Siedmy Horcrux – Kapitola 23 – Nebol som tu už skôr? – Časť 2

Druhá časť kapitoly 23. Kompletný zoznam preložených častí nájdete v archíve prekladu.

„Povedala nám, aký je nás Duduško špeciálny – niečo, čo sme vždy vedeli – a kam to až dotiahne. Našla v ňom veci, ktoré Smeltings jednoducho nevidel. Nechápem, ako to mohli prehliadnuť. Nikdy som ho do tohto sveta nechcela pustiť, no ona nakoniec rozoznala jeho výnimočnosť,“ rozplakala sa pani Dursleyová.

„Dal som tomu šancu, Petunia,“ ozval sa pán Dursley a žil najeho čele vzyerala, ža už už praskne. „Myslel som si, že ak uvidia, čo v Dudleym je, bude to ok. Nemôžu byť predsa všetci zlí. Ale čoho je dosť, toho je príliš. Ideme domov a preč od tohto cirkusu.“

„Umbridgeová prehlásila, že jej zistenie o tom, ako sa každý v Harrym mýli a odhalenie nepravosti spáchanej na Dudleym, jej vnuklo myšlienku na to, že sa môžeme mýliť aj vo Veď-Viete-Kom,“ povedal Charlie a zovrel svoj pohár.

„Úroveň hlúposti tej ženy skutočne nepozná hraníc,“ potiahla nosom profesorka McGonagallová.

„Vyhlásila, že podpísala zmluvu, ktorá ukončí násilie a prinesie spoluprácu so smrťožrútmi,“ pokračoval Charlie.

Harry, s rukami založenými na hrudi, si zvieral bicepsy a nechty si zarýval do kože. Ginny ho bez premýšľania vzala za ruku, aby mu zabránila ďalej si ubližovať. Harry sa jej opäť vytrhol, no tento krát zachytila tieň, ktorý mu pri tom prebehol po tvári. Vyzeral tak stratene a zraniteľne, že sa jej chcelo plakať. Túžila ho objať a zahnať to, čo ho trápilo.

On bol ale očividne rozhodnutý poradiť si s tým sám. Len jeho oči prezrádzali čoi iné. Jeho krásne, smutné oči boli len jedným výkrikom o pomoc. Objala ho okolo pása a jemne ho stisla. Stuhol, no Ginny povzbudilo, že sa neodtiahol.

„Ako na to reagovali ľudia?“ opýtal sa jej otec.

Charlie si zašiel rukou do vlasov. „To ti fakt neviem povedať. Bolo zjavné, že by tomu radi uverili, no cítil som tam stále veľkú dávku nedôvery. Nemali veľa problémov s uverením tomu, že Dudley je vyvolený, no pri tomto prehlásení bola nádej v miestnosti skoro hmatateľná. Videl som to v očiach každého naokolo. Presne ako Moody predpovedal – boli pripravení ignorovať rozum, pretože im povedala to, čo chceli počuť.“

„Sú vystrašení,“ odvetil jej otec a zovrel si koreň nosa. „Vidíme to stále.“

„Mali byť vystrašní,“ pokračoval Charlie temne. „Potom začala vymenúvať zoznam opatrení proti čarodejníkom z muklovských rodín. Vrátane ich výuky oddele od Rokfortu a zákaz zastávať pozície autorít.“

„To je jeden z najlepších nápadov, ktoré som v poslednom čase počul,“ ozval sa Draco Malfoy, ktorý zliezol do klubovne z chlapčenských spální. „Špeciálne pozíciu ministra mágie by mal zastávať niekto, kto bol vychovaný v tradícii čarodejníckeho sveta.“

Narcissa svojmu synovi súhlasne prikyvovala.

„Hej, to je zhruba to, čo povedala aj ona. A potom otvoril dvere a vpustila dnu smrťožrútov,“ zavrčal Ron.

„Čo urobila?“ skríkla jej mama a okamžite sa v kresle vyrovnala.

