Siedmy horcrux – Kapitola 15 – Stále ďaleko do cieľa – Časť 3

Posledná časť kapitoly 15 prekladu knižky The Seventh Horcrux. Ostatné časti sú (ako vždy) k dispozícii v archíve prekladu.

 

Trvalo niekoľko dní, kým sa Harry s Ronom zase cítili vo svojej koži a väčšinu toho času strávili spánkom. Koncom týždna však Harry opäť pocítil známu potrebu pohnúť sa vpred. V ruke mal ďalší horcrux – bol si istý, že tento je pravý – a jediné, čo zostávalo, bolo zničiť ho.

Ako ho zničit, to bola celkom iná vec. Vzal medajlón do podzemia na Grimmauldovom námestí a pokúšal sa ho otvoriť. Na rozdiel od falošného horcruxu, ktorý sa otváral ľahko, však tento medajlón so zložito vyrytým symbolom Slizolina zostával pevne zatvorený. Ron poznamenal, že Regulusovi sa možno podarilo zničiť hrocrux ukrytý vnútri, no Harry si to nemyslel. Cítil moc a zlo, ktoré z medajlónu vyžarovalo a vedel, že kus Voldemortovej duše stále zostával vnútri.

Snažil sa spomenúť si, či z medajlónu cítil niečo aj vtedy, keď ho na Grimmauldovom námestí našli prvý raz. Samozrejme vtedy nemohol vedieť, čo to znamená a predpokladal, že vtedy mal vtedy také zmiešané a protichodné pocity, že jeden naviac by aj tak nič neznamenal.

Vedomie, že toto je pravý horcrux mu však nepovedalo nič o tom, ako ho zničiť. Denník a šálku sa mu podarilo zničiť čisto inštinktívne, zakaždým pri tom panikáril. Tento krát, sediac vo vyhriatej miestnosti s tým chladným predmetom v dlani a bez jediného náznaku nebezpečenstva, ďalší postup nebol vôbec tak jasný.

Od Pansynho príchodu bola očividnejšia aj prítomnosť Draca Malfoya. Tých dvoch bolo často vidieť v kuchyni pri spoločnom jedle, v salóne sediac uvelebení pri ohni alebo ako sa vynárajú z niektorej opustenej izby. Harry si nechcel ani predstavovať, čo tam robili. Fakt, že to bol jeho dom, mu spôsoboval zimomriavky. Tiež ho hnevalo, že Malfoy dokázal celú vojnu a všetku problémy hodiť za hlavu, zatiaľ čo pre Harryho to bolo mimoriadne problematické.

Je to môj dom… To ja s Ginny by som mal skúmať, čo je v tých miestnostiach, pomyslel si podráždene.

Pansy od svojho príchodu nachádzala najväčšie potešenie v hľadaní najlepších spôsobov, ako provokovať Ginny a Hermionu, čo nebolo vôbec ťažké. Obzvlášť Ginny mala so slizolinčankou veľmi krátku trpezlivosť. Pansy a Iris dokonca urovnali svoj počiatočný spor v spoločnom záujme podpichovať obe chrambromilčanky.

Pri viac ako jednej príležitosti Harry len sedel s otvorenými ústami – a Ron s Malfoyom presne tak isto – keď na seba dievčatá začali štekať. Harryho fascinovalo a udivovalo, ako ďaleko až dokážu dievčatá pri slovných prestrelkách zájsť. Chalani zvyčajne rýchlejšie prešli k bitke, no podľa Harryho to mali aj rýchlejšie za sebou.

V jedno popoludnie, asi týždeň po návšteve Azkabanu, Harry sedel v knižnici a snažil sa nejako preložiť text z tej rumunskej knihy, keď sa k nemu pripojil Remus. Tonksová už naňho prestala zazerať zakaždým, keď sa stretli, no ešte stále sa nevrátila ku svojej veselej nálade.

„Všetko v poriadku, Harry?“ opýtal sa Remus, keď vošiel do miestnostia a posadil sa do kresla vedľa Harryho.

„Hej,“ odvetil Harry a pretiahol sa. „Len si trochu čítam.“

„Už máš zdravšiu farbu,“ ohodnotil Remus, keď sa Harrymu zahľadel do tváre. „A o čom to čítaš?“

„Našiel som to v tej veľkej miestnosti v podkroví. Ale neviem to prečítať, nie je to v angličtine,“ odvetil Harry a nepozrel Remusovi do očí.

