Siedmy Horcrux – Kapitola 22 – Dohoda – Časť 3

A je tu záverečná časť dvadsiatej druhej kapitoly prekladu TSH. Ostatné časti samozrejme nájdete v archíve prekladu.

A-ale… pane… to je mimoriadne neštandardné. Vášho muža som prepustila až po podpise dohody,“ fňukala Umbridgeová v šoku. Harry vedel, že nie je hlúpa, no vyzerala, že sa upriamila len na ten jeden detail, akoby sa zvyšok jej mozgu jednoducho vypol.

Voldemort znovu mávol prútikom a pred Umbridgeovou sa objavila čierna škatuľa. Umbrdigeová na ňu len hľadela, na tvári prázdny výraz. Veko sa pomaly vznieslo do vzduchu. Umbridgeová sa nepohla bližšie a celá miestnosť zatajila dych.

Harry sa pohľadom vrátil k Voldemortovi, ktorý mu pripomínal mačku, ktorá sa najprv s myšou hrá a až potom ju zožerie. Alebo skôr hada a ropuchu. Odkedy sa objavil Voldemort, Harry bol prekvapený tým, že ho nebolela jazva. Ani len náznak bolesti. Uvedomil si, že Tom proti nemu stále používa oklumenciu, aby ho zablokoval a aby skryl, čo robí. To však znamenalo, že si Tom neuvedomuje, že je Harry v miestnosti s ním.

Z myšlienok ho vytrhol vystrašený krik. Hermiona ho chytila za ruku a nechty mu zarila do kože. Z krabice sa vynroila Červochvostova hlava. Vznášala sa nad škatuľou, kvapkala z nej čerstvá krv a prázdnymi očami hľadela na Umbridgeovú.

„Rozhodol som sa vrátiť váš dar. Pre slabých hlupákov, ktorí sa nechajú chytiť školákmi, nemám použitie,“ povedal Voldemort a hadie nozdry sa mu rozšírili. „Nanešťastie pre vás to znamená, že vaša spolupŕaca nie je naďalej potrebná.“

Umbridgeová obrátila svoj prázdny pohľad k Temnému pánovi a zalapala po dychu. Aj napriek nenávisti, ktorú cítil k nej a jej dielu, ju Harry trochu ľutoval. Aurori zvierali prútiky a stále čakali na povel k útoku. Umbridgeovej nasledovníci – práve tí, ktorí velili – zrazu nevedeli, čo robiť.

Voldemort sa príšerným spôsobom usmial – bol to úsmev zbavený radosti či sťastia. Bolo to naozaj strašidelné a Harry sa pri tom striasol.

„Fenrir,“ oslovil Voldemort vlkodlaka a hladkal pri tom svoj prútik. „Myslím, že tvoj druh má s minisetrkou nejaké nezrovnalosti? Možno by si ich s ňou chcel prebrať…priamo.“

Greyback sa zákerne usmial a zažltnutými nechtami sa poškrabal na brade. „Ó áno, to by bolo… vynikajúce.“

Umbridgeová zajačala a začala od Greybacka cúvať. Ruky držala pred sebou, akoby ju to malo nejakým spôsobom ochrániť. Greybackova svorka tiež vykročila vpred a pridala sa tak k Fenrirovi. Umbridgovej vystrašená tvár zmizla za stenou vlkodlakov. Na stenu dopadla spŕška krvi.

Umbridgeovej výkriky zafungovali ako signál pre vypuknutie boja. Niekoľko ministerských úradníkov sa pokúsilo vlkodlakov zastaviť, no smrťožrúti ich nemilostrdne zastavili.

Napriek tomu, že boli beznádejne prečíslení, aurori sa pokúsili získať kontrolu. Bojovali udatne, no vyčkávanie sa im vypomstilo. Niekoľko prítomných čarodejníc a čarodejníkov sa pridalo k bojom a pokúšali sa preraziť cestu k zablokovaným východom. Smrťožrúti nikoho nešetrili a miestnosť naplnili bolestné výkriky ľudí pod vplyvom kliatby Cruciatus. Zelené záblesky smrtiacej kliatby lietali na všetky strany.

