Siedmy Horcrux – Kapitola 22 – Dohoda – Časť 2

Po ďalšej dlhšej prestávke tu mám konečne ďalšiu časť prekladu TSH od Melindy. Jedná sa o druhú časť dvadsiatej druhej kapitoly. Ostatné časti sú k dispozícii v archíve prekladu.

„Celé roky kolujú chýry, že akýsi ‘Vyvolený’ je predurčený, aby nás vyviedol z temnoty. Mnohí z vás predpokladali, že tento ‘Vyvolený‘ je práve chlapec, ktorý prežil. Pred nedávnom som však objavila čosi iné. Fakty, ktoré vám dnes ukážem, naznačujú, že to nemusí byť Harry Potter, kto nás oslobodí z týchto temných čias. Stačí niekto jeho krvi.“

Miestnosť naplnil šepot a tiché otázky. Harry, Ron a Hermiona na seba len zmätene pozerali. Harry si všimol, že niekoľko členov Rádu sa naňho pozerá.

„Odhalila som existenciu prastarého proroctva,“ pokračovala Umbridgeová. Harrymu po chrbte prebehli zimomriavky.

Ako sa k tomu proroctvu dostala? Originál bol zničený už pred rokmi a kópiu profesora Dumbledora teraz vlastnil on. Jedine… Snape!

„Toto proroctvo hovorí o rodovej línii, ktorá bude mať moc ochrániť nás,“ nadviazala Umbridgeová a sladko sa usmiala. Očividne si tú pozornosť vychutnávala.

Harry potriasol hlavou. O čo jej ide? Proroctvo predsa nehovorilo nič o jeho rode.

„Keďže Potterovci, až na mladého Harryho, vymreli a Harryho matka bola z muklovskej rodiny, zdalo sa očividné, že proroctvo hovorí práve o Harrym. No ja som nedávno objavila inú možnosť.“

Harryho vnútro zaplavili vlny hrôzy. Och, nie. To predsa nemôže myslieť vážne.

„Existuje aj iný člen Harryho rodiny s magickými schopnosťami. Táto osoba bola po celé roky pred ministerstvom ukrytá – a také pochybenie mi pripadá veľmi podozrivé. Obávam sa, že tí, ktorí mali mladého pána Pottera chrániť, mali na srdci miesto záujmov čarodejníckej spoločnosti svoje vlastné zámery,“ vysvetľovala Umbridgeová a oblizla si pery.

Opäť to zvádzala na Dumbledora. Zase ho obviňovala bez toho, aby vôbec spomenula jeho meno. V Harrym vzplanul hnev.

„Už nejaký čas som v kontakte s jediným bratrancom pána Pottera – s chlpacom, ktorému boli výhody nášho vzdelania po celý život odopierané. No na rozdiel od pána Pottera, tento chlapec veľmi ochotne sľúbil, že nám pomôže. Čarodejnice a čarodejníci, dovoľte, aby som vám predstavila novú nádej na koniec týchto ťažkých časov, pána Dudleyho Dursleyho.“

Na pódium sa vytackal Dudley – obrovský, guľatý Dudley. Bol oblečený do drahého, na mieru ušitého zeleného habitu. Zamával davu a na tvári sa mu usadil výraz plný uspokojenia, akoby sem všetci prišli, len aby mu vzdali pocty. Harrymu spadla sánka, keď si všimol, že kúsok bokom stoja strýko Vernon a teta Petunia a obaja svojmu synovi tlieskajú. Strýko Vernon sa obzeral po okolitých čarodejníkoch, no pýcha na svojho syna na ňom bola očividná.

