Siedmy Horcrux – Kapitola 19 – Slučka sa sťahuje – Časť 1

Po dlhšej prestávke v prekladaní tu mám pre vás prvú časť devätnástej kapitoly fan-fiction The Seventh Horcrux od Melindy. Zoznam doteraz zverejnených častí môžete nájsť v archíve prekladu.

Dva dni po Vianociach oznámil Harry Rádu, že on, Ron, Hermiona a Ginny na niekoľko dní odídu. Ako sa dalo čakať, nikto z toho nebol veľmi nadšený. Všetci chceli vedieť kam pôjdu a čo tam budú robiť. Pani Weasleyová vyzerala, akoby na nich chcela použiť zväzovacie zaklínadlo a zavrieť ich do podkrovia, no ovládla sa – aj keď len tak tak.

Ako sľúbil, Harry dal polovicu Remusovho začarovaného zrkadla pánu Weasleymu. Nebolo to preňho jednoduché. Vždy si myslel, že to bude Remus, s kým zostane v kontakte, no to viac nebolo možné. Chvíľu uvažoval, že by ho dal pani Weasleyovej, no potom si uvedomil, že pokušenie kontrolovať každú chvíľu, či poriadne jedia, by na ňu asi bolo priveľa. Rozhodol sa, že pán Weasley bude lepšia voľba.

Rozhodli sa odísť ráno a rozhodne sa obrnili proti pohľadu na uplakanú tvár pani Weasleyovej. Keď sa lúčili, Ron ju dokonca objal dvakrát.

Hermiona si urobila malý výskum a v Canterbury našla malú čarodejnícku komunitu žijúcu v okolí pôvodného obydlia Roweny Bystrohlavovej. A aby nemuseli v tej zime používať stan, zarezervovala im aj izby v miestnom hostinci. Premiestnili sa priamo tam.

Keď vošli do budovy, uvideli slabo osvetlený bar podobný tomu v Deravom kotlíku. Tento podnik však vyzeral, že je viac orientovaný na rodinnú klientelu – pomedzi švédske stoly s raňajkami pobehovalo niekoľko matiek s malými deťmi. Stoly boli pokryté papierovými obrusmi a na každom bol stojan s farebnými brkami.

Pri ich príchode sa na nich niekoľko návštevníkov otočilo, no všetci štyria držali hlavy sklonené a Hermiona hneď išla po kľúč od izby. Aj napriek jej červenej parochni z nich bola najnenápadnejšia a tak sa rozhodli, že všetko bude vybavovať ona. Harry nechcel, aby ho ihneď spoznali. Mal by na krku zástup reportérov – alebo horšie, smrťožrútov – ešte skôr, ako by s pátraním vôbec začal.

„Mám ho,“ povedala Hermiona potichu a kývla hlavou smerom k úzkemu drevenému schodisku vedľa barového pultu.

Ostatní ju nasledovali na poschodie, kde sa zastavila pri izbe číslo tri a otvorila dvere. Za nimi našli pohodlne vyzerajúcu miestnosť s dvomi manželskými posteľami a dlhým zaprášeným šatníkom. Posteľné plachty vyzerali čisté, no trochu staré a zašlé.

„No, nie je to luxus, ale postačí to,“ zhodnotila Hermiona a hodila svoj ruksak na jednu z postelí.

Vzali si len jednu izbu, pretože usúdili, že to tak bude bezpečnejšie. Napriek tomu, že mali jednu izbu aj v lete, keď bývali v stane, Harry pri pohľade na dve postele znervóznel. Na krku a tvári pocítil horúčavu a rýchlo sklonil hlavu, aby si to ostatní nevšimli.

S Ginny sa nikdy nedostali ďalej ako k trochu vášnivejšiemu maznaniu – a pochyboval, že Ron s Hermionou sú na tom inak – no to boli pod stálym dohľadom celej rodiny Weasleyovcov. Ginny mala na Harryho vkus až príliš veľa bratov a preto vždy, keď sa k niečomu dostali, jedným očkom sledoval dvere. Predstava hnevu pani Weasleyovej ich oboch držala na uzde.