Voldemort sa postavil na pódium a začal k zhromaždenému davu hovoriť, ako by si nevšimol chaos naokolo. Raz za čas vrhol smrtiace zaklínadlo na tých, ktorí prišli príliš blízko, aj keď len hľadali úkryt.

„Od tohto momentu je celé ministerstvo podriadené mne. Čakajú nás obrovské a úžasné zmeny, ktoré nás povznesú na miesto, ktoré je právoplatne naše,“ povedal. „Vy všetci teraz podliehate priamo mne.“

Charlie opäť chytil Harryho za rameno. „Musíme odtiaľto vypadnúť. Prenášadlo bude fungovať len mimo dosah jeho kúzliel, takže musíme nájsť spôsob, ako sa cez ne dostať.“

„A čo zvyšok Rádu?“ opýtala sa Hermiona vystrašene.

„Všetci máme svoje rozkazy,“ odvetil Charlie. „Vedia, čo robiť.“

Harry beznádejne prikývol. Niektorí ľudia sa presunuli k okrajom miestnosti a dam si kľakli s rukami nad hlavou, no väčšina len bez rozmyslu behala sem a tam a hľadala cestu von. Smrťožrúti väčšinou mierili na aurorov a bojujúcich civilistov, no zasiahli aj množstvo nevinných.

Harry, Ron a Hermiona sa vydali opačným smerom, k Skúšobnému stredisku pre premiestňovanie a dúfali, že sa im podarí prekĺznuť bez povšimnutia. Aj keď vedeli, že vytasenie prútikov k nim pritiahne pozornosť smrťožrútov, nakoniec začali čarovať, aby pomohli aspoň niektorým obetiam.

Harry prikázal niekoľkým ľuďom s malými deťmi, aby si našli úkryt a zostali tam, až kým boj neskončí. Väčšina z nich zostala v šoku, keď si uvedomili, s kým sa rozprávajú.

„Vždy treba vedieť, kedy bojovať a kedy utiecť,“ mumlal si Ron a Harry vedel, že bojuje s rovnakým problémom ako on. Aj napriek beznádejnosti situácie bolo veľmi ťažké odísť a dovoliť, aby sa to dialo.

Keď dorazili k dverám, Ron sa ich pokúsil otvoriť. Beznádejne, boli pevne zapečatené.

Harry na ne nemieril prútik a zašepkal: „Alohomora,“. Dvere zostali zavreté.

„Ty!“ zajačal niekto neďaleko.

Harry prudko zdvihol hlavu a hľadel do zhrozených očí tety Petunie.

„Mohlo mi dôjsť, že tu budeš, keď sa objavili problémy,“ zasyčala a viditeľne sa triasla. „Ako sa odtiaľto máme dostať?“

„Ahoj, teta Petunia,“ stisol Harry zuby.

„Len mi nehovor, že všetok tento chaos s tebou nemá nič spoločné,“ ozval sa strýko Vernon hlučne. „Z toho, čo som počul, je mi jasné, že ťa tieto veci prenasledujú, chlapče. Tak čo sa s tým chystáš urobiť?“

„Na toto nemám čas,“ odsekol Harry a pretiahol sa okolo svojho strýka. „Keď Voldemort zistí, kto ste, bez otáľania vás zabije. Ak chcete žiť, podťe za mnou.“

„Ja som čarodejník ťiež, Potter. Dokážem všetko, čo ty,“ ozval sa Dudley a strčil Harryho prstom do hrude. Očividne sa mu nepáčilo, že sa jeho rodičia miesto neho obrcajú na Harryho.

„No tak si poslúž a zachráň sa, Duduško,“ obrátil sa mu Harry chrbtom.

Po tvári tety Petunie preletel tieň. Chytila Dudleyho za ruku a prinútila ho sklopiť ju. „Teraz nie, zlatko. Poďme odtiaľto preč. Nedovolím, aby si kvôli tomu zomrel, si príliš špeciálny.“

A v tom okamihu Harryho jazva vybuchla a on padol na kolená. Lebkou mu preleteli do biela rozhorúčené nože a musel zatnúť zuby, aby nevykríkol, pri čom si zahryzol do pery. Ústa mu naplnila kovová chuť krvi, kvôli bolesti ju nedokázal ani vypľuť.