„Smrťožrúti sa nahrnuli dnu a Umbridgeová prikázala aurorom, aby nezasahovali,“ potriasol Charlie hlavou. „Viedol ich Snape.“

„Severus?“ opýtala sa profesorka McGonagallová a chytila sa za hrdlo.

„V podstate len vyčistil cestu pre Voldemorta, aby sa mohol prejsť miestnosťou a vyhlásiť sa za nového ministra mágie,“ vysvetlil Ron a potľapkal Hermionu po pleci. „Voldemort uzavrel všetky východy. Vrátil Umbridgeovej Pettigrewovu hlavu – na tanieri – a potom ju hodil Greybackovi a jeho kumpánom. Neboli s ňou práve spokojní.“

Keď ostatní diskutovali o udalostiach na ministerstve, Ginny ich slová nechávala plynúť okolo. Sústredila sa len na Harryho. Čo sa mohlo stať, čo by mu znovu vrátilo ten prázdny pohľad? Už ho v minulosti niekoľko krát videla. Prvý raz to bolo tesne po tretej úlohe a udalostiach, ktorými to všetko začalo. Vtedy predstiarala, že to nevidí. Vtedy bola s Michaelom a bola dokonca celkom šťastná. No nemohla si Harryho nevšímať a z toho smutného, strateného a omámeného výrazu ju bolelo pri srdci.

Druhý krát videla ten pohľad po Siriusovej smrti. Po tragických udalostiach tej noci to z jeho tváre mohol vyčítať každý hlupák – tá čistá, zúfalá bolesť z neho priam vyžarovala. Vtedy okolo seba postavil neviditeľnú stenu a nikto sa k nemu v prvých dňoch neodvážil priblížiť.

Naposledy to bolo po smrti profesora Dumbledora. Harry bol opäť nútený byť svedkom. Tento krát to zvládal lepšie – možno vďaka jeho ziskanej dospelosti, možno len vďaka tomu, že si tým už prešiel v minulosti. Ginny si rada myslela, že to bolo preto, že pri tom nebol tak sám.

Tak čo sa mohlo na ministerstve stať? Čo mohlo znovu vrátiť ten strápený pohľad späť do tých úžasných zelených očí? Pre ňu boli jeho oči na ňom tým najkrajším – ten otvorený pohľad, ktorý vždy o jeho pocitoch prezradil viac, ako on len tušil.

„Bolo to strašné,“ rozplakala sa Hermiona, čím vtiahla Ginny spať do prítomnosti. Niektorých ľudí zasiahli do chrbta, keď sa pokúšali utiecť. Iných udupal dav, keď spadli. Telá boli všade,“ dokončila a striaslo ju.

Ginny cítila, ako sa Harry trasie. Konečne začal upúšťať od svojho stuhnutého postoja, trochu sa uvoľnil a oprel sa o ňu.

„Pokúsili sme sa nájsť cestu von, no celá miestnosť bola nepriedušne uzavretá. Nikdy som nič podobné nevidel,“ nadviazal Charlie a aj napriek okolnostiam znel jeho hlas ohúrene. „Nič proti tomu nefungovalo.“

„A potom si Voldemort uvedomil, že je tam aj Harry,“ povedala Hermiona a pohľad jej zaletel k Harrymu. „Vymenili si pár slov a potom naňho Voldemort použil Cruciatus.“

„Pri Merlinovej brade!“ skríklajej mama a obrátila sa k Harrymu, no ten sa jej pohľadu vyhol.

Ginny cítila, že Harry sa rozrtiasol ešte viac a bola svojmu otcovi vďačná, že drží mamu na uzde. Pochybovala, že by ju Harry teraz zvládol.

„Harry s Voldemortom bojoval a vyzeralo to, že Harry je v tom až po krk,“ preglgol hlasno Ron a opatrne pozrel na Harryho.