Celkom určite nemal v pláne pokúšať sa o niečo, kým je s nimi Ron v jednej miestnosti, no pri predstave, že tá možnosť tu je, mu zovrelo žalúdok. Nenápadne pozrel na Rona. Ten mal na tvári zmätený výraz – jeho úvahy očividne viedli rovnakým smerom, ako tie Harryho.

Dievčatá vyzerali, že ich niečo také ani nenapadlo. Hermiona si ďalej vybaľovala veci z ruksaku a Ginny skočila na tú istú posteľ a skúšala, ktorý z vankúšov sa jej zdá pohodlnejší.

„Takže… obe budete spať tam?“ opýtal sa Ron a masíroval si zátylok. Silno sa červenal.

Hermiona s Ginny naňho len nechápavo pozreli.

„Ee… vyhovuje ti viac táto posteľ?“ opýtala sa Ginny so zábleskom v oku. „Alebo ti viac vyhovuje moja spoločníčka?“

„Čo? Samozrejme, že nie! Ehm… chcem povedať… Hermiona,“ vyprskol Ron hľadiac na Hermionu. „Veď vieš, čo chcem povedať.“

Hermiona sa narovnala a len odfrkla: „Nie, Ron, neviem, čo chceš povedať. Mal by si to vysvetliť.“

Harry sa posadil na druhú posteľ a snažil sa nesmiať. Nasadil ten najnevinnejší výraz, na aký sa len zmohol.

„Sklapni, Harry,“ zavrčal naňho Ron.

„Veď som nič nepovedal,“ ohradil sa Harry. Jeho výraz asi nebol dosť nevinný.

„Keďže máš so mnou nejaký problém,“ povedala Hermiona uštipačne, „ty môžeš spať s Harrym na tamtej posteli a my s Ginny si vezmeme túto.“

„Nebudem spať s Harrym,“ vyprskol Ron. Uši mu ešte viac očerveneli, ak to vôbec bolo možné.

„Vyhovovalo by ti teda viac, ak by som s Harrym spala ja?“ opýtala sa Hermiona s prižmúrenými očami.

Harry len sťažka zadržiaval úškrn. Aby udržal vážnu tvár, zahryzol si do líca.

„Som zvyknutý spať v malých priestoroch, takže mi to nevadí. Čo keby Ginny s Hermionou spali so mnou a Ronovi tak zostane celá posteľ?“ navrhol a pri pohľade na Ronov výraz len horko-ťažko zadržiaval výbuch smiechu.

„Dobre,“ potešila sa Ginny, vyskočila z jej postele a pritúlila sa k Harrymu. Prstami sa dotkla svojho nového náhrdelníka a ďalej provokovala svojho brata. „Ron mal vždy problémy deliť sa o svoje veci.“

„Nemám problémy podeliť sa,“ rozhorčene sa ohradil Ron. „A ty s Harrym spať nebudeš… A Hermiona tiež nie.“

„Sme tu štyria a máme dve postele, Ron. Budeš sa musieť rozhodnúť. Tak s kým chceš spať?“ s rukami vbok sa opýtala Hermiona. Harry v jej hlase počul výzvu a bol veľmi rád, že nie je na Ronovom mieste. Harrymu samozrejme odpoveď prišla smiešne jednoduchá.

Ron to zrejme cítil rovnako. Pohľadom prešiel od zamračenej Hermiony k Harrymu a Ginny, ktorým sa vôbec nedarilo zakryť svoje úškrny.

„Fajn,“ rozhodil Ron rukami a zazeral na Harryho a Ginny. „Budete sa správať slušne. Budem spať na tejto strane, aby som na vás videl. Harry, ak na moju sestričku niečo skúsiš, prisahám, že ťa vyhodím z okna.“

„To, čo sa rozhodnem spraviť alebo nespraviť je čisto moja a Harryho záležitosť, Ron Weasley,“ narovnala sa Ginny a zazerala na svojho brata. Harrymu pripomínala rozhnevanú vílu – krásna, no nebezpečná.