„Harry,“ vykríkla Hermiona a kľakla si vedľa neho.

„Rýchlo,“ vytisol zo seba Harry. „Už vie, že som tu.“

„Čo má všetko to divadielko znamenať?“ vyprskol strýko Vernon. „Strácame tu čas.“ S každým slovom bolo v jeho hlase počuť narastajúci strach.

Ron ho prudko odstrčil a pomohol Harrymu na nohy. Hermiona a Charlie zaútočili na sklo širokým spektrom zaklínadiel, no nič sa nestalo. Nikomu v celej miestnosti sa nepodarilo Voldemortove kúzlo prekonať.

„Som v pohode,“ zamumlal Harry a znovu od bolesti zaťal zuby. Spolu s Ronom sa pridali k ostatným a zaútočili na sklo.

„Potter!“ zasyčal za ním chladný hlas.

Harry sa obrátil a videl, ako sa k nim s hladným výrazom blíži Voldemort. „Som rád, že si sa prišiel pozrieť, ako si podrobujem ministerstvo. Mal si ma však o svojej prítomnosti informovať, zaobstaral by som ti lepšie miesto.“

Zastavil sa pred nimi a všetkých si ich premeral svojím chladným pohľadom. Dursleyovci sa stiahli a spoločne sa krčili strachom, no Ron, Hermiona a Charlie stáli odhodlane pri Harrym.

„Povedz,“ opýtal sa Voldemort ľadovým hlasom, „užívaš si predstavenie?“

„Ani veľmi nie, Tom. Nikdy som si nemyslel, že sa niekto niekto môže pokladať za mocného a pri tom útočiť na nevinných,“ odvetil Harry bez záujmu.

Voldemortove oči sa zúžili a jazyk mu vystrelil z úst, akoby had ochutnával vzduch. „Ticho! Som najmocnejší čarodejník všetkých čias a bez problémov som získal kontrolu nad ministerstvom. Riadili ho neschopní blázni. Odstránil som všetky prekážky a ty teraz stojíš sám, mladý Harry.“

„Hej hej. Tvoje namyslené výlevy som už pár krát počul a stále sa necítim ohúrený, Tom,“ odvetil Harry.

„Ty drzý fagan!“ zavyl rozzúrene Voldemort. Kým stačil Harry zareagovať, Voldemort naňho uvalil Cruciatus. Padol na kolená a kričal od bolesti. Mal pocit, akoby mu niekto pomaly trhal vnútornosti. Trvalo to večnosť, kým Voldemort kliatbu zrušil. Aj cez závoj bolesti si Harry všimol, že Voldemort vyzerá rozčúlene, akoby len s ťažkosťami ovládal som hnev.

„Harry!“ vykríkla Hermiona a vrhla sa k nemu.

„Nie!“ okríkol ju Harry a zaplavila ho vlna adrenalínu.

Voldemort opäť pozdvihol prútik a Harry vedel, že si svoju frustráciu z toho, že nemôže Harryho zabiť, vybije na Hermione.

„Ustúpte,“ varoval ich Harry a pred Hermionu, Rona a Charlieho vyčaroval to najmocnejšie cloniace zaklínadlo, akého bol schopný.

Všetci traja sa zatackali, akoby ich niečo udrelo, no pri tom tiež uhli z cesty Voldemortovho smrtiaceho zaklínadla.

„Toto je medzi nami dvoma,“ povedal sťažka Harry. V žilách mu pulzoval hnev. „Ich z toho vynechaj.“

„Si silný, Harry, no pre mňa nie si žiadnym súperom,“ zhodnotil Voldemort a mierne sa zamračil. „Tu a teraz ťa nezabijem, ale pôjdeš so mnou. Sklň prútik, Harry.“

„Vďaka, ale nie, vďaka,“ odsekol Harry a sústredil sa, aby udržal svoj štít na mieste. Videl, že jeho priatelia sa ho zúfalo pokúšajú prelomiť, aby sa k nemu dostali, no zatiaľ sa im to nepodarilo.

Nanešťastie však Harry vedel, že ten štít neudrží večne. Už teraz sa od vyčerpania triasol. A tiež potreboval pomoc pri rozbíjaní dverí, ktoré blokovali ich únik. No bol v pasci – ak spustí štít, Voldemort si vybije svoj hnev na jeho priateľoch. Potreboval rozptýlenie a potreboval ho rýchlo.

