Siedmy Horcrux – Kapitola 23 – Nebol som tu už skôr? – Časť 1

Tak, po VEĽMI dlhom čase tu mám pokračovanie prekladu TSH. Ako vždy, predchádzajúce časti nájdete v archíve prekladu. Zároveň sa ospravedlňujem – chcel som túto časť prekladu zverejniť už včera, ale nakoniec som sa k tomu nedostal.

Ginny sedela na rímse na Astronomickej veži, mrzuto kopala do kamennej steny a mračila sa na cestu ro Rokvilu. Na cestu, ktorou pred niekoľkými hodinami prešli Harry, Ron, Hermiona a pár ďalších členov Rádu, aby sa mohli odmiestniť do Londýna na ministerskú tlačovú konferenciu. Chladný zimný vzduch ju štípal na tvári, no bolo jej to jedno. Neznášala, keď ju takto nechali mimo diania.

Nezáležalo na tom, že jej rodičia a dvojičky tiež zostali na hrade, aj tak mala zlú náladu. Jej mamu Percyho smrť poznačila. Strach o jej ostatné deti dosiahol úplne nových výšok a najviac zo všetkých to pociťovala práve Ginny. Bola jediná, o kom si jej mama myslela, že nad ním má ešte akú takú kontrolu. A jej potreba v každom okamihu vedieť, kde sa Ginny nachádza, bola pre Ginny dusivá.

Ginny s povzdychom znovu nakopla cimburie. Jej mama by pravdepodobne okamžite omdlela, kkeby ju tu hore videla, no Ginny sa potrebovala trochu vzoprieť. A sadnúť si na okraj cimburia Astronomickej veže bolo to najlepšie, na čo sa momentálne zmohla. Úbohosť.

Vedela, že jej mama bola Percyho smrťou zničená a Ginny bolo ľúto, že sa na ňu hnevá, no nemohla si pomôcť. Ginny vedela, že aj jej bratia už mali po krk toho, ako ich matka stále počíta hlavy, aby sa usitila, kde sa jej deti práve nachádzajú, no nejak sa im podarilo necítiť sa tak previnilo, ako sa cítila Ginny. Možno to je nejaká mužská záležitosť.

Pred chvíľou tu boli Fred s Georgom – nepochybne ju prišli skontrolovať na príkaz ich mamy – a pokúsili sa ju rozveseliť. Aj keď ich úsilie oceňovala, chcela jednoducho zostať chvíľu sama. Najprv chcela ísť na to miesto pri jazere, ktoré jej ukázal Harry, no keďže bola nahnevaná aj naňho, zamietla to.

Fred s Georgom tiež neboli radi, že museli zostať na hrade, no Moody si myslel, že by boli príliš nápadní. Ginny sa zasmiala pri predstave, ako sa tí dvaja pokúšajú byť nenápadní. Jej otec plánoval použiť všehodžús, rovnako ako Moody s Billom, no na poslednú chvíľu sa podvolil prosbám jej mamy a zostal tiež.

Pozrela na slnko zapadajúce za škótske vrchy a obdivovala tú nerušenú krásu. Priala si vedieť, čo sa deje. Umridgeovej neverila ani za mak a cítila nepokoj členov Rádu, keď sa pripravovali na odchod.

Bolo dokonale logické, že nie každý musel byť na tlačovke prítomný, ale Ginny sklamalo, že to bola opäť ona, koho nechali za sebou. Ale asi bolo dobre, že s Harrym šli Ron s Hermionou. Snáď sa im podarí upokojiť ho, ak jeho hnev nad prepustením Pettigrewa prekročí medze. Harry sa v poslednom čase v kontrole svojíh emócií zlepšil, no všetko má nejaké hranice.

