Siedmy Horcrux – Kapitola 21 – Strata – Časť 3

Dnes tu mám konečne plnohodnotnú časť prekladu TSH. Ide o záverečnú časť kapitoly 21. Ako vždy, zyvšok prekladu nájdete v archíve.

Nasledujúcich niekoľko dní si Harry pamätal len rozmazane. Konečne dorazila Tonksová s podrobnosťami o Percyho smrti, aj keď boli nejasné. Podľa jej zdroja prišiel v tú noc na ministerstvo Snape a Percyho si zavolal na stretnutie medzi štyrmi očami. Nikto presne nevedel, čo sa dialo za zatvorenými dverami, no výsledkom stretnuia bolo Percyho mŕtve telo a rozzúrený Severus Snape.

Prezretie Percyho tela skutočne potvrdilo, že ho pred smrťou mučili, no zo Snapovho hnevu sa dalo usudzovať, že Percy požadované informácie bývalému profesorovi elixírov nevyzradil.

Pre Weasleyovcov to bola úľava a zároveň nový zdroj smútku. Percy ich predsa len nezradil. V skutočnosti obetoval svoj vlastný život, aby ich ochránil, no zomrel skôr, ako mali čas sa s ním skutočne zmieriť. Pani Weasleyová to brala najťažšie a madam Pomfreyová jej pravidelne podávala upokojujúci elixír. Aj zvyšok rodiny s tým poznaním zápasil, každý svojím vlastným spôsobom.

Zatiaľ čo Bill, Fred, George a Ginny vyzerali, že sa s udalosťami pomaly vyrovnávajú, Ron vyjadroval svoj smútok hnevom. Bol prchký a v jednom kuse na ostatných štekal. Fred s Georgom boli oveľa tichší, ako bývalo zvykom a Harry ich niekoľko krát prichytil, ako len tak stoja a s prázdnym výrazom hľadia do diaľky.

No Harryho na ich rodinnom smútení prekvapilo najviac to, ako všetci držali pokope, hľadajúc útechu v spoločnosti ostatných. Dokonca aj Ron s jeho zlou náladou radšej zostal v miestnosti a hádal sa so súrodencami, ako by vyhľadal samotu svojej izby. Harry si spomenul, ako sa cítil, keď zomrel Sirius – chcel spoločnosť, no keď ju mal, okamžite chcel byť sám. Nikto z Weasleyovcov nechcel byť sám.

Harry, Ron, Charlie, Fred a George spali v jednej miestnosti chlapčenského internátu. Bill s Fleur boli na druhom poschodí, zatiaľ čo pán a pani Weasleyovci bývali na treťom. Ginny povedala Harrymu, že spí s Hermionou a Shannon v dievčenskom krídle. Harrymu sa stále nepodarilo zistiť, kde býva Moody. Slizolinčanky sa tiež ubytovali v dievčenskom krídle, no Draco odmietol zdieľať izbu s chrabromilčanmi. Namiesto toho si pre seba zabral celú spálňu prvákov.

Jedného poobedia, po ďalšej nahnevanej diskusii o tom, že ministerstvo nechce vydať Percyho telo, objavil Harry na dne svojho ruksaku lietajúci koberec, ktorý našli medzi Dungovými vecami. S úškrnom ho vytiahol, zavolal Rona, Hermionu a Ginny a povedal im, nech ho nasledujú na metlobalové ihrisko.

„Vážne, Harry,” povedala Hermiona a rozladene si odfúkla prameň vlasov z tváre. „Nechce sa mi ísť na ihrisko. Nech nám chceš ukázať čokoľvek, som si istá, že sme ťa to už videli robiť aspoň sto krát. Všetci vieme, že lietaš skvele. Chcem využiť čas na výskum v knižnici.”

„Toto si ešte nevidela,” odvetil Harry s úsmevom a ďalej kráčal smerom k ihrisku. „Boli sme zavretí v knižnici, odkedy sme sem prišli, Hermiona. Povedal by som, že trochu relaxu nám len prospeje.”

Videl, že Ginny je zvedavá a Ron sa na ihrisko vždy rád pozrel. No Hermionu prinútil ostať len fakt, že si Harry nevzal metlu. Koberec mal zabalený v neviditeľnom plášti a pevne zastrčený pod pazuchou.

„Samozrejme, že som tam bola často,” povedala podráždene. „Rokfortská knižnica je obrovská a teraz, keď už som dospelá, môžem sa konečne poriadne pozrieť aj do zakázaného oddelenia.”