„Nie, keď ja spím hneď vedľa,“ vyprskol Ron.

„Takže budeš spať so mnou, hej?“ opýtala sa Hermiona so založenými rukami.

Ron sa otočil k nej – možno postrehol jej chladný tón. „Samozrejme. Nebudem spať s Harrym ani s mojou sestrou.“

Harry stŕpol. Ron nikdy nedokázal zachytiť jemnú reč tela.

„Ahá, takže takto. Vylučovacia metóda, hej? To mám ale šťastie,“ povedala Hermiona a oči sa jej zaleskli slzami.

„Ale nie, hlúpučká,“ rýchlo vysvetľoval Ron. „Ak by som si mal vyberať, vždy si vyberiem teba. Len by som bol radšej, keby tu neboli tamtí dvaja. Vždy si vyberiem teba.“

Hermionin pohľad zmäkol. Slabo potiahla nosom a začala si ovievať tvár, akoby jej bolo teplo.

„Tak keď už konečne vieme, ako budeme spať, mali by sme sa dať do práce. Rozdelíme sa, aby sme pokryli čo najväčšie územie.“

Ron na ňu neveriacky hľadel. „Celá čarodejnícka oblasť zaberá asi tak dve ulice. Koľko informácií by tu asi tak mohlo byť?“

„Je to Bystrohlavovej rodisko,“ povedala Ginny. „Určite tu bude jej múzeum a zvyšok dediny bude obsahovať množstvo odkazov na jej život tu.“

„Presne,“ podporila ju Hermiona. „Rovnako, ako je Liverpool zasvätený Beatles.“

Ron vyzeral nechápavo. „Je zasvätený chrobákom?“

Hermiona len nahnevane prevrátila očami. „Ty fakt nemáš ani poňatia o histórii muklov. Nedokážem pochopiť, ako sa ti to darí.“

„Hej? No, muklovia zase nemajú ani páru o veciach, čo viem ja,“ založil si Ron ruky na hrudi.

„Áno, ale to len preto, že o existencii čarodejníkov nevedia,“ odsekla Hermiona popudene. „Nemáme čas sa celé ráno hádať, mali by sme sa pustiť do hľadania.“

„Prečo sa vôbec tak ponáhľame?“ opýtal sa Ron a Harry mal pocit, že to bolo z trucu. Spolu s Ginny sedeli na posteli a sledovali hádku svojich priateľov so znudenými výrazmi.

„Každý v bare si nás prezrel. Nebude trvať dlho, kým Harryho niekto spozná,“ povedala Hermiona a ukázala na Harryho.

Harry sa zrazu poplašene vystrel. „Máš pravdu. Ani by som sa nečudoval, keby tu mal Voldemort informátora. Netuší, koľko toho Dumbledore o horcruxoch vedel a tak bude asi pripravený na všetky možnosti.“

„Správne, musíme byť opatrní. Vždy v strehu,“ povedala Ginny so slabým úsmevom.

„Hľadajme, až kým nás nenájdu. Potom sa znovu zastavíme v Šikmej uličke, len pre prípad, že by nás niekto sledoval. Váš tatko nám môže pomôcť zorganizovať tlač,“ kývol Harry na Ginny.

„Ty s Ronom zistite, kde je múzeum,“ prikázala im Hermiona. „A ja s Ginny budeme pátrať viac do hĺbky.“

* * *

Harry s Ronom strávili v múzeu Roweny Bystrohlavovej celý deň. Nebolo ťažké ho nájsť – Harry predpokladal, že celá dedina sa utvorila okolo neho. Nemal však pocit, že by to bol produktívne strávený čas. Zdalo sa mu, že hľadá ihlu v kope sena, no možno to bolo len tým, že o zakladateľoch Rokfortu toho vedel tak málo.

Na portrétoch si nevšimol nič, čo by sa často opakovalo a žiaden z textov nezmienil nič dosť dôležité, aby sa to dalo použiť ako horcrux.