Harry sa cítil, akoby sa celý svet naklonil na stranu a on sa pokúšal zostať stáť. Toto naozaj nečakal. Jeho teta so strýkom Dudleyho zbožňovali – miestami až absurdne – no takýto čelomvzad na všetko, čo súviselo s mágiou bol viac, ako dokázal vstrebať. Možno ich známych v muklovskeom svete konečne omrzeli Dudleyho sklony k šikane a Dursleyovci tak už nemali koho ohurovať. A možno sa im len páčila všetká tá štedrá pozornosť, ktorou ich Umbrdigeová istotne zasypávala. Strýko Vernon a teta Petunia boli vždy zaťažení na svojho priemerného a obyčajného synáčika.

Umbridgeová na Dudleyho kývla a posunula k nemu kus papiera. Čítanie nikdy nepatrilo k Dudleyho obľúbeným kratochvíľam a na jeho dlhých odmlkách a zápasením s dlhšími slovami to bolo vidieť.

„Zdravím prítomných č- č- čarodejníkov,“ začal Dudley roztraseným hlasom. „Vyrastal som s jedným z vás, no učili ma báť sa vás.“ Dudley sa odmlčal, pravdepodobne preto, že bojoval s nejakým slovom. No reakcia publika ho potešila a tak tú odmlku naťahoval ďalej. „Povedali mi, že ste všetci nenormálni – blázni – a že všetko magické mi chce len ublížiť. Mýlil som sa. Moju rodinu zavádzali.“

Dudleyho znechutenie pergamenom a jeho obsahom ho konečne premohlo a tak ho skrčil. Keď pergamen dopadol na zem, na Doloresinej tvári sa objavil náznak strachu.

Harry potriasol hlavou. Bolo mu jasné, prečo Umbridgeová šla po Dudleym, keď zistila, že bol magický register pozmenený. Mala na to hneď dva dôvody. Mohla obmedziť Harryho popularitu tým, že dodá nového hrdinu a tentokrát je to niekto, koho môže ľahko ovládať. Manipulácia s Harryho príbuzenským vzťahom k Dudleymu bola pre ňu tak či tak výhra.

„Pozrite. Som kúzelník, rovnako ako vy. Z toho, čo mi ona povedala,“ Dudley ukázal na Umbridgeovú, „mám vraj kopec sily. Moji rodičia sa mágie báli, až kým nezistili, aký som vďaka nej špeciálny. Vyhrážali sa nám toľko krát, až sme si mysleli –“

„Áno, a my všetci vám za to dlžíme ospravedlnenie, pán Dursley,“ prerušila ho Umbridgeová a rýchlo ho odsunula do pozadia. „Vaša rodina sa vášho daru nikdy nemala báť.“

Harry videl, že teta Petunia slzí a uchvátene hľadí na svojho malého Duduška, ktorý práve zaberal polovicu pódia. Dokonca aj strýkovi Vernonovi sa podarilo udržať si rozvahu v spoločnosti všetkých tých čarodejníkov. Hrdo vytrčil hruď a potľapkal Dudleyho po chrbte.

Harry držal svoje emócie na uzde, aby sa neprejavili navonok. Vedel, že Ron s Hermionou v jeho očiach čosi postrehli a odmietal sa na nich pozrieť, aby sa to neopakovalo. Celý život sa cítil nenormálne za to, čím bol. Dursleyovci vždy mágiu nenávideli a nechceli s ňou mať nič spoločné. No teraz, keď za tú istú nenormálnosť chválili ich syna, to bol zrazu dar.

Harry si prial, aby mohol povedať, že na tom nezáleží, že to nebolelo, no vedel, že Ron s Hermionou  ho prekukli. Bolo ironické, že to bol on, koho vinili z toho, že Dursleyovci sa mágie boja. Mohla by celá sitácia byť ešte absurdnejšia?