„Ak sa budeš chcieť o hodinu vrátiť, nebudem ťa zdržovať,” prevrátil Harry očami. „Ale toto by ťa mohlo zaujímať, Hermiona. Je to niečo, čo som zdedil po Siriusovi. Našiel som to u Dunga a potiahol som to.”

„Nemohol si to potiahnuť, ak je to právoplatne tvoje,” nakrčila Hemriona obočie. „Nespomínal si, že by si odtiaľ vzal aj niečo iné, ako medailón.”

Ronovi sa zrazu rošírili oči. „No pána, Harry, úplne som na to zabudol. Môžem to po tebe skúsiť ja?”

„Skúsiť čo?” ozvala sa Ginny a pohľadom preskakovala z jedného na druhého.

Harry sa zastavil na okraji ihriska. „Toto,” prehlásil a odhalil lietajúci koberec ukrytý pod plášťom.

„Paráda,” zhodnotil Ron.

„Vau, Harry! Ako si mohol zabudbúť spomenúť niečo také?” opýtala sa Ginny.

„Sú nelegálne,” poznamenala Hermiona, no Harry cítil, že to je len zo zvyku. Rukou prechádzala po materiáli a hodnotila obe strany.

„Ja viem, no nemyslím si, že by Siriusova rodina kládla nejaký veľký dôraz na zákony. Povedal by som, že to cítili asi ako Malfoyovci – že zákony sa stávajú tým ostatným,” odvetil Harry.

„Siriusovi by to bolo tiež jedno,” uškrnul sa Ron. „Nespomínal si, že začaroval motorku, aby lietala?”

„Hej,” prikývol Harry. „Hagrid ma na nej priviezol na Privátnu cestu. Mával som sny o lietajúcich motorkách, no nikdy by som neuveril, že by to mohla byť skutočná spomienka. Dursleyovci mi zakázali spomínať to.”

„Ako to funguje?” opýtala sa Hermiona.

„Nemám tušenia,” uškrnul sa Harry. „Ale bude zábavné to zistiť.” Položil koberec na zem a rozvinul ho. „Myslím, že sa zmestíme všetci.”

„Ja sa na to neposadím! Veď ani nevieš, ako sa s tým lieta,” zhrozila sa Hermiona.

„To ma ešte nikdy predtým nezastavilo,” povedal Harry a kľakol si. Nemohlo to byť také zložité. Keď sa učil lietať na metle, musel len povedať ‘Hore sa’ a zvyšok sa dostavil sám od seba.

„Hore sa,” povedal.

Nič sa nestalo, no zdalo sa mu, že koberec sa trochu zavlnil.

Ron sa zasmial a Ginny s Hermionou sa snažili potlačiť chichot.

„Dajte mi chvíľku,” požiadal ich. Stále kľačiac, nahol sa dopredu, takže sa hlavou dotkol okraja koberca. Zatvoril oči a uvoľnil sa.

„Hore sa,” zopakoval a tento krát to zafungovalo.

Koberec sa dosť roztrasene vzniesol do vzduchu. Krčil sa pri tom, takže Harry takmer stratil rovnováhu. Pár minút mu to trvalo, no učil sa rýchlo. Nakláňanie do strán kontrolovalo smer a ťahanie za predný okraj zase výšku. Nebolo to ani zďaleka také jednoduché ako metla a koberec nebol taký citlivý ako Blesk, no aj tak to bolo príjemné.

Zvískol, keď naberal rýchlosť, otočil sa okolo bránkovej obruče a preletel cez ňu. Keď si bol istý, že koberec dokáže dostatočne ovládať, zniesol sa dolu a so širokým úsmevom  zastavil tesne vedľa svojich priateľov.

„Aké to je?” chcela vedieť Ginny. Oči jej žiarili.

„Vyzeralo to svetovo,” povedal Ron s úsmevom, aký Harry nevidel, odkedy im povedali o Percyho smrti.

„Nie je to také dobré, ako metla, no jednoznačne to predčí prenášadlo,” odvetil Harry. „Nastupujte.”

Ginny viac povzbudení nepotrebovala. Sadla si vedľa neho a ruku mu položila na stehno, čo mu spôsobilo príjemne zimomriavky.

Ron sa posadil za nich a podal ruku váhajúcej Hermione.

„Neviem, či to je dobrý nápad,” povedala, keď si opatrne sadla. „Výšky nie sú moja silná stránka.”

„Spomínam si,” zasmial sa Harry. „Je to jednoduchšie, ako letieť na Hrdo… ee… Suchoperutníkovi, Hermiona. Koberec sa ti aspoň nepokúsi odhryznúť ruku.”