„Aha,“ povedal Remus s pohľadom zastretým. „To bola Regulusova izba. Je to v rumunčine.“

Harry prudko vzhliadol. „Hej, Sirius mi povedal, že sa stal smrťožrútom. Ty vieš po rumunsky?“

„Nie,“ potriasol Remus hlavou. „Siriusov strýko Alphard žil v Rumusnku. Sirius s Regulusom k nemu mali veľmi blízko. Tá kniha vyzerá, že obsahuje kopec čiernej mágie, nečudo, že ju mal Regulus. Neplánuješ dúfam niečo z toho použiť, Harry?“ opýtal sa Remus s nadvihnutým obočím.

„Nie, nie použiť,“ odvetil Harry a odvrátil pohľad.

„A to znamená presne čo?“ prešiel Remus k tomu prísnemu učiteľskému hlasu, ktorý Harry poznal z tretieho ročníka.

Harryho myseľ pracovala opreteky. Jeho vzťah s Remusom bol od začiatku lekcií oklumenciu napätý a nepáčilo sa mu to. Remus bol posledným spojivom s jeho rodičmi a nechel oňho prísť. Vedel, že Remusovi môže dôverovať a potreboval poradiť. Už ho unavovalo kráčať po tej úzkej ceste rozhodovania, komu veriť.

„Sirius mi povedal, že sa povrávalo, že Regulusa zabil Voldemort osobne. Ale Sirius tomu neveril,“ začal Harry a pozorne sledoval Remusa.

Remus len nechápavo pokrčil ramenami. „Je to nepravdepodobné.“

„Nie som si istý,“ zašepkal Harry a rozhodol sa dôverovať svojim inštinktom.

„Prosím?“ opýtal sa Remus.

Harry sa posunul tak, aby Remusovi sedel tvárou v tvár. Zhlboka sa nadýchol, aby sa upokojil a začal. „Regulus niečo spravil… Niečo veľké… A myslím si, že Voldemort sa o tom dozvedel alebo aspoň zistil, že to Regulus plánuje. Myslím si, že doteraz nevie, kam až sa Regulusovi podarilo zájsť. Podceniť ho, to by sa Voldemortovi podobalo. Sirius tuším hovoril, že Regulus bol veľmi mladý, keď zomrel.“

„Áno, mal len osemnásť. Mám pocit, že ti nerozumiem, Harry,“ potriasol Remus hlavou.

Harry si navlhčil pery, ktoré mu vyschly. „Remus. Môžeme sa ťa niečo spýtať? A zároveň ťa požiadať, aby si prisahal, že to, o čom sa budeme rozprávať, nezopakuješ nikomu inému?“

Remus sa v kresle zavrtel a Harry vedel, že s odpoveďou bojuje, no nakoniec prikývol. „Pokračuj.“

„Čo mi môžeš povedať o horcruxoch?“

Remus sa prudko nadýchol a viditeľne zbledol. „Kde si sa o nich dozvedel?“ opýtal sa napätým hlasom. „Harry, nemôžeš predsa uvoažovať o niečom tak hroznom –“

„Neuvažujem,“ prerušil ho Harry skôr, ako by ho predstavivosť zaniesla priďaleko. „Rozprávali sme sa o nich s profesorom Dumbledorom… Ale jeho sa už pýtať nemôžem.“

„Dumbledore ti povedal…“ Remus sa náhle odmlčal a vypúlil oči. „Ale samozrejme,“ vydýchol a pohľad mu zaletel k Harryho jazve. „Tak sa mu podarilo prežiť, že? Preto nezomrel.“

Harry zachmúrene prikývol.

„Ten nahrdelník, čo si priniesol z Azkabanu – Tonksová sa tak hnevala, že si kvôli nemu riskoval krk – to je ono? Je to horcrux?“ opýtal sa Remus a pri slove ‘horcrux‘ stíšil hlas. „Myslíš si, že ho Regulus ukradol? Preto sa naňho pýtaš?“

„Viem, že to urobil,“ odvetil Harry pokojne. „Teda, viem, že ukradol aspoň tento jeden.“

Remus nahlas preglgol. „Tento jeden?“

Harry opäť len zachmúrene prikývol a stále udržoval očný kontakt.