Zašiel si rukou do svojich neupravených vlasov – celý deň im nedal pokoj – a zavrel knihu. Toto bola strata času. Nemuselo to byť nič dôležité, jednoducho to len muselo patriť Bystrohlavovej.

Pochyboval, že by niekedy našiel písomnú zmienku o Bifľorovej šálke, no napriek tomu z nej Voldemort horcrux urobil.

„Máš niečo?“ opýtal sa Ron. Oči mal podliate krvou a zrak zakalený vyčerpaním.

„Je to beznádejné. Mohlo by to byť čokoľvek,“ rozladene odvetil Harry.

„Aj keby sme objavili niečo, čo by to mohlo byť, stále nevieme, kde je to ukryté,“ zamumlal Ron. „Pracujeme na tom už celý deň a ja každú chvíľu zabudnem, čo vlastne hľadáme. A som hladný ako vlk.“

Harrymu tiež škvŕkalo v bruchu a tak sa rozhodol, že to na dnes nechajú tak. Ronova pamäť sa zlepšovala, no stále mával výpadky a Harry to nechcel zbytočne siliť. „Tak poď, vrátime sa ho hostinca a objednáme si nejaké jedlo. Dievčatá mali možno viac šťastia.“

Harry nasledoval Rona cez dvere, no v momente, keď vyšli von schytil Rona za ruku a zatiahol ho do neďalekej uličky.

„Čo to má –“ začal sa sťažovať Ron, no Harry mu rukou prikryl ústa a odtiahol ho za skupinu odpadkových košov.

„Pst,“ zašepkal Harry a hlavou kývol smerom k hlavnej ulici.

Spolu s Ronom sledoval, ako po ulici kráča mohutný blonďavý čarodejník s poďobanou tvárou. Pohyboval sa pomaly a jeho malé očká sledovali každý vchod a každý roh, akoby niečo hľadal.

„Kto je to?“ žmúril Ron. „Už som ho niekde videl.“

Harry prikývol a naznačil Ronovi, aby stíšil hlas. „Bol s Malfoyom v tú noc… v Astronomickej veži,“ odvetil Harry s pohľadom upreným na blonďavého smrťožrúta.

Ten sa zrazu otočil smerom do bočnej uličky, akoby vedel, že ho niekto pozoruje.

Harryho zamrazilo a celý stŕpol. Pevne držal Rona za rameno, pripravený odsotiť ho z cesty prípadných kliatob. Zadržal dych a vedľa počul Ronovo prerývané dýchanie. Bál sa, že sa v temnejúcej uličke tak ozýva, že ich ten smrťožrút začuje. Na dedinu padal súmrak, čo poskytovalo Harrymu a Ronovi viac tieňov, v ktorých sa mohli ukryť, no ak by sa smrťožrút rozhodol vojsť do uličky, nemohol by ich minúť. Harry si v duchu vynadal, že nechal neviditeľný plášť v hostinci.

Mohutný muž vytiahol prútik. „Lumos,“ zašepkal a koniec prútika sa rozžiaril. „Kto je tam? Ukážte sa, inak na vás padne hnev Temného pána.“

Keď muž vykročil do uličky a cestou kopal do smetiakov. Ronovi sa rozšírili oči.

Harry zovrel svoj prútik – nebolo iné východisko. Prial si vedieť, kde sú Ginny s Hermionou, kým na nich privolá toľko neželanej pozornosti. Zrazu však dostal nápad. Čarovanie bez slov mu nikdy príliš nešlo, no keďže pod tlakom sa mu vždy darilo viac, za pokus to stálo.

Tesne pred tým, než blondiak prišiel k ich úkrytu, zoslal Harry na oboch splývacie zaklínadlo. Vedel, že zabralo, keď na chrbte pocítil studený pramienok. Počkal ešte chvíľu, kým muž nezájde hlbšie do uličky, potom chytil Rona za jeho neviditeľnú ruku vyviedol ho na hlavnú ulicu.