„To nie je veľmi upokojujúce,” zhodnotila Hermiona a vykríkla, keď Harry zatiahol za okraj koberca a ten začal prudko stúpať.

Harry ďalej zrýchľoval a Hermiona znovu skríkla. Leteli vysoko nad ihriskom a jazerom. Ginnin smiech ho len povzbudzoval, aby stúpali vyššie.

Hermiona tento krát už skutočne zajačala a hlavu si zaborila do Ronovej bundy. Ron ju objal, pritiahol si ju bližšie a usmieval sa od ucha k uchu.

„Len sa uvoľni a užívaj si to, Hermiona,” zakričal Ron, aby prehlušil vietor.

„Že užívaj si to!” zakričala Hermiona späť hlasom skresleným Ronovou bundou. „Užívaj si to! Nenávidím lietanie!”

Harry zamieril k astronomickej veži a nadšene vykríkol, keď sa do koberca oprel silný vietor a postrčil ich vpred. Koberec nebol ani zďaleka tak rýchly ako Blesk, no skutočnosť, že mohol ten zážitok zdieľať s ostatnými, bola nová a vzrušujúca.

Prehnali sa ponad hradom a preplietali sa medzi jeho vežičkami. Preletel nad okrajom lesa a zamával Grawpovi, keď ho videli, ako pre zábavu vytrháva stromy aj s koreňmi. Nakoniec, keď už nemohol ďalej ignorovať Hermionine panické výkriky, pristál na metlobalovom ihrisku. Cítil sa oveľa sťastnejší, ako za posledných niekoľko dní dokopy.

„To bolo skvelé,” povedala Ginny s nosom a lícami červenými od vetra. V očiach mala šťastie a Harry bol rád, že to pre ňu mohol urobiť. Keď smútil za Siriusom a Dumbledorom, aj jemu lietanie vždy pomohlo.

Na druhej strane, Hermiona vyzerala veľmi rada, že konečne zase stojí na pevnej zemi. Pratala sa z koberca okamžite po pristátí a napravovala si parochňu. Harry takmer čakal, že si kľakne a pobozká zem.

„Nepáčilo sa ti to, Hermiona?” opýtal sa Harry. Bol trochu sklamaný.

Hermiona sa zhlboka nadýchla. „No,” pokrčila ramenami. „Naozaj nemám rada výšky, ale bolo fajn byť s vami všetkými.”

„Ale teraz potrebuješ ísť späť do knižnice,” dokončil za ňu Ron.

Hermiona nakrčila nos. „No…”

„To je v poriadku. Ja si chcem skúsiť pilotovanie. Potom sa stretneme pri večeri,” povedal Ron.

Hermiona sa zamračila. „Myslíš…” začala.

„Myslím… čo?” nechápal Ron.

„No, vieš, do hradu je to dlhá cesta a mne je dosť zima. Myslíš, že by si ma tam mohol hodiť?”

Ron sa rozžiaril šťastím. „Chceš, aby som ťa odviezol? Na koberci?” opýtal sa potešene.

Hermiona opatrne prikývla. „Len prosím ťa neleť tak vysoko ako Harry.”

Harry vzal Ginny za ruku a ustúpil. „Je celý tvoj. Počkáme tu,” povedal s úškrnom.

Ron s Hermionou vyliezli na koberec a pomaly sa vznášali smerom k hradu. Harry vyčaroval malý ohník, aby udržal Ginny a seba v teple, kým budú čakať. Ginnin úsmev sa pomaly vytratil, keď si nad ním ohrievala ruky.

„Si v poriadku, Ginny?” opýtal sa potichu Harry a jemne sa dotkol jej ramena.

„V pohode,” odvetila. „Je to zvláštne. Niekedy sa tak sústredím na to, čo robím, až zabudnem. A potom, keď si spomeniem, cítim sa zle, pretože som zabudla. Má to nejaký zmysel?”

Harry sa napäto usmial. „Má.”

Ginny prikývla. „Ty o tom asi čosi vieš.”

„Hej,” prikývol. „Skús sa necítiť vinná, Ginny. Viem, ako to musí znieť, keď to poviem ja, ale tiež viem, že vina ťa môže zožrať zaživa. A s tým, čo sa stalo, nemôžeš urobiť nič.”

„Ja to viem,” povedala Ginny a rozhodila rukami. „Ale stále si želám, aby som mu toho povedala viac, kým nebolo neskoro. Rozprávali sme sa cez Vianoce, no len krátko. Bol to môj brat a ja som naňho bola tak naštvaná. A teraz je preč a ja už to nikdy nebudem môcť napraviť.”