Aj tak si ale priala, aby sa aspoň jeden z nich postavil dôraznejšie na jej stranu. Ona by to pre nich urobila. Opäť sa zamračila a uprela pohľad na temnejúcu cestu. Dúfala, že kým padne úplná tma, uvidí nejaké známky toho, že sa vracajú. Aj tak už asi bol čas, aby sa vrátila do klubovne. Tu hore musela vyzerať ako princezná uväznená vo veži. A presne tak sa aj cítila.

Rukou sa dotkla náhrdelníka, ktorý jej dal Harry na Vianoce. Nikdy si ho neskladala a kameň v ňom vyžaroval príjemné teplo. O čosi skôr v ten večer však náhrdelník urobil čosi nezvyčajné. Zahorel… alebo vyšľahol… alebo čo. Ginny si bola istá, že sa jej to len zdalo, no na chvíľu mala pocit, že ju náhrdelník páli.

Nakoniec sa rozhodla, že toho má už dosť, obrátila sa a zoskočila na podlahu Astronomickej veže. Pozrela naposledy dolu a mala pocit, že pri bráne zazrela náznak pohybu.

Prižmúrila oči a uprene sledovala cestu. Po chvíli rozoznala na hlave najvyššej z postáv dobre známy záblesk červenej. Bola si istá, že to je Ron. Hneď na to rozoznala aj Hermionu, Harryho a Charlieho, ktorí kráčali vedľa neho, spolu s niekoľkými ľudmi, ktorých Ginny nepoznala. Dvaja z nich boli dosť veľkí a nestíhali s ostatnými držať krok.

Ginny sa uľavilo – boli v bezpečí. Ale zamrazilo ju, keď si uvedomila, že Bill a Fleur s nimi nie sú. Aj spôsob, akým kráčali – akoby stuhnuto – jej napovedal, že niečo nie je v poriadku. Keď sa priblížili, Ginny jasne videla, že Hermiona s Ronom Harryho držia za ramená. Kráčal strnulo, pohľad mal upretý priamo pred seba a v tvári mal prázdny výraz. Tak sa správal vždy, keď sa pokúšal udržať svoje emócie na uzde.

Niečo bolo veľmi zle.

Ginny sa chcela oročiť a bežať do klubovne. Ešte stále by ich predbehla, ak by vyrazila hneď, no nedokázala sa odtrhnúť od Harryho stuhnutej chôdze. Ak by sa niečo stalo Billovi alebo Fleur, Ron s Charliem by vyzerali viac rozrušení… či nie? Tak čo sa mohlo stať? Ginny s trhnutím konečne rozoznala tých troch cudzincov ako Harryho otrasných muklovksých príbuzných. Čo už tu len tí mohli chcieť? Ak mali čokoľvek spoločné s Harryho náladou, Ginny sa postará o to, aby za to zaplatili.

Keď jej hnev konečne prekonal jej starosti, otočila sa na päte a rozbehla sa k Chrabromilskej klubovni tak rýchlo, ako jej to nohy dovoľovali. Zadýchane vybehla spoza rohu a ledva sa jej podarilo zabrziť pred portrétom Tučnej panej.

„To, že sa nevyučuje, neznamená, že je dovolené behať po chodbách,“ pokáral ju portrét.

„Útočisko,“ vyprskla Ginny a výčitku ignorovala.

Tučná pani si rozhorčene odfrkla, no portrét sa odsunul.

Keď vstúpila, otočilo sa za ňou niekoľko hláv. Preletela miestnosť pohľadom a hľadala nejaké známky prítomnosti navrátilcov.

Iris s pani Parkinsonovou sedeli pri okne a čítali, aj keď Iris každú chvíľu uprela pohľad do rohu, kde Fred s georgom hrali napínavý šahový duel. Shannon ich pri tom pozorovala. Keď vošla, všetci sa k nej obrátili.

