Siedmy Horcrux – Kapitola 22 – Dohoda – Časť 1

A máme tu ďalšie pokračovanie prekladu The Seventh Horcrux od Melindy. Ostatné časti nájdete v archíve prekladu.

Drahá Hermiona,

neviem presne, čo povedať. Dúfam, že sa vám s Ronom nič nestalo. Prial by som si byť tam s vami. Znamenali ste pre mňa viac, ako si dokážete predstaviť. Pravdepodobne som vám to mal povedať, ale nikdy sa mi nepodarilo nájsť tie správne slová.

Zanechávam ti záškodnícku mapu. Som si istý, že s tvojou brilantnou mysľou pre ňu nájdeš skvelé uplatnenie, aj keby to bolo len chytanie študentov na nočných potulkách, keď sa raz staneš učiteľkou transfigurácie. Urob mi láskavosť a nebuď na nich príliš prísna, dobre? Spomeň si, že kedysi sme to boli, kto sa po večeroch túlal.

Ak ju ako profesorka nebudeš používať, aspoň ju daj tvojim a Ronovym deťom, nech ďalej nesú naše dedičstvo.

Postaraj sa za mňa o Ginny, Hermiona. Bude ťa potrebovať.

Harry s povzdychom odložil dopis. Stále mal s ich písaním problémy. Naozaj by znelo tak hlúpo, keby im to povedal? Možno sa len nedokáže prinútiť povedať „zbohom“…

Rukou si zašiel do strapatých vlasov a hlavu si položil na stolík. Celý večer bol v knižnici a skúmal život Brunhildy Bystrohlavovej, no k riešeniu sa necítil o nič bližšie, ako keď začínal. Ron s Ginny už išli spať, no Hermiona bola stále niekde v knižnici. Harry si nebol istý, na čom pracuje. Páčilo sa jej, že má knižnicu sama pre seba a knihy si väčšinou rozložilna cez niekoľko spojených stolov.

„Hermiona,“ zavolal, zbalil pergamen a brká a hodil ich do ruksaku.

„Tu som, Harry,“ ozvala sa odpoveď kdesi z temného kúta. Zdalo sa mu, že znie trochu poplašene a počul šuchotať pergamen. Z toho usúdil, že dnešná práca zahŕňala ten debilný kúsok Voldemortovej duše, ktorý nosil v sebe. Nech už to bolo čokoľvek, očividne nebola pripravená sa s tým podeliť a Harry sa radšej nepýtal.

„Je neskoro. Ešte sa zastavím v soviarni za Hedwigou a pôjdem späť. Už končíš?“ opýtal sa.

„Áno, o chvíľu pôjdem. Pozdrav odo mňa Hedwigu,“ odvetila hlasom v ktorom znela úľava.

„Jasné. Dobrú noc, Hermiona,“ zavolal ešte a vykročil smerom k soviarni.

Hrad bol strašidelne tichý. Aj keď boli chodby o tomto čase prázdne vždy, niečo sa zmenilo. Akoby samé steny vyžarovali prázdnu osamelosť. Harryho kroky sa ozývali kamennými chodbami. Od momentu, keď sa dozvedeli o tom, že Umbridgeová prepustila Červochvosta a uzavrela prímerie s Voldemortom, boli všetci napätí. Členovia Rádu dobre vedeli, že táka dohoda nikdy nevydrží a hľadali spôsoby, ako sa nepozorovnae zúčastniť zajtrajšej tlačovej konferencie.

Harry, Ron a Hermiona sa tiež plánovali zúčastniť, no pani Weasleyová bola neoblomná a prinútila Ginny zostať na hrade. Percyho smrť ju silno poznačila a opäť sa ich pokúšala chrániť. Aj keď sa jej to nepáčilo, Ginny nemala srdce hádať sa s mamou a tak súhlasila, že zostane v Rokforte.

Harry nevedel, na aké ústupky Umbridgeová pristala, no niekto ju musel zastaviť. Horko ťažko kontroloval hnev z Červochvostovho prepustenia. Po tom všetkom, čím si prešli, aby ho chytili. Ron takmer umrel! Červochvostove machinácie dostali Siriusa na dvanáť rokov do väzenia. Harryho rodičia prišli kvôli jeho zbabelosti o život – a Umbridgeová ho nechá ísť len tak.

Pri tej myšlienke Harry vrazil päsťou do steny, čím spôsobil, že žena na neďalekom obraze zajačala. Rýchlo sa poobzeral okolo, pripravený zmiznúť, ak by sa blížil Filch. Už starého školníka niekoľko krát videl. Harry nevedel, či nad ním má Filch nejakú autoritu, keďže technicky vzaté vlastne nebol študent, no nemal chuť to zisťovať.