Harry nešťastne sledoval, ako jej po líci pomaly steká jediná slza. Natiahol ruku a nežne ju zotrel.

„Ja viem,” povedal cez stiahnuté hrdlo. „Ale vieš čo? Je jedno, koľko by si mala času alebo koľko by si toho povedala, tá bolesť by bola stále rovnaká. Nikdy nie je dosť času.”

Ginny si položila hlavu na jeho rameno. „Ďakujem, Harry. Ľúbim svoju rodinu, no niekedy je ťažké sa od nich na chvíľu odpútať.”

Harry prikývol. „Hej, všimol som si.” Niečo mu napadlo, rýchlo sa postavil a podal jej ruku. „Poď so mnou, chcem ti ukázať jedno miesto.”

Ginny naňho zvedavo pozrela, no vzala ho za ruku a nasledovala ho. Keď kráčali po brehu jazera, videli, ako nad nimi preletel Ron. Harry sa zasmial, keď videl, ako Ronove dlhé nohy prevísajú po oboch stranách koberca.

„Baví sa,” usmiala sa Ginny. „Vďaka aj za to, Harry. Myslím, že Ron to má najťažšie z nás všetkých, pretože sa Percym nebavil ani po tom, čo sa vrátil.”

„Ja viem,” odvetil Harry potichu. „A je to čiastočne aj moja vina.”

„Tvoja vina?” prekvapene sa opýtala Ginny. „Ako by to mohla byť tvoja vina?”

„Na začiatku piateho ročníka poslal Percy Ronovi list, v ktorom ho varoval predo mnou. Písal, že by Ron urobil dobre, keby preťal svoje väzby so mnou. Ron neváhal ani okamih a list spálil,” vysvetľoval Harry a pri tej spomienke sa usmial. „Vybral si mňa,” dokončil šeptom a musel zažmurkať, aby potlačil vlhkosť, ktorú pocítil v kútikoch očí.

„Samozrejme, že áno. Nie je tvoja chyba, že sa Percy správal ako tupec,” rozohnila sa Ginny okamžite. „Aj Percy si to nakoniec uvedomil. To ma na tom bolí najviac – nakoniec si svoju chybu uvedomil, no najprv musel zabiť všetok ten čas hádaním, miesto toho, aby bol s nami ako rodina. Tak to nemalo byť.”

„Nemalo. Voldemort má vo zvyku rozbíjať rodiny. Tu je to,” povedal a ukázal na miesto pri jazere, ktoré bolo dobre zakryté okolitými kríkmi. Bola to malá skrytá čistinka s pekným výhľadom na vodu.

„Keď som chcel byť po Siriusovej smrti sám, chodil som sem,” vysvetľoval.

„Je to krásne,” povedala a zamyslene sa rozhliadala.

„Myslel som… ehm… možno by si chcela… hm… No, ak by si chcela nejaký čas len sama so svojimi myšlienkami,” povedal neohrabane Harry a rukou si zašiel do vlasov.

„Vďaka, Harry,” povedala Ginny a oči sa jej zaliali slzami. „Vadilo by ti, keby som tu chvíľu ostala? Sama?”

Harry potriasol hlavou. „Nevadilo. Pôjdem pohľadať Rona.”

* * *

Harry sa vrátil na metlobalové ihrisko a vyše hodiny čakal na svojho priateľa. Nakoniec usúdil, že Ron sa už vrátil do hradu a išiel ho hľadať. Dusnú atmosféru pocítil hneď, ako vošiel do klubovne.

Shannon s Georgom sedeli v pohodlných kreslách pri ohni. Harry na nich kývol a vydal sa ku schodom.

„Na tvojom mieste by som tam nechodil,” ozval sa George. „Ron je riadne vytočený.”

„Prečo? Čo sa stalo?” opýtal sa Harry.

„Ako vždy – ďalšia z Weasleyovie hádok. Mamka sa zase pochytila s Moodym a Ron sa postavil na Moodyho stranu. Mama sa rozplakala a Charlie sa pustil do Rona za to, že ju rozrušil. Bolo to otrasné.”

Harry prikývol. „Vďaka za varovanie. Aj tak pôjdem za ním.”

„Hlavne potom nehovor, že som ža nevaroval,” pokrčil George plecami.

Keď Harry vošiel do spálne, našiel Rona ležať na posteli a s rukami za hlavou hľadieť do stropu.

„Čau,” povedal a opatrne vstúpil do miestnosti.

„Čau,” odvetil Ron a ani sa nepohol.