„Ginny! No konečne,“ ozvala sa jej mama a vyskočila z kresla pri ohni, kde štrikovala. „Si v poriadku? Keď budeš v tejto zime stále vonku, ešte chytíš chrípku.“

Ignorujúc svoju mamu, Ginny povedala: „Sú späť. Videla som ich, ako prichádzajú z Rokvilu.“

„Už sú späť?“ zamračil sa jej otec. „Zdá sa mi to strašne skoro.“

Ginny prikývla, no nechcela zvyšovať napätie tým, že by vyslovila svoje obavy. „Som si istá, že som videla Rona, Harryho a Hermionu.“

„A čo ostatní?“ opýtala sa jej mama a nervózne sa zamrvila. „Bill s Charliem?“

Kým stačila Ginny odpovedať, portrét sa odklopil a profesorka McGonagallová voviedla dnu unavenú skupinu.

Herry mal na tvári strnulý výraz, ktorý nič neprezrádzal. Hermiona ho vzala za ruku a pokúsila sa ho odviesť ku kreslu, no sa jej vytrhol. Ron s Charliem sa tvárili napäto a Hermiona vyzerala, akoby plakala. Dursleyovci vyzerali ako vystrašené králiky. Stáli na kope a nervózne sa rozhliadali.

Ginny ustarostene podišla k Harrymu, no ten sa odvrátil. Očividne nechcel, aby sa ho dotkla.

Niečo bolo veľmi zle.

„Vďaka Merlinovi, že ste späť,“ vykríkla jej mama a objala Charlieho. „Tak som sa o vás bála. Kde je Bill s Fleur?“

Ron rýchlo ukročil z jej dosahu, položil Hermione ruku okolo pliec a viedol ju ku kreslu. Klesla doň a potiahla nosom. Obaja bez prestania hľadeli na Harryho.

„Povedzte nám, čo sa stalo,“ vyzval ich jej otec a pri pohľade na Dursleyovcov prižmúril oči. „Tiež by ma zaujímalo, prečo sa k nám pripojili Harryho príbuzní.“ Aj keď to povedal pokojným hlasom, Ginny v ňom zachytila náznak ostria. Muklovia alebo nie, jej otec ich nemal rád o nič viac ako ostatní.

„Tak to by zaujímalo aj mňa,“ ozval sa Vernon Dursley svojím typikcým spôsobom. „Ako sme sa vôbec ocitli v tejto prekliatej škole? Nechápem, ako toto všetko môže existovať v takej kope trosiek.“

„Mágia, otec,“ prevrátil Dudley očami. „Pre mňa to ako kopa trosiek nevyzeralo.“

Pán Dursley sa rozkašľal. Očividne nebol zvyknutý na Dudleyho odvrávanie.

Ginny naďalej sledovala Harryho. Tvár a ruky mal pokryté drobnými ranami, držal sa od všetkých ďalej a ruky mal založené, akoby sa chcel chrániť pred chladom. Stále mal ten kamenný výraz a jeho pohľad bol bez života. Ginny bola stále vydesenejšia. Zúfalo ho chcela utešiť, no nevedela, ako. Pokúsila sa zachytiť Ronov alebo Hermionin pohľad, no tí jej pokusy naschval ignorovali. Aj oni boli pokrytí malými oderkami.

Ginny sa stiahol žalúdok.

„Sadnite si tam a buďte ticho, kým vysvetlím situáciu,“ vyštekol Charlie a ukázal Dursleyovcom na stôl na opačnej strane miestnosti. Pri tvrdom tóne jeho hlasu všetci Dursleyovci nadskočili a bez reptania sa usadili na naznačené miesta. Ginny mala dojem, že to musí byť ten istý hlas, ktorý používa na tvrdohlavé draky.

Tvár pána Dursleyho nadobudla dosť nebezpečný odtieň fialovej, no udržal jazyk za zubami.

„Kde máš brata, Charlie?“ opýtala sa jej mama a zovrela ruky v päsť.

„Neviem,“ odvetil Charlie.

„Ako to, že nevieš? Boli ste tam spolu, nie? Prečo s Fleur neodišli spolu s vami? Čo sa stalo?“ opýtala sa a hlas jej s každou ďalšou otázkou stúpal.