Umbridgeová si opäť vzala pódium. „Keď som odhalila neprávosti spáchané na tomto mladom čarodejníkovi a jeho rodine a uvedomila som si omyly, ktoré sme celé roky pokladali za fakty, začala som premýšľať, ktoré ďalšie naše predpoklady stoja na vratkých nohách. Nepochopené boli možno aj niektoré Veď-Viete-Koho činy.“

Miestnosť zaplnili mrmlanie a nepokoj. Prijať Dudleho ako možného záchrancu je jedna vec, ale mýliť sa v niekom, kto roky zabíjal ľudí, to je niečo úplne iné. Mnoho prítomných  si ešte pamätalo hrôzy minulej vojny a nezmieria sa s tým, že by Voldemort mohol tento raz spolupracovať. Harry si zrazu spomenul na druhé proroctvo profesorky Trelawnyovej.

Knieža temnôt s pomocou svojho sluhu opäť povstane, silnejší a hrozivejší než predtým.

Voldemort skutočne povstal a ak sa mu podarilo podrobiť si ministerstvo, jeho moc bude istotne väčšia ako naposledy.

Umbridgeová šepot ignorovala a razila si cestu vpred, aby jej reč nestratila údernosť. „Práve osvietenie po rozhovore s Dudleym mi dalo silu a odvahu navrhnúť prímerie. Možno malo byť jedinou úlohou tohto Vyvoleného preklenúť medzeru medzi nami a nie fyzicky zastaviť násilie. Možno môžeme s pomocou nášho intelektu a schopností znovu zjednotiť jadro nášho čarodejníckeho sveta a  žiť v harmónii.“

Hala sa opäť rozoznela šepkanou diskusiou, tento krát hlasnejšiou a radostnejšou. Čarodejnícky svet bol očividne tak zúfalý, že bol ochotný prijať čokoľvek, len ak to zastaví násilie.

„Pomocou rozsiahlej ministerskej tajnej operácie sa mi podarilo nadviazať kontakt s delegátom z úzkeho kruhu Veď-Viete-Koho spolupracovníkov. Prediskutovali sme Veď-Viete-Koho plány pre čarodejnícky svet a zistili sme, že mnohé jeho zámery sa prekrývajú so zámermi miniserstva. S pomocou ústupkov na oboch stranách si myslím, že sme dosiahli kompromis, ktorý uspokojí všetkých.“

Po miestnosti sa ďalej ozývali hlasy šíriace nádej aj nedôveru. Polovica vyzerala, že je pripravená začať oslavovať, zatiaľ čo tá druhá bola opatrná a akoby v pokušení okamžite vyraziť k východu.

„Aké kompromisy?“ opýtala sa mladá čarodejnica. Keď sa k nej obrátili všetky pohľady, akoby sa scvrkla.

„Som rada, že ste sa opýtali,“ povedala Umbridgeová, aj keď jej výraz prezrádzal, že nie je vôbec rada.

„Väčšina podmienok, ktoré sme prebrali, sa týkala čarodejníkov z muklovských rodín. Padla myšlienka, že potrebujú lepšie zasvätenie do našich zvykov a tradícií a máme dojem, že bude lepšie, ak sa budú vzdelávať oddelene, mimo Rokfortu.“

Hermiona zovrela pery do tenkej čiary a vrhla na Rona výraz typu „ja som ti to hovorila“ .

„Tiež sme sa dohodli an tom, že pozícia ministra a rôzne miesta v štruktúre Wizengamotu by mali byť v rukách dlhoročných predstaviteľov našej spoločnosti. Veď práve zo skúsenosti vedia, ako naša spoločnosť funguje,“ pokračovala Umbridgeová s úsmevom, no v očiach mala tvrdý výraz.

„V duchu tejto otvorenej komunikácie a spolupráce našich dvoch táborov som si dovolila pozvať niekoľko Veď-Viete-Koho spolupracovníkov, aby sa k nám dnes pridali. Skloňte prosím vaše prútiky a dovoľte im vkročiť v mieri,“ dokončila Umbridgeová a do hlasu sa jej opäť vkradol ten dievčenský tón.