Harry došiel až k svojej posteli, sadol si a nervózne sa obzeral.

„Prečo si odišiel? Myslel som, že si ešte trochu zalietame,” povedal.

Ron pokrčil ramenami. „Videl som, ako sa s Ginny rozprávate. Vyzeralo to vážne. Nechcel som vás rušiť a už vôbec sa mi nechcelo zase sa baviť o Percym, tak som šiel dnu.”

„Ron…” začla Harry, no nevedel, čo povedať. S Ronom sa nikdy o týchto emocionálnych záležitostiach nebavili, to bola väčšinou Hermionina práca.

„Prestaň, Harry,” odsekol Ron. „Čo je? Chceš mi povedať ‘Ja som ti to hovoril’? Chceš mi pripomenúť, že si ma varoval? Že si mi radil, že dôležité veci treba urobiť hneď, keď sa naskytne príležitosť?”

„Nie,” odvetil Harry.

„Tak potom čo? Čo by si asi tak mohol povedať, aby to niečo zmenilo?” skríkol Ron.

Harry sa zhlboka nadýchol, aby dostal pod kontrolu svoj narastajúci hnev. „Nič. Neexistuje nič, čo by som mohol povedať, čo by niečo zlepšilo, Ron. Hneváš sa, pretože ste si to Percym nevyriešili. Ale hádky s tvojimi bratmi ti tiež nepomôžu.”

„Hej, hej. Pretože ty si na tieto veci hotový expert, čo, Harry?” zavrčal Ron.

Harry sa mykol. „Nanešťatie už mám zopár skúseností,” povedal cez stisnuté zuby.

Ron zbledol. „Kriste, Harry. Prepáč. Neviem, čo je to so mnou – som takýto aj na Hermionu. Pri Merlinovi, potrebujem sa napiť.”

Harry stisol pery, chvíľu na Rona hľadel a potom podišiel k svojmu ruksaku a začal sa v ňom prehrabovať. Nakoniec z neho vytiahol poslednú fľašu nekonečného žúru a povedal, „Myslím, že s tým si poradíme.”

Ron sa slabo usmial. Vzal fľašu a poriadne si odpil. Sadol si na zem a chrbtom sa oprel o rám postele. Fľašu podal Harrymu a ten si tiež odpil.

Keď podával fľašu späť Ronovi, tomu po tvári prebehol ustarostený výraz. „Hermiona nás zabije. Ani sme nevečerali,” povedal. Aj napriek tomu si ale znovu odpil, pričom stisol zuby, keď mu pálivá tekutina stekala dolu hrdlom.

Harry si vzal fľašu a pokrčil plecami. „No a? Práve večeriame. Akurát je to tekutá večera,” uškrnul sa.

„Pravda,” zachechtal sa Ron. „Ale keď sem vtrhne Hermiona a nájde nás oboch naliatych, povieš jej to ty.”

Harry pokrútil hlavou. „Ne-ee. Tvoja priateľka – tvoja starosť. Ja sa zatiaľ nepozorovane vytratím,” zasmial sa.

„Tak teda vďaka, ty šašo,” zhodnotil Ron.

Sedeli a podávali si fľašu dlhý čas. Keby to bola normálna fľaša, v čase, keď zimné nebo potemnelo a rozsvietili sa sviečky, by už bola dávno prázdna. Necítili bolesť a whiskey ich už dávno prestala páliť. Teraz už sedeli s vystretými nohami a priateľské podpichovanie tak mohli dopĺňať príležitostným kopancom.

Až po dosť dlhej dobe sa konverzácia vrátila späť k Percymu.

„Vieš, len si želám, aby som mu bol povedal ‘Feselé Vianoce’, keď bol vtedy na Grimauldovom námestí. Šo je také strašné na ‘Feselé Vianoce’?” opýtal sa Ron skomolene.

Z nejakého dôvodu mal Harry problém sledovať Ronov myšlienkový pochod. Nakrčil čelo a sústredil sa na jednotlivé slová a ich význam. „Vôbec nič. Veselé. Vianoce. Jednoduché, vidíš? Sú to len dve slová.”

„Presne! Dve slová. Tak prečo som ich nedokázal vysloviť?” opýtal sa Ron.

„Neviem,” odvetil Harry. „Ale ani on ich nevyslovil.”

Ron zmätene zažmurkal. „Čo?”

„Trápiš sa, lebo si nepovedal ‘Veselé Vianoce’,” vysvetľoval Harry pomaly a premýšľal nad každým slovom, aby si bol istý, že povie to, čo chce povedať. „Ale povedal ti to Percy?”