A to prišlo, práve keď ho najmenej čakal a zo zdroja, o ktorom ani nevedel, že tam je. Rovnako ako pred tým, niekto, kto mal Harryho rád, sa vždy ukázal v momente, keď to Harry najviac potreboval.

Bojujúcou masou sa pretlačil Remus a zastavil sa v prázdnom priestore medzi Harrym a Voldemortom. Harry bol tak šokovaný, že ho vidí, že spustil svoj štít a uvoľnil svojich priateľov. Remus bol zašpinený a vyzeral unavene. Habit mal potrhaný a so stopami krvi, no v očiach mal odhodlanie.

„Remus,“ ozvala sa Tonksová a predrala davom. Dýchala sťažka, akoby sa zo všetkých síl snažila udržať s ním krok. Remus sa mykol a Harry pochopil, že sa ju snažil nechať za sebou. A podobne ako Ginny, aj Tonksová to odmietla. Pozrli sa jeden druhému do očí. Prebehla medzi nimi akási súkromná komunikácia. Tonksová sťažka prikývla a v očiach mala slzy.

Zmätený, Harry sa pokúsil priblížiť sa k nim a ochraniť ich pred Voldemortom, ktorý celú scénu sledoval s pobaveným výrazom. Ron s Charliem ho zadržali.

„Ďalší z tvojich ochrancov, Harry? A tento dokonca presvedčil Fenrira, že je jedným z nich. Fenrir bude veľmi sklamaný,“ povedal Voldemort a pohľadom zaletel ku Greybackovi a jeho svorke, ktorá sa stále venovala Umbridgeovej telu.

Remus vrhol prosebný pohľad na Ron a Hermionu a kývol hlavou smerom k Harrymu. Bolo to tak krátke, až si Harry nebol istý, či sa to vôbec stalo, až do chvíle, keď sa Remus na vystrel a vrhol na Voldemorta záplavu kúziel.

„Čo to robíš?“ vykríkol Harry a snažil sa oslobodiť zo zovretia svojich priateľov.

„Mám ťa rád, Harry. Vždy som mal,“ odvetil Remus, sklonil sa a uskočil pred Voldemortovými smrtiacimi kliatbami. „Zachráň sa, skonči to a hlavne buď šťastný.“

Harryho zaplavila vlna paniky. Znelo to, akoby sa Remus lúčil…

Tonksová použil kúzlo, ktoré Harry nikdy pred tým nevidel a vytvorila rotujúci vír vzduchu, ktorý Harryho, Rona, Hermionu a Charlieho na zem. Potom priskočila k Remusovi.

Pozreli si do očí a na okamih, ktorý sa zdal celou večnosťou, len tak stáli.

Potom naraz zoslali prierazné zaklínadlo na strop priamo nad Voldemortovou hlavou. Do víriaceho vzduchu spadli veľké kusy kovu a prinútili Vodlemorta ustúpiť, inak by ho trosku zasiahli. Strop sa ďalej rozpadával, no Voldemort už opäť stál a mieril.

Harry to videl akoby v spomalenom filme. Z Voldemortovho prútika vystrelili zelené záblesky – boli dva. Aj keď si musel chrániť oči pred vetrom, jasne videl, ako sa to stalo. Prvá kliatba zasiahla Remusa rovno do hrude a odhodila ho. Skôr, ako jeho telo dopadlo, druhý záblesk trafil Tonksovú do ramena. Pristáli bok po boku, nehybne, ruku v ruke. Vietor okamžite ustal.

„Nieeeee,“ skríkol Harry, vyhrabal sa na nohy a bojoval s Ronom, Hermionou a Charliem, ktorí ho držali. „Pustite ma, pustite ma!“

Snažil sa ich prinútiť, aby ho pustili. Prestal sa kontrolovať, srdce mu divo bilo. Úplne vybuchol.