„Molly, prečo si nesadneš a nedáš si šálku čaju?“ ozvala sa profesorka McGonagallová a hneď podala jej mame šálku a čajník. „Myslím, že všetci chceme počuť, čo nám Charlie povie. Som si istá, že Bill s ostatnými sa z ministerstva vrátia čoskoro.“

„Ministerstvo je pod kontrolovou Veď-Viete-Koho,“ povedal potichu Charlie. Zrazu vyzeral vyčerpane.

Miestnoťou sa rozľahli vzdychy a všetci krútili hlavami a vymieňali si pohľady. Len Ron, Harry a Hermiona ostali nehybní.

„Myslím, že by si mal radšej začať od začiatku, Charlie,“ povedal jej otec a pohladkal jej mamu po chrbte.

„Umbridgeová odštartovala večer tým, že všetkým povedala, že nie Harry, ale Dudley je vyvolený,“ vysvetľoval Charlie a vďačne si vzal pohár, ktorý mu podal Fred.

„Čo že to povedala?“ opýtala sa profesorka McGonagallová plochým hlasom. Stála dokonale nehybne. Pohľad jej na moment zaletel k roztrasenéj hromade, ktorá bola Dudleym.

„Že Dudley je vyvolený,“ zopakoval Charlie a odpil si Ohnivej whisky.

Kútikom oka si Ginny všimla, že Dudley sa v kresle vystrel a vytrčil hruď, zatiaľ čo ho jeho mama chytila za ruku, pripravená vziať ho a utekať.

„Tvrdila, že proroctvo nikdy nehovorilo o Harrym, len o jeho rodovej línii a že Dumbledore Dudleyho po celé tie roky pred ministerstvom skrýval,“ vyprskol Charlie.

„Ako ste sa dostali do kontaktu s Dolores Umridgeovou, pán Dursley?“ opýtala sa profesork McGonagallová a stále hľadela na Dudleyho.

„Ehm,“ ozval sa Dudley a hlas mu preskočil. „Jedného dňa sa jednoducho objavila u nás doma. Povedala, že jeden z jej detekčných prístrojov ukázal, že som čaroval.“

„Vravíš prístroje?“ opýtal sa jej otec a aj napriek pochmúrnej atmosfére sa rozžiaril.

„Teraz na to nie je vhodný čas, Artur,“ zahriakla ho jej mama. „Pozvali ste ju k sebe? Kontakrovali ste ju z nejakého dôvodu?“

Pani Dursleyová zažmurkala ako sova. „Kontaktovali? Ako by som ju asi tak mohla ja kontaktovať?“ opýtala sa zhrozene.

„Odkiaľ mám vedieť, prečo robíte to, čo robíte? Zanedbávali ste jediné dieťa vašej sestry – nedokážem pochopiť, ako rozmýšľate. A dúfam, že ani nikdy nepochopím,“ zavrčala jej mama. „Ako vás Dolores Umbridgeová našla?“

„Netuším,“ odsekla pani Dursleyová. „Po letných prázninách mal Dudley skvelú náladu. Všetky tie nezmysli skončili a po Vianočných prázdninách sme sa ho chystali poslať späť do školy. Potom sa niečo stalo a opäť začal robiť čudné veci, keď sa rozrušil.“

„Harry mi na Vianoce poslal knihu kúziel,“ ozval sa Dudley a pozrel na Harryho, ktorý však neodpovedal. „Vyskúšal som pár z tých zaklínadiel, no nemal som tú drevenú paličku, takže mi nič nevyšlo. Bol som veľmi frustrovaný a potom už neviem, čo sa stalo. PlayStation, ktorú som sa pokúšal levitovať, vybuchla a o pár minút na dvere zaklopala tá Umbridgeová.“

Reklamy

One thought on “Siedmy Horcrux – Kapitola 23 – Nebol som tu už skôr? – Časť 1

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s