„No… nie,” priznal Ron. „Ale prišiel na večeru.”

„Hej… Ale to on sa mal ospravedlniť vám, nie?” opýtal sa Harry a znovu si odpil.

Ronovi sa oči rozšírili až tak, že hrozili, že mu vypadnú. „Obaja sme spravili chyby!” skríkol.

„Jasne, že obaja…Veď ste Weasleyovci,” zakončil Harry a kopol Rona do nohy.

Ron sa uškrnul. Pohľad upieral niekde vedľa Harryho ucha. „Dávaj si pozor, lebo poviem mojej sestre, čo si práve zadelil, Potter.”

Harry sa pokúsil potlačiť úsmev, ktorý sa mu rozlieval po tvári, no nemal šancu. Bol pripitý.

„Ľúbiš moju sestru,” uškŕňal sa ďalej Ron.

„Jop,” nezaváhal Harry a ďalej sa usmieval.

„Myslíš to vážne,” skonštatoval Ron.

Harry pokrčil plecami. „Som s ňou šťastný. Pri nej túžim po veciach, o ktorých som si myslel, že nie sú určené pre mňa… A pokojne by som mohol stráviť večnosť tým, že by som ju len bezhlavo bozkával.”

„Eeeek, Harry,” zareagoval Ron a odpil si. „Ešte nie som dosť opitý, aby si mi mohol rozprávať podrobnosti.”

„Ja som,” odvetil Harry a položil si hlavu na posteľ. Keď si uvedomil, že sa mu z toho robí zle, rýchlo sa zase narovnal. Celá miestnosť sa s ním zatočila. „Vou.”

„Hermiona sa bozkáva úžasne,” nakrčil Ron čelo. „Ale neznášam predstavu, že to bolo Viky, kto ju to naučil.”

„Možno to tak nebolo,” odvetil Harry a pokúšal sa zmerať veľkosť plameňa sviečky pomocou prstov. „Možno je tak dobrá od prírody.”

„Možno sa jej len páči bozkávať sa so mnou,” nadhodil Ron s hlavou nahnutou na bok a úsmevom na tvári. „Je toho kopec, čo so mnou rada robí.”

Harry doširoka roztvoril oči. „A koľko presne toho s tebou rada robí?” opýtal sa, aj keď si nebol istý, že to chce vedieť.

„To by si tak chcel vedieť,” zasmial sa Ron.

„Ee… nie, vlastne nechcel,” odvetil Harry a zrazu sa rozosmial. „Úplne to vidím. Nechávate sa unášať vášňou a Hermiona chce zrazu prestať, aby si mohla zapísať poznámky.”

Ron Harryho nakopol. Silno. Harry sa začal skrúcať od smiechu, zvalil sa na zem a zistil, že sa mu nedarí zase vstať.

„Ak aj Hermiona čítala čosi o tom, ako uspokojiť svojho priateľa, rozhodne sa nebudem sťažovať,” povedal Ron. „To dievča si vždy urobilo svoje domáce úlohy.”

Harry zamával rukami vo vzduchu. „Stačí! Už dosť. Nechcem to vedieť.”

„Myslel som, že si povedal, že si dosť opitý aby si si to vypočul,” povedal Ron, vzal svoj prútik a začal striedavo tlmiť a zosilňovať svetlo najbližšej sviečky.

„Ja som opitý nie,” poprel Harry a zahľadel sa do stropu. Sútredil sa. To neznelo správne… alebo hej?

„Hej, bežne ležíš na podlahe s nohami na posteli, Harry,” pritakal Ron a celý sa prehol od smiechu. Pri tom mu prútik vypadol a zakotúľal sa pod Harryho posteľ. „Ale, do riti.”

„Podám ti ho!” skríkol Harry. Vedel, že to dokáže. Skočil pod posteľ, schytil prútik a vykotúľal sa na druhej strane. „Ha! Povedal som, že ti ho podám!”

„Hej, si úplne môj hrdina,” odfrkol Ron.

Harry po ňom hodil prútik a trafil Rona do čela.

„Au!” vykríkol Ron a trel si čelo.

„Ale vážne teraz,” nazrel Harry ponad posteľ, no tak, aby stála medzi ním a Ronom ako štít. „Ako ďaleko ste sa s Hermionou dostali?” opýtal sa.

„Zrazu si už dosť opitý?” opýtal sa Ron.

„Hej, som,” odvetil Harry a ako dôkaz sa mu štikútlo.

„Zatiaľ sme nedošli až na koniec cesty… aj keď nie preto, že by som sa nesnažil. V každom prípade sme ďalej, ako vtedy s Lavender,” odpovedal Ron.