„To na tomto ste pracovali s profesorom Dumbledorom, že?“ opýtal sa Remus.

„Áno. Nepýtaj sa ma, koľko ich je, ani koľko som už našiel. Nemal som ti povedať ani toto, ale potrebujem vedieť, čo táto kniha hovorí o ich zničení alebo čokoľvek, čo o nich vieš ty.“

Remusovi pokesli ramená a hlavu si skryl v dlaniach. „Mal som ti dôverovať,“ zašepkal tlmene.

„A prečo si to neurobil?“ opýtal sa Harry a nepodarilo sa mu celkom potlačiť vyčítavý tón.

Remus sa bezútešne zasmial. „Celý život som niekoho nasledoval. Keď som bol mladý, vedel som, že niektoré veci, ktoré robili tvoj otec so Siriusom, boli zlé, no nikdy som im to nepovedal. Minulé Vianoce, keď si vyjadril nedôveru k Snapovi, nepočúval som ťa, lebo Dumbledore tvrdil, že je na našej strane. Chcel by som mať tvoju odvahu, Harry. Prial by som si aspoň raz povstať za to, čomu verím a urobiť správnu vec.“

„Keď si sa vrátil z bitky s drakom, všetci sme sa báli. Minerva a Kingsley trvali na tom, aby sme zistili, čo robíš, aby sme ťa mohli chrániť a pomôcť ti. Zavrhol som svoje pochybnosti a súhlasil som s nimi. Mal si pravdu, Harry. Oklumencia nezabrala a nečudoval by som sa, keby si sa k nám obrátil chrbtom.“

„To by som neurobil,“ odmietol Harry a nohou šúchal po zemi. Bolo ťažké hnevať sa na Remusa, keď vyzeral tak zúbožene. „Môžeš mi to vynahradiť, keď mi pomôžeš prísť na spôsob, ako zničiť medajlón.“

Remus len pokrčil plecami a rozhodil ruky v bezradnom geste. „Neviem veľa. Hercruxy sú tabu. Viem, že keď ho chceš vytvoriť, musíš zabiť človeka – premyslene, úmyselne a bez milosti – a musíš pri tom držať ten predmet v ruke spolu s prútikom.“

„Držať ho spolu s prútikom,“ zopakoval Harry. To bola novinka.

„Nepoznám to kúzlo, ale myslím, že to dokážem zistiť,“ pokračoval Remus opatrne.

„Ako? Hľadal som všade a žiadnu písomnú zmienku som nenašiel,“ opýtal sa Harry.

„Mám prístup k prehnitejším zdrojom, ako ty, Harry,“ odvetil Remus a sklopil pohľad. „Chceš moju pomoc?“

Harry ťahalo na dve strany. Mal pocit, že súhlasom podpisuje Remusov rozsudok smrti, ale nemal na výber. Potreboval pomoc.

„Vďačne.“

„Považuj to za vybavené,“ prikývol Remus.

„Vieš aj niečo o ich ničení?“ pokračoval Harry.

Remus pokrútil hlavou. „Je mi ľúto, neviem. Povedal som ti všetko, čo viem. Uvidíme, čo sa mi podarí vypátrať.“

„To je v poriadku. Mám ešte jeden nápad,“ povedal Harry a v hlave sa mu už rodil plán. Nevedel, odkiaľ sa ten nápad vzal, ale mal pocit, že je na dobrej stope.

„Aký?“ opýtal sa Remus.

„Musím sa vrátiť na pláž, kde sme našli Crabba,“ pevne odvetil Harry.

„Prečo? Čo je tam?“ nechápal Remus.

„Tam sme šli s profesorom Dumbledorom v noc, keď zomrel,“ odvetil Harry a sťažka preglgol. „Tam Voldemort pôvodne schoval medajlón. Mám pocit, že tam ho treba zničiť.“

Remusove oči sa pri Harryho odhalení rozšírili. „Chceš, aby som šiel s tebou?“

Harry potriasol hlavou. „Nie, potrebujem, aby si sa pozrel do svojich zdrojov. So mnou pôjdu Ron, Hermiona a Ginny.“

„Buď opatrný, Harry,“ varoval ho Remus a stisol mu plece.