Keď stúpal po poslednom schodisku do soviarne, kútikom oka zachytil záblesk niečoho modrého. Vytiahol prútik a pomaly prešiel dverami.

„Kto je tam?“ zakričal. „Ukáž sa.“

Hedwiga zahúkala, zniesla sa mu na rameno a nežne ho zobla do ucha. Medzi podperami videl poletovať Prasa a Errol ležal v bezvedomí pri okne. Errol po ceste vždy omdlel.

„To som len ja, Potter,“ vyšla spoza stĺpa Pansy. Svoj tmavomodrý habit si pridržiavala tak, aby sa jeho okraj nešúchal po zemi zasypanej sovím trusom.

„Čo tu tak neskoro robíš, Pansy?“ opýtal sa s podozrením.

„To je moja vec,“ odsekla Pansy.

„Ale je to moja vec, ak niekomu posielaš dopis,“ chytil ju Harry za rameno.

Vytrhla sa mu a zamračila sa. „Škoda, že to všetci nemôžeme mať tak ľahké, ako ty,“ povedala uštipačne. „Keď sa chceš bozkávať s tou svojou Weasleyovkou, musíte sa vyhýbať len jednej matke. Ja s Dracom to máme dvakrát ťažšie. A naše matky dokážu byť ako lovecké psy, ak si myslia, že máme niečo za lubom.“

„Hej, mám strašné šťastie,“ odvetil Harry sucho.

Pansy mierne zružovela, no stále sa mračila. „Je to tu celé tvoje, Potter. Pre mňa je to príliš špinavé,“ skonštatovala a odkráčala.

Harry potriasol hlavou a nakukol za stĺp, za ktorým sa Pansy schovávala. Nič tam nebolo. Jemne zdvihol Errola a preniesol ho na bidielko. Stará sova otvorila kalné oči a vďačne zahúkala. Errol sa napil a znovu sa prevalil na bok.

„Čo tu robila, hm?“ opýtal sa Harry Hedwigy. „Nevidím tu žiadne nové sovy, ktoré by jej priniesli list a všetky školské sovy majú zákaz opúšťať areál.“

Hedwiga zahúkala a znovu ho ďobla do ucha. Pohladkal ju a z vrecka vybral niekoľko sovích sušienok. „Prepáč, sú trochu rozdrobené. Už ich nejaký čas nosím po vreckách,“ pokrčil Harry ramenami.

Hedwiga sa na sušienky nazlostene zahľadela.

„Hej! Veď chutiť budú rovnako,“ povedal Harry a cítil sa hlúpo. Veď sa tu ospravedlňuje sove.

Hedwiga vzala sušienky do zabáka bezhlučne vyletela na bidlo.

„Aj tak sa dá,“ zasmial sa Harry.

Vyšiel zo soviarne a zrak uprel na jasné nočné nebo. Bol úplnok a Harryho srdce sa zovrelo pri myšlienke na Remusa. To bol pravdepodobne pravý dôvod jeho nespavosti. Myslel na to, kde sa jeho priateľ asi nachádza a ako prežíva úplnok.

Dúfal, že Remus bude schopný žiť s tým, čo musel urobiť, aby ho ostatní vlkolaci prijali. Nech už to bolo čokoľvek. To Umbridgoevá ho donútila takto žiť. Harryho nenávisť voči nej vzplanula nanovo. Už aby bola tá tlačová konferencia.

Otvoril dvere do spálne a sila chrápania, ktorá sa odtiaľ vyvalila, ho takmer zrazila späť. Harry vedel, že Ron dokáže poriadne chrápať, no pridajte k tomu ešte Freda, Georga a Charlieho, a Harry bol pripravený nájsť si vlastnú izbu, aby sa aspoň trochu vyspal.

Vyzliekol sa a ľahol si. Aby potlačil zvuky chrápania, strčil si hlavu pod vankúš, no po niekoľkých minútach bol nútený okolo postele zoslať umlčiavacie zaklínadlo. Robil to nerád, pretože sa bál, čo by sa stalo, keby sa vyskytol nejaký problém a on by ho nepočul. No dnes sa naozaj potreboval vyspať – čo sa mu nepodarilo, odkedy prišli.

Pri spomienke na večer, keď im  divčatá povedali o Umbridgeovej, sa usmial. Ostatní Weasleyovie bratia sa k nim čoskoro pridali a včetci boli dosť rozladení, keď sa dozvedeli, že Harry s Ronom pili a nikoho ďalšieho nepozvali.