Ginny si všimla, že Ron aj Hermiona rozprávajú veľmi pomaly, akoby sa snažili príbeh čo najviac natiahnuť. Nech sa neskôr stalo čokoľvek, očividne o tom nechceli hovoriť. Ginny zrazu zaliala vlna hrôzy.

Na Harryho tvár padol tieň, v ktorom jeho zelené oči vyzerali takmer čierne. Ginny ho stále pevne držala okolo pása. Zrazu pocítila, ako jej takmer zúfalo zovrel ruku.

„Vtedy na miesto dorazili Remus s Tonksovou. Obetovali sa, aby sme my mali šancu utiecť,“ povedal Charlie. Rozprával pri tom veľmi rýchlo, akoby sa snažil dostať to zo seba čo najskôr. „Boli úžasní.“

Celá miestnosť vybuchla výkrikmi zúfalstva. Dokonca aj Malfoy nadvihol obočie.

„Vlkolak je mŕtvy?“ opýtal sa bezvýrazne a pohľadom strelil po Harrym.

Harry hľadel strenulo pred seba a vyhýbal sa ich pohľadom. Ginnin pohľad sa zahmlil, keď jej slzy zastreli zrak.

Ako sa to mohlo stať?

Remus – pokojný, nežný Remus. V jej druhom ročníku k nej bol tak láskavý. Mala toľko roboty s dobehnutím jej katastrofálneho prvého ročníka, no on bol vždy trpezlivý a chápajúci. A Tonksová! Nemotorná, vždy veselá Tonksová. Bola pre ňu viac kamarátkou ako ďalším dospelákom. Jej mama by bola zhrozená, keby prišla na polku vecí, ktoré ju Tonksová naučila. Ginny si vybavila chichotajúcu sa Tonksovú, ako jej práve rozpráva, že jej mama pravdepodobne nie je práve expertom na zaklínadlá proti počatiu…

S Remusom si konečne vyslovili svoju lásku. Mali sa vziať a šťastne žiť až do smrti. Nemala zrazu ani dosť sily na to, aby sa rozplakala.

„Drž hubu, Malfoy,“ zavrčal Ron. Oči mal podozrivo lesklé. „Keby nebolo Remusa, nedostali by sme sa odtiaľ.“

Ginny si všimmla, že Harrymu sa roztriasla horná pera, no okamžite si znovu nasadil svoju strnulú masku. Ruku jej zvieral tak pevne, až si bola istá, že v nej stratí všetok cit.

„Ako ste sa dostali preč?“ opýtal sa jej otec. Ginny bez emócií sledovala, ako jej mama plače do jeho ramena. „Čo sa stalo s kúzlom blokujúcim dvere?“

Ron opäť pozrel na Harryho. „Nemám tušenia,“ povedal potichu.

„Urobil to Harry,“ potiahla nosom Hermiona. „Vlastne to bolo neuveriteľné. Bol očividne rozrušený, no spravil niečo so sklenenými dverami neďaleko nás a celá miestnosť za otriasla. Všetky dvere sa okamžite otvorili a nasledoval zhon, keď sa kzždý snažil utiecť.“

Všetky oči v miesntosti sa obrátili k Harrymu a Ginny cítila, že sa celý napol. Bola si istá, že by utiekol, keby ho tak pevne nedržala. Kým stačil niečo povedať, portrétový vchod sa otvoril a dovnútra vstúpili Bill, Fleur a Moody. Všetci niesli stopy súboja. Pred konferenciou všetci traja použili všehodžús, no už sa im vrátili pôvodné podoby. Bill krvácal na tvári a Fleur vedľa neho krívala.

„Bill!“ vykríkla jej mama a vyskočila, aby ho objala. Potom tomu istému objatiu podrobila aj Fleur. „Och, Fleur! Vďaka Merlinovi, že ste v poriadku.“

Bill s Charliem si podali ruky a bratsky sa objali. „Som rád, že ťa vidím, kamoško,“ povedal Charlie.