Harry len stisol pery a ostal mlčať.

Ron sa zaksichtil. „A čo ty s Ginny?” opýtal sa a celý napätý.

Harry len odfrkol a dal si ďalší hlt Ohnivej whiskey.

„Čo je? Ja som ti povedal,” rozhorčoval sa Ron.

„Môže byť, ale ja ti nič nepoviem. Udrieš ma,” ohradil sa Harry. Celá izba sa s ním točila a mal problémy určiť smer, z ktorého prichádzal Ronov hlas.

„Neudriem,” sľúbil Ron a zmenil polohu zo sedu do kľaku. „Povedz mi to len v skratke a bez zbytočných detailov.”

„Nepoviem ti ani ň. Skoro si ma uškrtil len preto, že som ju šteklil. Kto vie, čo by si mi urobil, keby som ti povedal, že som ju videl nahú,” sťažka preglgol Harry. „No, takmer nahú.”

„Varoval som ťa, aby si mi to nehovoril!” skríkol Ron a zapchal si uši.

„A práve preto ti o tej takmer nahote nebudem rozprávať,” odvetil Harry podráždene.

„No niekto mi to musel povedať, pretože to viem. Teraz s tým budem musieť niečo urobiť,” povedal Ron a očervenel. „Je to moja malá sestra, Harry.”

„Ja viem. A práve preto ti nepoviem, že viem, kde všade má pehy,” povedal Harry vážnym tónom.

Ron sa natiahol po prútiku, no minul a ten sa opäť odkotúľal pod posteľ. Ron sa za ním vrhol z jednej strany, Harry z druhej. Každý ho chcel dosiahnuť ako prvý.

* * *

A práve tak ich našli Hermiona s Ginny, keď sa rozhodli, že zistia, prečo chlapci premeškali večeru. Ginny strávila dlhý čas dolu pri jazere stratená v myšlienkach a keď sa vrátila, našla Hermionu rozladenú, pretože sa k nej Ron na večeru nepripojil. Tak sa najprv najedli – večera bola skvelá – a Ginny sa po dlhšom čase cítila o trochu lepšie. Potom sa pobrali hľadať chlapcov.

„Pre Merlina, čo tu vy dvaja robíte?” opýtala sa Ginny a pri pohľade na natriasajúcu sa posteľ, z pod ktorej na oboch stránách trčali len nohy, sa zachichotala.

Pri zvuku jej hlasu obaja nadskočili a udreli si hlavy do rámu postele. Po dlhej chvíli sa im podarilo vyplaziť sa z pod postele a teraz sedeli na opačných stranách a šúchali si hlavy. Obaja mali sklené pohľady a ružové líca. Očividne pili – a nie málo. Ginny sa usmiala nad tým, ako sa ich pohľady odmietali zaostriť. No Hermiona sa netvárila pobavene.

„Ron!” skríkla a dupla k tomu nohou. „Vy ste pili. A bez večere. Mali sme sa tam stretnút, pamätáš sa?”

Ron sa s omámeným výrazom obrátil k svojej priateľke. „Och, áno… pamätám. Dohodli sme sa po našej romantickej jazde na lietajúcom koberci, že?” odvetil a očividne bol hrdý na to, že si spomenul.

„Ginny!” vykríkol Harry a po tvári sa mu rozlial obrovský úsmev. Bol to ten druh úsmevu, ktorý mal, len keď lietal, a v tých chvíľach bol pre Ginny neodolateľný.

Vlasy mal rozstrapatené a navyše si do nich – v snahe udržať krok s konverzáciou – zašiel rukou. S neveriackym výrazom sa otočil na Rona a povedal: „Nemohlo to byť romantické. Hermiona neznáša lietanie.”

Ron hrdo vystrčil hruď. „T blo veľmi rmantické. Ja som sa nesnažil ísť šo najrýchlejšie, len aby dievšatá krišali na sostupoch.”

Harry vyzeral zničene a obrátil sa k Ginny. „Bolo to podľa teba romantické, Ginny?”

Ginny mykalo kútikmi – v tomto stave bol naozaj rozkošný. „Samozrejme, že bolo, Harry.”

„To hovorí len preto, že si to ty. Náš let bol oveľa romantickejší, že, Hermiona?” opýtal sa Ron.

„Prečo pre vás musí byť všetko súťaž?” opýtala sa Hermiona podráždene.

„Povedala by som, že to je mužská prirodzenosť,” zachichotala sa Ginny. „Pamätám si, ako sa mamka raz rozčúlila, pretože moji bratia sa hádali o to, kto má najväčšiu porciu zemiakovej kaše.”