Ron povedal Hermione, že kazí náladu, čím ju poriadne naštval. Kým s Ginny odišla z miestnosti, sňala z Rona a Harryho zaklínadlo vytriezvenia. Dvojičky odniekiaľ vytiahli ďalšiu ohnivú whiskey a všetci boli hore dlho do noci. Harry vedel, že niekedy v priebehu noci musel stratiť vedomie a stále cítil, že sa z toho jeho telo úplne nespamätalo.

Pritiahol si prikrývku a v umelom tichu pomaly zaspával. Harryho sny o zlatých strelách, pehách a whiskey boli poznačené obrazom potkana, ktorý sa mihal v tieňoch.

* * *

Tlačová konferencia pritiahla na ministertvo veľkú časť čarodejníckej verejnosti. Čarodejníci a čarodejnice pricestovali z celej Británie a niektorí dokonca priviedli celé rodiny v nádeji, že sa dočkajú dobrých správ. Átrium bolo pri tejto príležitosti zväčšené a pódium bolo začarované tak, aby sa rečníkov hlas rozliehal po celej budove.

Aurori a zásahoví čarodejníci stáli na pozíciách po obvode átria a dohliadali na poriadok. Bolo ich tam toľko, až sa Harry zamýšľal nad tým, či vôbec zostal niekto, kto by strážil zvyšok čarodejníckeho sveta.

Aurori pevne zvierali prútiky. Vyzerali poblednutí a v tvárach mali unavené výrazy. Tak aspoň oni chápali závažnosť celej situácie. Zvyšok davu od toho mal veľmi ďaleko. Prevládala v ňom veselá nálada. Harry mal pocit, že len čakajú na pokyn ministerstva, aby mohli začať oslavovať. Potriasol znechutene hlavou. Vojna si vyberala daň na všetkých, no správali sa ako hlupáci – všetci do jedného.

Po minulom úplnku sa rýchlo rozšírili správy o zničení muklovskej dediny na hraniciach Walesu. Svorka vlkolakov zaútočila na miestne zhromaždenie, kde zabila a zmrzačila veľkú časť obyvateľov. Mnoho mladších dedinčanov len pohrýzli a svorka si ich odviedla. Hneď sa ozvali hlasy požadujúce okamžité zabitie všetkých vlkoloakov a obete útoku sa zrazu ocitli na mieste obvinených.

Harry mal strach o Remusa a dúfal, že sa dnes porozpráva s Tonksovou, či nedostala nejaké správy. Nikto z Weasleyovcov ani profesorka McGonagallová s Remusom v kontakte neboli, čo Harryho strachu veľmi nepomáhalo.

Zanechal nespokojnú Ginny na hrade v starostlivosti jej rodičov a Hagrida. Pani Weasleyová sa na návštevu ministerstva necítila a Hagrid bol jednoducho priliš veľký, aby sa dal skryť. No Harry mal podozrenie, že pani Weasleyová chce len dohliadnuť na Ginny. Profesor Slughorn im dodal zvyšok všehodžúsu, ktorý mal v zásobe. Nebolo ho veľa. Tí, na ktorých už boli vydané zatykače, sa s jeho pomocou premenili. Ostatní sa len obliekli nenápadne a pokúsili sa splynýť s davom.

Harry, Ron a Hermiona si s habitov utrhli rokfortský erb a klobúky mali stiahnuté do čela. Držali sa v zadnej časti miestnosti a čo najďalej od aurorov. Miestnosť bola tak plná, že zamiešanie sa do davu bolo jednoduché. Harry si takmer prial, aby sa ho tu Umbridgeová pokúsila zatknúť. Len nech to skúsi. Určite to nepôjde potichu. Nemá šancu.

„Harry, nie je to Tonksová? Tam pri dverách,“ opýtala sa Hermiona, čím vytrhla Harry z jeho temných myšlienok. Hermiona vedela, že chce s Tonksovou hovoriť a bolo očividné, že aj ona sa o Remusa strachuje. Bol vďačný, že dávala pozor.

„Kde?“ opýtal sa Ron. „Nevidím ju.“

„Nemá ružové vlasy,“ povedala Hermiona a začala si lakťami prerážať cestu tým smerom. „Nevyzerá dobre.“

Harry si Tonksovú prezrel a uvedomil si, že Hermiona má pravdu. Vlasy mala hnedé so šedivými prameňmi a ramená mala poklesnuté tak, že vyzerala nižšia, ako v skutočnosti bola. Bola bez života a unavená, čo len zvýšilo Harryho nepokoj.