„Aj ty,“ odvetil Harry s napätým úsmevom.

S plánom v mysli zaklapol knihu a vydal sa hľadať svojich priateľov.

* * *

Harry, Ron, Hermiona a Ginny sa premiestnili na miesto, kam ich minule vzal Remus. Oznamenie, že sa chystajú preč rozrušilo pani Weasleyovú. Chcela, aby si so sebou vzali sprievod, no po uisteniach pána Weasleyho nakoniec povolila. Mládež nepovedala presne, kam sa chystajú a ak to pani Weasleyová tušila, nedala to na sebe poznať.

Keď dorazili na breh, od mora vial studený nárazový vietor. Harrymu pripomenul cestu do Azkabanu a to mu spôsobilo zimomriavky. Vo vetre počul vzdialené bitie bóje majáku. V diaľe videli svetlo ohňa a keď sa k nemu blížili prikrčili sa.

Crabbe tam stále bol a stále používal oheň, aby sa zahrial. Harry mu to nemal za zlé – vietor od vody bol veľmi studený.

„Vchod do jaskyne je dolu a je to pekne strmá cesta,“ zašepkal Harry. „Splyniem nás. Len sa držte ramena osoby pred vami a ja nás zavediem k miestu, kde zlezieme. Budeme musieť prejsť pekne blízko, aby sme sa tam dostali, no keď budeme dolu, s Crabbom si viac nemusíme robiť hlavu.“

„Prečo ho jednoducho neomráčime a nepreberieme, keď budeme odchádzať?“ opýtal sa Ron.

„Hneď zreferuje Voldemortovi, že ho niekto omráčil a Vodlemort sa dozvie, že sme tu boli,“ vysvetlila Hermiona.

„Presne,“ prikývol Harry. „Mám pocit, že šálku sme zničili bez toho, aby nás odhalil, takže nevie, že po ňom ideme. Ak sa dá, radšej by som to tak nechal.“

Harry zoslal kúzlo na svojich priateľov a nakoniec aj na seba. Pomaly a opatrne kráčal pozdĺž pláže smerom ku skalisku. Srdce mu v hrudi divo bilo a na jazyku cítil kovovú chuť adrenalínu. Bol tak blízko ku Crabbovi, že počul jeho dych. Crabbe sadel na skale a čítal oplieskané vydanie Denného proroka. Nebol to veľmi pozorný strážca, no byť tu deň čo deň muselo liezť na nervy.

Harry dorazil ku skalisku a zahájil opatrný zostup. Aj keď svojich priateľov nevidel, počul za sebou ich dych. Ron niekoľko krát zanadával, keď dievčatá nad ním uvoľnili spŕšky kameňov. Harry bol pod Ronom, takže ho zasiahli aj kamene, ktoré uvoľnil Ron, keď sa vyhýbal tým jeho.

„Ron, nehýb sa,“ zasyčal Harry otrávene, keď ho do spánku zasiahla mimoriadne ostrá skala.

„Och, prepáč Harry,“ ospravedlnil sa Ron, keď si uvedomil, že zasypával Harryho úlomkami.

Harry konečne dosiahol klzké skaly na spodku. Bol odliv a pach rozkladajúceho sa morského života bol takmer neznesiteľný. Ale vďaka odlivu bolo vidieť viac výstupkov na skalách a neboli až také klzké, ako keď tu bol po prvý raz.

V tom sa ozvala Hermiona a Harry sa strhol. „A kam teraz?“

Harry zrušil splývacie zaklínadlá a ukázal na praskliny v skalách, kam pred tým, šiel s Dumbledorom. „Musíme preplávať až tam,“ povedal.

„Preplávať?“ zdesil sa Ron a hľadel na vodu s nechuťou. „Tá bude poriadne studená.“

Hermiona, ktorá vyzerala rovnako neochotne, ho potľapkala po ruke. „Neboj sa, Ron. Hneď potom sa vysušíme a zahrejeme sa kúzlom.“

Obaja sa zahľadeli na vodu a zhlboka dýchajúc sa pripravovali na skok. Ginny len prevrátila očami a odstrčila ich bokom. „Pre pána, čím skôr to urobím,tým skôr to budeme mať z krku,“ povedala a skočila rovno do ľadových vĺn. Rýchlo sa vynorila a z očí si odhrnula skrátené vlasy.