„Jasné! Moja bola určite najväčšia. Charlie do tej svojej furt strkal vidličkou, aby vyzerala väčšia,” hneval sa Ron.

Hermiona len pokrútila hlavou a vzala do ruky fľašu Ohnivej whiskey. „Tohto ste už mali tak akurát,” zhodnotila a nechala ju zmiznúť.

„Hej!” zažmurkal Harry. „To bol môj narodeninový darček a ja som s ním ešte neskončil.”

„Tak kde teda je?” opýtala sa Hermiona. Jej rýchla reakcia Ginny ohúrila.

Harry vyzeral zmätene. „Ja… Ty… Neviem, ale ešte som s ním neskončil.”

„No tak poď Harry, zdvihni sa,” povedala Ginny, vytiahla ho na nohy a posadila ho na posteľ. „Večierok skončil.”

„Naozaj?” opýtal sa Harry.

„Naozaj. Máme novinky,” potvrdila Ginny a po chrbte jej prebehli zimomriavky. Priala si, aby ho tu mohla nechať, aby s Ronom pokračovali, no toto nemohlo počkať. Sadla si vedľa neho a pri tom mu postrapatila vlasy.

„Aké novinky?” opýtal sa Ron a sadol si na svoju posteľ.

„Potrebujem vás oboch triezvych,” povedala Hermiona a mávla prútikom. Harry s Ronom potriasli hlavami a zažmurkali.

„Au, to sa mi vôbec nepáčilo,” zhodnotil Harry a dlaňou si opakovane udieral do boku hlavy. „Prasklo mi z toho v ušiach.”

„Prečo si to urobila, Hermiona?” pokrútil Ron hlavou.

„Pretože vám musíme povedať niečo dôležité a nechcela som, aby ste sa mi do toho rehotali. Rád dolu zahájil núdzovú poradu o Umbridgeovej. Od dnes o tri dni má byť tlačová konferencia. Prehlasuje, že sa jej podarilo uzavrieť s Voldemortom mierovú dohodu.”

„Čo? Voldemort sa niečoho takého nebude držať,” povedal Harry.

„Ani Rád si to nemyslí,” potvrdila Hermiona. „Podľa Tonksovej zdroja na teba chcela Umbridgeová vydať zatykač. Zatiaľ na to nemá dostatočnú podporu Wizengamotu, ale súhlasili, že ťa predvolajú na výsluch.”

„To by ma najprv museli nájsť, že?” zamračil sa Harry.

„A to ešte nie je koniec, Harry,” zahryzla si Hermiona do pery.

„Ako to myslíš?” opýtal sa a Ginny cítila, ako sa celý napol.

Hermiona sa zhlboka nadýchla a položila mu ruku na rameno, akoby ho chcela upokojiť. „Tá dohoda s Voldemortom je veľmi pochybná. Nikto presne nevie, čo v nej stojí, no ako prejav jej dobrej vôle Umbridgová prepustila Červochvosta.”

„Čo?” vybuchol Harry a vyskočil na nohy. Mal divoký pohľad a Ginny priam cítila silu, ktorá z neho vyžarovala. Bolo to takmer strašidelné.

Hermiona sa prekvapene odtiahla. „Všetky podrobnosti zverejní na tlačovke. Tonksová má podozrenie, že to využije ako páku, ktorá jej má zaručiť status právoplatného ministra mágie, nie len ten dočasný.”

„No na to by som sa teda pozrel,” povedal Harry smrteľne vyrovnaným hlasom. Ginny podišla k nemu a položila mu ruku na plece. Bol tak napätý, až sa bála, aby opäť nevybuchol.

„Čo tým chceš povedať? Harry, nesmieš sa tam ukázať. Má príkaz na tvoje predvedenie na výsluch a ak sa stane ministerkou, nechá ťa zavrieť,” protestovala Hermiona roztrasene.

Harryho výraz stvrdol a do pohľadu sa mu vkradol záblesk ocele. Vyzeral neústupne a Ginny bola pyšná na muža, ktorý sa z neho stáva.

„Možno nastal čas, aby Vyvolený povedal ľuďom, čo sa deje – či už to chcú počuť, alebo nie,” povedal odhodlane.

Ginny ho opatrne vzala za ruku a nežne ju stisla. Nech sa stane čokoľvek, vedela, že budú stáť po jeho boku.

Reklamy

One thought on “Siedmy Horcrux – Kapitola 21 – Strata – Časť 3

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s