„No pána, vyzerá teda hrozne,“ skonštatoval Ron.

„Ticho, Ron. Začuje ťa,“ sykla Hermiona a vrhla na Rona ponad plece výstražný pohľad.

„No a čo? Musí to predsa vedieť,“ pokrčil Ron plecami.

Harry ho štuchol lakťom. Práve teraz nemal náladu na ďalšiu Ronovu a Hermioninu hádku.

„Tonksová,“ oslovil ju, keď  k nej dorazili.

Nepozrela sa naňho a jej výraz tiež nič neprezrádzal, no potichu mu kútikom úst odpovedala. „Predstierajte, že sa bavíte medzi sebou. Sledujú ma.“

Trojica sa postavila k sebe, aby to vyzeralo, že o niečom diskutujú, no stáli dosť blízko, aby ich mladá aurorka mohla počuť.

„Kto ťa sleduje?“ nervózne sa opýtala Hermiona.

„Umbridgeovej ľudia. Len čaká, kým urobím chybu. Zatiaľ na mňa nič nemá. Na oddelení je dosť tých, ktorí jej nie sú až tak loajálni, ako vyzerajú. A ich počet zo dňa na deň rastie. Majú pocit, že Kingsleymu krivdí a vedia, že celá táto dohoda je chyba,“ povedala Tonksová bez toho, aby sa na nich pozrela.

„Tak prečo proti nej neprotestujú?“ zvýšil hlas Harry.

„Pssst,“ sykla Hermiona a dupla mu na nohu. „Nezvyšuj hlas, Harry.“

„Au,“ ohradil sa Harry. „To bolelo.“ Hermiona mala topánky s podpätkom.

„Nemôžu s tým nič urobiť. Ak povedia čo i len slovo, obvinia ich zo zrady a skončia ako Kingsley. Zatiaľ len čakajú, ako sa to celé vyvinie,“ vysvetľovala Tonksová. Celá akoby sa zmenšovala.

„Si v poriadku, Tonksová?“ opýtala sa jej Hermiona.

Tonksová potriasla hlavou a oči sa jej naplnili slzami. „Nie. Včera prišiel krátky list od Remusa.“

„Fakt?“ opýtal sa Harry. „Ako sa má? Čo povedal?“

„Nepovedal skoro nič a to je ten problém. Vraj nemá veľa času, no celý list pôsobil veľmi formálne a vzdialene. Povedal, že robí to, čo sa od neho čaká,“ potiahla Tonksová nosom.

Hermiona bez slova vyčarovala vreckovku a podala ju Tonksovej.

„Čo to môže znamenať?“  opýtal sa Ron.

„Neviem, no nepáči sa mi to,“ odvetila Tonksová.

„Myslíš, že by to mohlo súvisieť s tým včerajším útokom na Lyneham?“ potichu sa opýtal Harry.

Tonksová uplakane prikývla. „Bojím sa, že áno. Nie je šanca, že by tomu sám zabránil, ale ak ho prinútili podieľať sa na tom…“

„Tá vina by ho zabila,“ skonštatoval Harry. Zovrelo mu žalúdok – vedel, ako by sa cítil, keby sa ocitol v podobnej situácii.

Tonksová znovu potiahla nosom a Hermiona sa oprela o Ronove rameno.

„Tiež mi poslal odkaz pre teba, Harry, no nerozumiem mu,“ ozvala sa Tonksová.

„Aký?“ opýtal sa Harry chladne.

„Vraj ‘Stvorenie je závislé na sile nenávisti. Samotný akt potom spôsobí roztrhnutie’. Vieš, čo sa tým snaží povedať?“ chcela vedieť Tonksová s podozrievavým výrazom.

Harry pomaly prikývol. „Hej, viem. Vďaka.“ Hermione sa rozšírili oči a takmer videl, ako sa jej v hlave otáčajú kolieska. Stvorenie horcruxu je poháňané nenávisťou podobne, ako je Patronus stvorený šťastím. Prečo ho to vôbec neprekvapovalo?

„Asi mi to nechceš vysvetliť, čo?“ neodolala Tonksová.

Harrry pokrčil plecami. „Prepáč, Tonksová. Ale pomohlo mi to, ok?“

„Aspoň som to skúsila,“ skonštatovala a na chvíľu bola zase sama sebou.

Svetlá v miestnosti niekoľko krát zablikali a pódium sa začalo plniť rôznymi ministerskými pracovníkmi. Nejaký úzkostlivo vyobliekaný čarodejník použil zaklínadlo na zosilnenie hlasu.