Aurori len nervózne pozerali z jedného na druhého. Niektorí okamžite sklopili prútiky, no iní nie a v očakávaní hľadeli na svojich veliteľov. Umbrdigeová musela na veliace posty jednotky pre presadzovanie čarodejníckeho práva dosadiť vlastných ľudí, pretože velitelia na svojich podriadených zazerali, až kým tí prútiky nesklopili.

Harry v tichej hrôze sledoval, ako do miestnosti vkročilo pol tucta maskovaných smrťožrútov. Vydali sa smerom k pódiu, kráčali v polkruhu a uprostred šiel Severu Snape, za ktorým vial jeho čierny habit. Boli zhruba v polovici haly – Umbrdigeová ich sledovala s uspokojeným výrazom – keď sa dvere znovu otvorili a vpustili rad za radom ďalších smrťožrútov, ktorí sa rozmiestnili po obvode miestnosti.

Harry videl, že na tvárach aurorov sa objavili poplašené pohľady, keď si uvedomili, že sú prečíslení. Bolo vidieť, že Voldemort nezaháľal. Umbridgeová na nich najprv nechápavo hľadela, potom sa jej výraz zmenil na ustarostený a nakoniec ho nahradila panika.

„Pán Snape,“ povedala sladko a rukou si uhládzala vlasy. „Je vás viac, ako som očakávala.“

Snape krátko prikývol. „Dohoda bola trošičku pozmenená,“ odvetil Snape uštipačne.

„Ako pozmenená?“ opýtala sa Umbridgeová a chytila sa za hrdlo. Tých niekoľko ministerských úradníkov, ktorí s ňou stáli na pódiu, utúspilo o niekoľko krokov a ustrašene sa rozhliadali po miestnosti.

Dokonca aj Dudley pochopil, že na ihrisko vkročil väčší bitkár, ako je on. Zostúpil z pódia a spolu s rodičmi opatrne sledoval dianie. Strýko Vernon sa tváril naštvane, že Dudleyho moment slávy niekto prerušil, no teta Petunia vyzerala, že pochopila nebezpečnosť celej situácie. Videl, ako jej na krku vystupujú žily a držala Dudleyho aj strýka Vernona za ruku.

Snape nadvihol obočie, zľahka naklonil hlavu a bez slova pozeral na koktajúcu dočasnú ministerku.

„Dohoda nemôže byť jednoducho pozmenená po tom, ako ju obe strany podpísali. Tak sa to jednoducho nerobí,“ namietala Umbridgeová, akoby to vysvetľovala veľmi malému dieťaťu.

„Možo máte pocit, že s vami zaobchádzame nefér?“ opýtal sa Snape a nechal tie slová visieť vo vzduchu.

Umbrdigeová vypúlila oči. „Nie,“ vystrelila zo seba zadýchane. „Samozrejme, že nie.“

„Možno,“ pokračoval Snape uhladene, „by ste si chceli pohovoriť s Temným pánom osobne?“

Keď do miestnosti vstúpil Voldemort, teplota v nej klesla o niekoľko stupňov. Jeho dlhý habit sa vlnil za ním ako chvost. Svojím hadím pohľadom preletel miestosť, až sa návštevníci krčili a uhýbali mu z cesty, takže vytvorili prázdny koridor vedúci priamo k pódiu. Za ním Harry spoznal Fenrira Greybacka s jeho strapatými vlasmi, ako civí na dav. Za ním nasledovala veľká časť Greybackovej svorky v potrhaných habitoch so škvrnami od krvi. Všetci mali trochu šialené výrazy.

Príchod vlkodlakov spôsobil v dave nepokoj a niektorí začali utekať. Herry hľadal Remusa, no v tak veľkej skupine ho nemohol nájsť. Všimol si, že aj Tonksová sa pokúša vidieť ponad hlavy ľudí. Použila svoje schopnosti metamorfmága, aby vyrástla a očami prehľadávala miestnosť.

