd alebo fakt neviem čo). Možno to bola aj inšpirácia (asi som príliš dumal nad mojou Múzou). A mal som začiatok. Doma som to už len dokončil (že len – ďalšie 3 hodiny). A bol ľúbostný sonet. Ani to nie je bohvie čo, ale aspoň to nie je celkom primitívne. Vďaka Bohu.
Len dúfam, že nájdem aj odvahu ho uplatniť…
Postrehy z Vrakune 