„Človeka to preberie,“ povedala cez drkotajúce zuby a príkladným kraulom sa vydala k praskline.

Harry skočil za ňou a za sebou počul žblnkot, ktorý naznačoval, že Ron s Hermionou spravili to isté. Bol vďačný za zvuky príboja, lebo si bol istý, že pred Crabbom skryjú akékoľvek zvuky, ktoré spôsobia.

Harry predbehol Ginny a viedol ich k tunelu v skale. Pod rukami cítil riasami pokryté skaly. Kým dosiahol vnútro jaskyne a vytiahol sa na breh, cítil sa celý stuhnutý. Ťažké zimné oblečenie mal celé premočené a len mu sťažovalo pohyb.

Pomohol trasúcej sa Ginny z vody, potom sa obrátil k Hermione a nakoniec k Ronovi.

„Do šľaka,“ zaklial Ron a silno sa triasol.

Hermiona, praktická ako vždy, mu prikázala, aby pokojne stál, kým mu sušila oblečenie.

Harrymu sa výstražne zježili chlpy na krku a on sa znepokojene rozhliadol. Stále sa trasúc od chladu, prudko chytil Hermionu za ruku skôr, ako stihla zoslať sušiace zaklínadlo aj na seba.

„Harry, čo –“

„Pst,“ sykol Harry a obozretne sa obzeral. „Nečarovať, až kým nevojdeme dnu.“

„Čo je?“ opýtala sa Ginny a dlaňami si trela ramená v snahe zahriať sa.

„Neviem,“ odvetil Harry a stále sa obzeral. „Bojím sa, či sem Voldemort neumiestnil nejaké kúzla, aby ho varovali, keď sa tu bude čarovať – ako používa ministerstvo. Vnútri to asi fungovať nebude, kvôli všetkým tým kúzlam, ktoré tam pôsobia, ale tu… Jednoducho ešte chvíľu vydržte, dobre?“

Hermiona prikývla s očami rozšírenými strachom, keď nakúkala za každú skalu.

Niekoľko minút s pripravenými prútikmi čakali, či niekto nepríde. Po chíli sa Harry uspokojil s tým, že to bola len jeho predstavivosť. Keď napätie pominulo, nepohodlie z mokrého oblečenia sa dostavil s novou silou.

Tak rýchlo, ako len mohol sa vydal ku kamennej stene a snažil sa zachytiť ten teraz už povedomý zvuk. Opäť sa triasol tak silno, že si nemohol byť istý, čo cíti. Spoza opaska vybral nôž a rýchlo sa porezal do dlane.

„Čo to robíš?“ skríkla Ginny a chytila ho za ruku s nožom.

„Vyžaduje sa obeť,“ zasyčal Harry od bolesti, keď nôž odtiahla príliš rýchlo.

Nechal padnúť niekoľko kvapiek krvi a rozotrel ich po stene jaskyne. Blyslo sa jasné biele svetlo a vytvorilo vchod. Keď krvou zašpinená stena zmizla, Harry rýchlo vkročil dnu a pokynul ostatným, aby ho nasledovali. Ginny, Ron a Hermiona boli v šoku a a všetci šli za ním do temnoty s očami rošírenými strachom.

Keď boli dnu, Harry si rýchlo vyliečil ranu a osušil si šaty, zatiaľ čo Hermiona urobil to isté pre seba a Ginny.

„To sem si šiel v tú noc,“ ozval sa Ron a jeho hlas sa v tichu neprirodzene ozýval.

„Áno,“ potvrdil Harry s grimasou, keď sa zahľadel na nehybné čierne jazero. Zaujalo ho, že jeho stred stále žiaril tou strašidelnou zelenou farbou. „Nech robíte čokoľvek, nedotýkajte sa vody, inak sa budeme musieť s Inferiami vysporiadať skôr, než sme čakali.“

„Ja sa s nimi nechem vysporiadať vôbec,“ ozval sa Ron a pri pohľade na jazero sa striasol. Ruku mal ovinutú okolo Hermioniných pliec a privinul si ju bližšie.