„Nie je nič, čo by si mohol urobiť, Harry,“ zatriasol ním Ron. „Je koniec. Dovolíš, aby sa obetoval pre nič? Chceš, aby bola jeho smrť bezcenná?“

Panika a smútok, ktoré cítil, takmer vytesnili Ronove slová. Videl, že Hermione po lícach stekajú slzy, no myslel len na to, ako dosiahnuť Remusa. Musel to napraviť. Musí existovať spôsob. Takto sa to nemalo stať.

„Je mi to tak ľúto, Harry,“ potiahol Ron nosom a práve smútok v jeho hlase konečne prekonal Harryho utrpenie.

Naplnila ho obrovská zúrivosť – zúrovosť zrodená zo zármutku, zúfalstva a nespravodlivosti. Bez premýšľania zodvihol prútik. So všetkou bolesťou a hnevom svojho srdca zvolal: „Reducto!“

Sklo na dverách, ktoré im zabraňovali v úteku, vybuchlo a zasypalo okolie úlomkami. Keď sa miestnosťou prehnala tlaková vlna, všetky ostatné východy zablokované Voldemortovým kúzlom sa otvorili tiež. Hlavný vchod sa otvoril, rovnako ako chodby vo vnútri ministerstva. A každé jedno okno v átriu sa rozsypalo.

Uväznený dav na nič nečakal, vybehol na ulici a pri svojej snahe utiecť udupal niekoľko nešťastníkov. Nevšímajúc si chaos ani množstvo rán, ktoré mal na tvári, Harry sa sk prázdnym výrazom obrátil k Dursleyovcom. „Choďte.“

Aspoň raz nepotrebovali ďalšie vysvetlenie a ponáhľali sa z miestnosti. Harry vrhol na Voldemort posledný pohľad. Jeho červené oči pri pohľade na ďalší Harryho útek zahoreli zúrivosťou. Ron s Hermionou chytili Harryho za predlaktia a ťahali ho vpred. Charlie im bežal v pätách.

„Tu máte,“ povedal Charlie, keď ubehli niekoľko metrov. Zo zadného vrecka vybral rokfortské brko a podal im ho. „Tu už by prenášadlo malo fungovať. Chyťte sa.“

Ron s Hermionou sa chytili brka, zatiaľ čo Dursleyovci na nich len nechápavo hľadeli. Hermiona opatrne zdvihla Harryho ruku a položila jeho prst na brko.

Tvár strýka Vernona – už tak fialová námahou – stmavla ešte viac. „Čo je to za mágiu?“ opýtal sa a pokiaľ si Harry pamätal, vôbec po prvý raz tak vyslovil to slovo na M.

„Ak sa odtiaľto chcete dostať živí, dotknite sa toho brka,“ odsekol Charlie.

„Jednoducho to urob, Vernon,“ prosila ho teta Petunia a položila prst na brko. Vernon a Dudley ju ustráchane nasledovali.

„Activius,“ zašpekal Charlie a prenášadlo ich odnášalo preč, do bezpečia, spolu so strašnými správami.

Reklamy

10 thoughts on “Siedmy Horcrux – Kapitola 22 – Dohoda – Časť 3

    1. Mar3ek Post author

      Vynasnažím sa, len momentálne mám počítač v servise, takže nemám veľmi na čom prekladať. Ale keď zase dorazí, oslávim to minimálne ďalšou kapitolou 🙂

  1. Hanka

    Tak teda aspoň na vánoce? 😀 Nemáš načnutý překlad i u něčeho jiného? Zrovna mám menší krizi a nedaří se mi najít dobré překlady, tak kdybys o něčem věděl, tak klidně písni 😉

    1. Mar3ek Post author

      Nanešťastie som teraz extrémne vyťažený – v škole aj v práci. Pokúsim sa aspoň jednu časť spraviť do Vianoc – ale naozaj neviem odhadnúť, keby by asi mohla byť vydaná.

    1. Mar3ek Post author

      Zatiaľ neviem povedať ani približne. Mám teraz dosť problémov s poslednou skúškou a v práci mám tiež kopec práce. Ďalšia kapitola bude, keď to okolnosti umožnia 🙂 Nič bližsie sľúbiť neviem.

    1. Mar3ek Post author

      Nezabalil, ale naozaj nemám ani kúsok času – bakalárske štátnice mám na krku. Cez leto by som ale mal byť schopný pokračovať.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s