Keď prišli k hostincu, Harry bez slova zrušil kúzlo.

„Harry, to bolo úžasné. Kde si sa to naučil? Myslel som, že s neverbálnymi kúzlami máš ešte problémy,“ nadchýnal sa Ron. „Ale je to trochu zvláštny pocit, čo?“

Harry pokrčil plecami. „Cvik. Poďme hore. Dievčatá sú snáď už tu. Dúfam, že sa nedostali do problémov.“

Obe dievčatá boli v izbe, no z ich napätých a nahnevaných výrazov Harry usúdil, že na nich čakajú už hodnú chvíľu.

„Kde ste boli?“ opýtala sa Ginny, podupávala nohou a nápadne pri tom pripomínala svoju matku.

„Hrozne sme sa báli,“ založila si Hermiona ruky v bok. Aj jej šlo napodobovanie pani Weasleyovej celkom dobre. „Odteraz si musíme dohodnúť časy, v ktorých sa jeden druhému ohlásime, aby sme vedeli, kedy si máme začať robiť starosti.“

„Jasne, naplánujeme si starosti. To by malo byť na vrchole nášho rebríčka priorít,“ prevrátil Ron očami.

Harry stuhol – Ron bol zas v maléri. Niekedy jednoducho nevedel, kedy držať jazyk za zubami.

Hermiona očervenela. „Je to dôležité. Vôbec sme nevedeli, či ste v poriadku alebo či máme zháňať pomoc. Ako by sa ti páčilo, keby som to bola ja s Ginny, kto sa nehlási?“

„Jednoducho by sme vás išli pohľadať,“ neveriacky odvetil Ron.

„Dobre, dobre,“ ozvala sa Ginny a postavila sa medzi nich. „Už bolo dosť toho ‘on povedal, ona povedala’. Hádať sa môžete neskôr. Teraz chcem vedieť, čo sa stalo.“

„Kúsok od múzea sme len tak tak unikli jednému smrťožrútovi. Asi nevedel, že sme to my, no celkom určite si niekoho všimol,“ rozprával Harry. „Tú oblasť určite strážia.“

„Čo je vlastne dobre, nie? Ak sa Voldemort bojí, že tam niečo nájdeš, možno je to práve to, čo hľadáme,“ poškrabala sa Hermiona na brade.

„Možno,“ prikývol Harry. „Ale neviem, či sa to dá považovať za pokrok. S Ronom sme strávili v múzeu celý deň a nenašli sme nič.“

„To by som nepovedala,“ povedala Hermiona.

„Prečo? Našli ste niečo?“ opýtal sa Ron. Stále znel trochu rozladene.

„Nič konkrétne, no na každom portréte a v každom popise, čo sme našli, sa nachádza šperk. Šperky sa často predávajú z generácie na generáciu a sú dosť odolné, aby pretrvali. Ak existujú nejaké pozostatky po Bystrohlavovej, stavím sa, že sú to šperky,“ povedala Hermiona.

Harry sa poškrabal na hlave. To síce dávalo zmysel, ale veľmi im to nepomohlo. „Stále si myslím, že by bolo jednoduchšie prehľadať miesta z Voldemortovej minulosti, ktoré mi ukázal Dumbledore. Keď nájdeme miesto, môžeme sa porozhliadnuť po šperkoch.“

„Daj mi ešte jeden deň, Harry,“ povedala Hermiona. „Je tu ešte zopár obchodov, ktoré by som chcela navštíviť. A ak sa nám podarí zistiť, ako ten šperk vyzerá, určite nám to pomôže.“

„Dobre,“ prikývol Harry. „Poviem pánu Weasleymu, aby novinárom podstrčil informáciu, že budeme v Šikmej uličke o dva dni. Ak by aj smrťožrúti tušili, že som tu, toto ich zmätie.“

Harry otvoril svoj ruksak a vytiahol svoju polovicu zrkadla. Dúchol naňho, až sa zarosila a potom vyslovil: „Pán Weasley.“

Chvíľu sa nič nedialo a Harry sa už chystal pokus zopakovať, no potom sa v zrkadle zjavila ustarostená tvár pána Weasleyho.