Harry sa pohol smerom vpred, no Hermiona ho opäť chytila za rameno. „Najprv si vypočuj, čo chcú povedať,“ zašepkala.

„Čarodejníci, čarodejnice a zástupcovia tlače,“ oslovil dav mladík. Harrymu zrazu napadlo, že sa veľmi podobá na Percyho. Tento človek pravdepodobne zaujal jeho miesto. „Vitajte pri tomto historickom okamihu. Naša dočasná ministerka má vzrušujúce správy, na ktoré sme všetci tak dlho čakali.“

Na chvíľu sa odmlčal, pretože átrium naplnil nadšený rev a piskot. Dav bol tak hlučný, až si bol Harry istý, že sa otriasol strop. „Má skvelý plán, ktorý nás vyvedie z temnoty, ktorá tak dlho halila naše životy, do úžasnej novej éry spolupráce, v ktorej budú naše rody prosperovať a ktorá každnému prinesie nové príležitosti. Bez ďalšieho zdržovania – prichádza Dolores Umbridgeová.“

Miesnosťou sa opäť rozľahol búracajúci aplaus. Skupina hlučných čarodejníkov, ktorí očividne oslavovali už dlhšie, začala pod pódiom pískať a pokrikovať, až ich musel ktotiť neďaleko stojaci auror.

Umbridgeová vystúpila na pódium sprevádzaná šuchotom novej naberanej róby. Šediny mala odčarované a vlasy mala stiahnuté ružovou mašľou. Pri pohľade na ňu mal Harry nedolateľné nutkanie strhnúť jej ju z hlavy. Opäť mala ten namyslený, žabí úsmev, ako keď ju zvolili za vrchnú rokfortskú inkvizítorku.

„Ehm, ehm,“ odkašľala si tým svojím otrasným kašľom.

„No do riti,“ zamumlal Ron. Hermiona vyzerala príliš omráčene na to, aby ho pokarhala.

„Všetci do jedného, vitajte. Chcela by som vám poďakovať za to, že ste si našli čas a zúčastnili sa tohto skromného vyhlásenia,“ povedala s úsmevom. „Ministerstvo mágie sa vždy snažilo zabezpečiť blaho a prosperitu čarodejníckeho spoločenstva. V posledných rokoch sa o to pokúšali naši najlepší. No tradície museli ustúpiť modernizácii a rastúcemu vplyvu sveta muklov. Ako ministerka sa chcem zasadiť o to, aby sa dary, ktoré sme zdedili po našich predkoch, znovuzrodili ako základ čarodejníckej spoločnosti.“

Harry prevrátil očami. Hovorila, akoby to bola jej inauguračná reč, no bez toho, aby ju skutočne zvolili. Jej dýchavičný hlas znel ako nechty na tabuli a Harry si uvedomil, že sa jeho pozornosť rozplýva. Nevôľa, ktorú pociťoval vždy, ked Umbridgeová hovorila, naňho znovu doľahla a mal chuť niečo s tým urobiť.

„Pripravuje ľudí, aby ľahšie prijali zákony proti čarodejníkom z muklovských rodín,“ vzdychla Hermiona zhrozene.

„Čo?“ nechápal Ron. „Veď o nich nepovedala ani slovo. Len kopec žvástov.“

Hermiona pokrútila hlavou. „Počúvaj, Ron.“

„Musíme odsúdiť praktiky, ktoré sa v poslednom čase rozšírili a znovu uplatniť tie, ktoré sme cestou stratili,“ pokračovala Umridgeová. Z hlasu sa jej vytratil ten bezstarostný tón a nahradil ho prísny výraz. „Ako iste viete, našu spoločnosť už dlhšie terorizuje Temný pán.“

„Napriek tomu sa mi podarilo nadviazať s ním kontakt a podniknúť kroky, ktoré medzi obomi nepriateľskými stranami vystavali most dôvery. A to všetko s pomocou jedného chlapca.“

Miestnosť pri tomto vyhlásení utíchla a Harry cítil, že chlpy na krku sa mu zježili. Zvedavo sa zahľadel na pódium a premýšľal, kam to asi celé smeruje.

 

Reklamy

2 thoughts on “Siedmy Horcrux – Kapitola 22 – Dohoda – Časť 1

  1. Kachiri

    prečo mám pocit, že z nej vypadne, že ten chlapec, ktorý jej pomohol, bude Harry? 😀 a Harrymu potom prasknú nervy? 😀
    ďakujem, že si dávaš tú robotu a prekladáš to ^^ už sa teším na ďalšiu časť 😀

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s