Umbridgeovej panické fňukanie sa rozľahlo celou mistnosťou a hneď na to vypuklo peklo. Čarodejnice a čarodejníci sa začali tlačiť k východom, kričali od strachu a dupali po sebe v snahe čo najrýchlejšie zmiznúť. Aurori sa pokúsili upokojiť a zorganizovať ich, no bez úspechu. V očakávaní rozkazu na použitie prútikov vrhali nervózne pohľady na ministerku, no rozkaz neprišiel. Dočasná ministerka Umbridgeová bola strnulá hrôzou – jej mozog očividne nebol schopný prijať tento vývoj udalostí. Harry predpokladal, že mnoho aurorov bolo v pokušení zaútočiť aj bez rozkazu, no pochopili, že to nemá zmysel. Padli by skôr, ako by stihli niečo urobiť.

Členovia Fénixovho rádu ukrytí v dave boli jediní, kto nepanikáril. Pozorne sledovali udalosti, ich telá pripravené vrhnúť sa do akcie.

Charlie Weasley podišiel za trojicu a zašepkal Harrymu do ucha: „Na ministerstvo sú uvalené protiodmiestňovacie zaklínadlá, s výnimkou vymedzených oblastí. Ak sa to tu zvrhne na boj a vy nebudete môcť dosiahnuť jednu z týchto oblastí, mám prenášadlo, ktoré vás dostane do bezpečia.“

Harry začal protestovať, no Charlie ho chytil za rameno. „Viem, že si chcel Umbridgeovú konfrontovať, no si pripravený čeliť mu dnes?“ opýtal sa.

Harry spľasol. Vedel, že by to nemalo zmysel. Ešte stále mu chýbal jeden horcrux a zatiaľ sa necítil pripravený postaviť sa Voldemortovi. Nemal by šancu. Aj keď túžil pomôcť Rádu ochrániť prítomných ľudí, vedel, že jeho najlepšia šanca urobiť to ešte len príde. No to poznanie nezabránilo tomu, aby ho nespaľoval bezmocný hnev.

Akoby Charlie vycítil jeho postoj, prikývol a ustúpil.

Na pódiu sa Snape hlboko uklonil. „Môj pane,“ povedal.

„Vstaň, Severus. Odviedol si dobrú prácu,“ zasyčal Voldemort a stále sa svojím chladným pohľadom rozhliadal po miestnosti.

Snape s prikývnutím vstal. „Ďakujem, môj pane.“

Voldemort sa konečne obrátil k Dolores Umbridgeovej, ktorá sa aj napriek triaške pokúsila znovu nabrať aspoň výzor vyrovnanosti.

„V-vitajte na ministerstve mágie. A-ako v-vidíte, dnes je tu mnoho ľudí, ktorí si prajú mierovú spoluprácu,“ povedala nechutne sladkým hláskom.

„Mier je pre ľudí bez odvahy,“ odsekol Voldemorta mávol rukou. Dvere do átria sa zrazu zavreli a zabránili tak zvyšku davu v úteku. Len niekoľkým sa skutočne podarilo utiecť.

Harry videl nízku hnedovlasú čarodejnicu, o ktorej vedel, že je to Moody pod vplyvom všehodžúsu, ako sa neúspešne pokúša odpečatiť najbližšie dvere.

„Nikto neopustí miestnosť, kým ho neprepustím,“ zašepkal Voldemort hrozivo. „Ďakujem vám, ministerka, že ste mi to uľahčili tým, že ste tu všetkých zhromaždili.“

„U-uľahčila? Č-čo tým myslíte?“ opýtala sa Umbridgeová a ovievala sa rukou. „Podpísali sme dohodu, aby sme zastavili smrť a ničenie. V dobrej viere som vám vrátila sluhu.“

Jednoduchým mávnutím prútika vyčaroval Voldemort hrubý zväzok pergamenov. Pred jej očami sa vznietil. „Rozhodol som sa pre alternatívny plán,“ zasyčal Voldemort.

Reklamy

One thought on “Siedmy Horcrux – Kapitola 22 – Dohoda – Časť 2

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s