„Harry? Ste všetci v poriadku?“ opýtal sa.

„Sme v pohode, pán Weasley. Nič sa nedeje,“ uistil ho Harry.

„Ahoj, tatko,“ povedala Ginny a nahla sa Harrymu cez rameno.

Pán Weasley sa očividne uvoľnil a vrátila sa mu jeho zvyčajná dobrá nálada. „To rád počujem. Ahoj, Ginny. Tvojej matke odľahne. Čo pre vás môžem urobiť?“

„O dva dni sa ukážeme v Šikmej uličke. Mohli by ste dať vedieť vašim kontaktom v novinách?“ opýtal sa Harry.

Pán Weasley sa trochu zamračil. „Uvidím, čo sa dá robiť, Harry.“

„Čo sa deje, pán Weasley?“ opýtal sa Harry, keď videl, ako sa starší muž v zrkadle ošíva.

„Zmizlo niekoľko ďalších novinárov, ktorí kritizovali ministerstvo a nápad uzavrieť s Voldemortom prímerie. Väčšina zmiznutých sympatizovala s Rádom,“ sťažka vzdychol pán Weasley.

„Zmizli? Myslíte, že s tým má niečo spoločné Voldemort?“ stuhol Harry.

„Nie, nepovedal by som. Nad žiadnym z ich domov neviselo Temné znamenie a v poslednom čase si smrťožrúti na jeho použití dávali zvlášť záležať,“ odvetil pán Weasley.

„To mohli urobiť naschvál,“ ozvala sa Hermiona a postavila sa za Harryho, aby videla na zrkadlo. „Chcem povedať, že ho možno nepoužili naschvál. Možno to chceli udržať v tajnosti, nie?“

„To mohli, ale veľmi tomu neverím,“ povedal pán Weasley a poškrabal sa na hlave. „Niekoľko predstaviteľov ministerstva zmizlo tiež. Všetci boli proti Umbridgeovej plánu. Tá sa snaží skonsolidovať svoju moc a každého, kto s ňou nesúhlasí, obviní zo zrady.“

„Tá stará krava,“ zamračil sa Ron.

„Daj si na ňu pozor, tatko,“ povedala Ginny podmračene. „Je to sadistka – len sa pozri, čo urobila s Harryho rukou.“

„Poznám jej metódy, zlatko. O mňa sa nebojte, dávajte si pozor na seba. Bojím sa čo len pomyslieť na to, čo sa stane ďalej. Bol by som radšej, keby ste vtedy vy štyria neboli nablízku,“ vážne povedal pán Weasley.

„Vyšla ďalšia vyhláška. Táto stanovuje pravidlá, ktoré musia dodržiavať aurori pri boji so smrťožrútmi. Umbridgeovej snaha uspokojiť Voldemorta vytvorila toľko byrokratických papierovačiek, že pre aurorov bude v čase krízy prakticky nemožné zasiahnuť. Nasledujúci útok bude vďaka týmto nariadeniam zničujúci,“ zachmúrene popisoval pán Weasley.

„No skvele,“ zamumlal Harry. „V poriadku, pán Weasley. Len sa pokúste informovať novinárov o našej plánovanej návšteve Šikmej uličky.“

„Máš to mať, Harry. Dávajte si pozor,“ rozlúčil sa pán Weasley a jeho obraz v zrkadle sa stratil.

Ak sa vám preklad páči, môžete ho podporiť použitím nasledujúceho tlačidla:


PayPal Donation

Reklamy

4 thoughts on “Siedmy Horcrux – Kapitola 19 – Slučka sa sťahuje – Časť 1

    1. Mar3ek Post author

      Momentálne naozaj neviem. Nasledujúca časť je teraz asi v polovici – snáď sa mi podarí dokončiť to do piatka budúceho týždňa 🙂

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s