„Ani ja,“ súhlasil Harry. Napriek všetkému zlému, čo doteraz videl, na inferioch bolo niečo, čo mu stále spôsobovalo zimomriavky. „Aby som sa pokúsil zničiť medajlón, musím sa dostať na ten malý ostrov uprostred jazera. Vy musíte držať stráž pre prípad, že sa tu ukáže Crabbe. Neviem, či pravidelne kontroluje vnútro jaskyne, no ak áno, celkom určite si všimne, že priechod je otvorený. Musíte si s ním poradiť.“

Hermiona neústupčivo pokrútila hlavou. „Sám tam nejdeš, Harry. Tento raz to spravíme spolu.“

„Nemôžeme,“ prosto odvetil Harry a už hľadal miesto, odkiaľ Dumbledore privolal čln. „Čln nás neudrží všetkých, je príliš malý.“

„Ty si s Dumbledorom šiel,“ namietla Ginny. „Musia doňho zmestiť aspoň dvaja.“

Harry pokrútil hlavou. „Len preto, že moja mágia sa nerátala, lebo som bol neplnoletý a nekvalifikovaný. Dumbledore povedal, že nezáleží na hmotnosti, ale na magickej moci.“

„Technicky si stále nekvalifikovaný. My všetci sme,“ nedala sa Hermiona.

„Chceš teda risknúť, aby sme všetci nastúpili do toho člna a možno tak vyrušili Inferiov, ak to nevyjde?“ zamračene sa spýtal Harry.

„Na tom nezáleží,“ pokrčila Ginny plecami. „Ja s tebou môžem ísť. Nie som plnoletá, pamätáš?“

Štvalo ho, že jeho vlastný dôvod, prečo Ginny nebrať so sebou, sa mu stále vracal. No ak sa inferiovia rozhodnú zaútočiť, na brehu s Ronom a Hermionou nebude o nič viac v bezpečí, ako keď pôjde s ním.

„Dobre teda,“ povedal. „My s Ginny pôjdeme na ostrov, Ron a Hermiona, vy držte stráž.“

„Prečo ho nemôžeš zničiť hneď tu?“ opýtal sa Ron, ktorému sa to rozhodnutie očividne nepáčilo.

Harry medajlón vytiahol a na chíľu sa naň zahľadel. Nakoniec len pkrčil plecami a povedal: „Niečo mi hovorí, že ho treba zničiť tam. Jednoducho to cítim. Baziliškov zub mi pomohol zničiť denník a dračí oheň zničil šálku. Mám pocit, že´na zničenie medajlónu je potrebný ten elixír. Treba to urobiť tam.“

„Nepáči sa mi to Harry,“ povedala Hemriona nervózne.

„Ano mne, ale čím rýchlejšie začneme, tým skôr odtiaľto vypadneme,“ odvetil, vzal Ginny za ruku a odviedol ju preč.

„Buď opatrný,“ povedal Ron a sledoval, ako odchádza.

Harry sa zastavil, otočil a pochmúrne prikývol. Toto miesto bolo začiatkom Dumbledorovho konca a to bol najmocnejším čarodejníkom všetkých čias. Pre nikoho z nich tu neboli žiadne záruky.

„Aj ty buď opatrným. Dávajte na seba pozor. Priechod by sa mal zavriež sám od seba, aj keď neviem, za ako dlho. Buďte ostražití. Keď tú vec zničím, neviem, čo urobia Inferiovia.“

Hermiona pustila Ronovu ruku a bežala k nim. Objala Harryho a potom Ginny. „Budeme vás kryť odtiaľto. Len si tam dajte pozor a rýchlo sa vráťte.“

Harry prikývol a postrčil Ginny vpred. Opatrne kráčali po brehu až na miesto, kde si Harry pamätal, že Dumbledore našiel čln.

Zhlboka sa nadýchol, zavrel oči a nechal svoje ostatné zmysly pracovať. Počul Ginnin zrýchlený dych a vedel, že je vystrašená, aj keď to nedávala najavo. V nose cítil oceán a mal dojem, že na jazyku cíti chuť soli. Napriahol ruku a zamával ňou vo vzduchu, hľadajúc lano na uvoľnenie člna. Chvíľu to trvalo, no Ginny zostala potichu a Harry nakoniec začul to vzdialené bzučanie a rukou sa mu rozlialo teplo.