„Nápodobne. Videli sme, že ste sa dsotali von, keď sa dvere ortvorili. My sme zostali, aby sme ľuďom pomohli dostať sa do Svätého Munga, no keď sa smrťožrúti začali spamätávať, aj my sme museli utiecť,“ odvetil Bill.

„Čho sa sthalo s dverhami?“ opýtala sa Fleur. „Nikhdy som nič phodobné nevhidela.“

„To Harry,“ odvetil Charlie a vrhol na Harryho opatrný pohľad.

„Sakra dobrý kus mágie,“ pochválil ho Moody drsne a spustil sa do kresla. „Bez toho by sme mali ešte väčšie straty, ako máme teraz. Väčšina aurorov bola zdecimovaná, no priviedol som tých, čo prežili.“

„Sú tu?“ opýtala sa profesorka McGonagallová s nadvihnutým obočím.

Moody prikývol. „Sú vo Veľkej sieni. Ministerstvo je preč – kompletne pod Voldemortovou kontrolou.“

Ginny prudko vhliadla. To bolo po pr´vy raz, čo počula starého aurora vysloviť jeho meno. V jeho očiach videla záblesk ocele – už sa ďalej zatlačiť nenechá.

„Chcú sa pripojiť k Rádu,“ pokračoval Moody. „Práve teraz sme posledná obranná línia. Dostaneme z Azkabanu Kingsleyho. Nepatrí tam a môže ich viesť. Dôverujú mu.“

Profesorka McGonagallová prikývla. Bola veľmi bledá.

„Chcem trénovať s nimi,“ ozval sa po prvý raz Harry. Jeho hlas bol tvrdý, neodpúšťajúci.

„Harry –“ oslovila ho jej mama, no nedal jej šancu dokončiť.

„Ak som ja ten, kto ho má zastaviť, potrebujem niekoho, kto mi úkaže, ako to mám urobiť. Musím sa naučiť, ako ho zabiť,“ pokračoval Harry a v očiach mu zahorelo. „Naučíte ma to?“

Moody vážne prikývol.

„Potter…“ začala profesorka McGonagallová, no očividne sa jej nedostávalo slov.

„Čo?“ skríkol Harry a obrátil sa k nej. „Mám len ďalej sedieť vzadu a nechať ho, nech vás zabije jedného po druhom? Nakoniec sa aj tak nič nemení – stále je to na mne. Radšej to spravím, kým je ešte nažive niekoľko ľudí, ktorých mám rád.“

Otočil sa na päte a vybehol z miestnosti, pričom si riadne udrel plece o rám portrétu. Hermiona s Ginny sa pohli, aby ho nasledovali, no tichý hlas jej otca ich zastavil.

„Nechajte ho ísť, potrebuje vypustit trochu pary.“

Všetci hľadeli na prázdny portrétový priechod. Dokonca aj Draco – bledý a unavený – bol nezvykle potichu. Nakoniec ich mlčanie prerušila profesorka McGongallová.

„Alastor, aurorov ubytujeme v bystrohlavských komnatách. Povedzte Filiusovi, nech vám s tým pomôže. Molly, mohla bysi prosím odviesť Dursleyovcov do nejakej prázdnej spálne tu? Dobby by mohol pripraviť izbu. Dudley by sa mohol pridať k panu Malfoyovi, myslím, že ten je teraz na celom poschodí sám.“

„Nebudem spať v izbre s humu… ehm… s čarodejníkom muklovského pôvodu,“ začal Malfoy, no pod prísnym pohľadom profesorky McGongallovej sa rýchlo opravil.

„Budete spať tam, kde máme miesto, pán Malfoy,“ zahriakla ho profesorka McGonagallová.

„Malfoy?“ opýtal sa Dudley a prvý raz sa zahľadel na blodína. „Počul som, ako to tebe Potter rozpráva.“

„Úchvatné,“ prevrátil Draco očami.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s