Zaťahal za neviditeľné lano a pred nimi sa vynorila malá loďka. Ginny zalapala po dychu.

„Nemôžem uveriť, ze ste sa do toho s Dumbledorom zmestili,“ povedala trasúcim sa hlasom.

„Bolo to tesné,“ sťažka povedal Harry. S hrdle sa mu sformovala bolestivá hrča, cez ktorú sa mu ťažko rozprávalo. Vzal Ginninu ruku do svojej a keď ju viedol k loďke, palcom ju pohladil.

Dnu vliezol prvý a vyrovnal ju skôr, než roztiahol nohy a dovolil jej, aby si sadla do stredu a oprela sa o jeho hruď. Cítil, ako sa jej telo trasie, a mal dojem, že to nemá nič spoločné s chladom.

„Len drž ruky vnútri a nedotkni sa vody,“ zašepkal. „Všetko bude v poriadku.“

Čln začal svoju cestu po neprirodzene pokojnej hladine jazera. Harry udržoval prútik rozsvietený, ale snažil sa nepozerať sa do vody príliš zblízka, lebo vedel, čo tam uvidí.

„Neboj sa o mňa, Harry. Je to síce strašidelné, ale som v poriadku. Vždy som v poridku, keď som s tebou,“ povedala Ginny a položila si hlavu na jeho rameno.

Jej slová mu boli zvláštne povedomé a pripomenuli mu niečo, čo povedal v tú noc Dumbledore. Zachvel sa a ako sa čln stále približoval k zelenej žiare, pritisol si ju bližšie. Keď dosiahli kruhovú skalu, na ktorej stál kalich, Rona s Hermionou ani nevideli. Len dve malé svetelné bodky prezrádzali, že sú stále tam.

S Ginny vystúpili z loďky a rýchlo prešli ku kalichu. Harryho prekvapilo, že je znovu plný. Pravdepodobne to dávalo zmysel. Regulus ho raz vyprázdnil, aby získal medajlón a keď prišli Harry s Dumbledorom, bol znovu plný.

Vybral horcrux z vrecka, zahľadel sa naň a zvažoval, čo ďalej. Niektoré jeho nedávne rozhodnutia vyzerali, akoby si vzal nesprávne pripravený Flix Felicis. Presne vedel, čo treba urobiť, ale po prvom kroku sa zvyšok plánu vyparil. No mohlo to byť aj horšie. Koniec koncov, mal horcrux, len ho potreboval zničiť.

Dokážem to.

Keď Harry prikročil ku kalichu, na krku cítil Ginnin pohľad. Oceňoval, že bola ticho, kým tú záhadu rozlúskne.

Zrazu nad jazerom vybuchli svetlá. Harry rozoznal striedajúce sa kúzla a vedel, že Ron s Hermionou majú problémy. Objavili ich.

„Ron a Hermiona,“ povedala Ginny a zbledla ešte viac, ako bola. „To vyzerá na viac ako len na Crabba, Harry. Musel si zavolať posily.“

Harry pocítil, ako ho zaplavuje panika. Nevedel, koľko smrťožrútov proti nim stojí, no určite ich bolo viac ako jeden. Mohli by ich udržať, kým sa tam s Ginny nestihnú vrátiť? A čo sa stane s horcruxom, keď ich zajmú? Musel ho najprv zničiť, ale ako sa mohol odvrátiť od Harryho a Hermiony?

Rozhodnutie nakoniec nezostalo na ňom, lebo voda okolo ostrova začala peniť. Z vody sa vynárali kostnaté ruky, nohy a lebky. Ginny vykríkla, keď sa jej jedna ruka obtrela o nohu. Priblížila sa k nemu a pritsla sa chrbtom k jeho chrbtu, takže sa mohli kryť navzájom.

V bitke na brehu sa niekto musel dotknúť vody.

Z jazera vyliezali inferiovia, ich prázdne pohľady upreté rovno pred seba a trhane sa naťahovali po svojej koristi.

Keď ich s Ginny obkolesili, Harry preglgol. Bolo ich tak veľa. Veci sa práve o poznanie zhoršili.

Reklamy

4 thoughts on “Siedmy horcrux – Kapitola 15 – Stále ďaleko do cieľa – Časť 3

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s