Siedmy horcrux – Kapitola 15 – Stále ďaleko do cieľa – Časť 2

Druhá časť kapitoly 15 prekladu knižky The Seventh Horcrux. Predchádajúce časti sú dostupné v archíve prekladu.

 

Harrymu svet plával pred očami. Zrak sa mu striedavo zahmlieval a znovu rozjasňoval a nedokázal pochopiť, čo sa deje naokolo. Počul krik, no ten bol zvláštny – skreslený – akoby sa ozýval v jeho hlave a zároveň aj niekde okolo. Pod rukami cítil studený kameň. Na dotyk bol špinavý, no bolo na ňom aj niečo veľmi zvláštne a neprirodzené. Bol čímsi hrozivý a to sa Harrymu vôbec nepáčilo. Mal pocit, akoby ležal na zemi, no nevedel si spomenúť, ako sa tam dostal. Prial si, aby ten krik prestal – nedokázal sa pri ňom sústrediť.

Rukou zašatral po prútiku, no nevedel ho nájsť. Potreboval Patronusa, ale bez prútika ho privolať nemohol. Aj tak to skúsil – bez účinku.

Bolo mu zle. Stočil sa do klbka a ďalej vzdoroval temnote, ktorá sa ho snažila pohltiť. Niečo ho varovalo, že vzdať sa teraz by bolo naozaj veľmi zlé. Krik sa stále stuupňoval a do zmätku v jeho hlave sa pridali ďalšie hlasy. Zdalo sa mu, že počuje Malfoya, no to predsa nedávalo žiadny zmysel. Malfoy predsa v Godricovaj úžľabine nikdy nebol.

„Lily, vezmi Harryho a choď! To je on!“

Kroky. Počul niekoho bežať a niekto ďalší kričal, no slovám nerozumel. Aj cez privreté viečka videl záblesky farieb a vedel, že sa čaruje. Sirius prepadá cez závoj. Profesora Dumbledora zasiahol jasný záblesk zeleného svetla a on padá z Astronomickej veže.

K tvári sa mu priblížilo niečo studené a páchnuce hnilobou. Keď sa snažil odtiahnuť, telo sa mu otriasalo kŕčmi. Vedel, že by mal byť vystrašený, no bol príliš unavený. A stále sa nedokázal sústrediť…

„Nie Harryho! Nie Harryho! Prosím, urobím čokoľvek –“

„Odstúp. Odstúp, dievča!“

„Nie Harryho!“

„Harry! Harry!“

Niekto ním triasol a plieskal ho po tvári. Stočil sa a pokúsil sa odtiahnuť, no bol jednoducho príliš slabý a len sklonil hlavu. Niekto niečo kričal – ženský hlas, ktorý nevedel zaradiť, no poznal ho. Odpovedali jej ďalšie hlasy. Ako keby vydávali rozkazy.

Harry sa snažil držať sa toho, o čom si myslel, že je skutočnosť, no myšlienky mu utekali, akoby sa pokúšal udržať vodu v dlaniach. Niekto väčší ho zodvihol na nohy a ovinul mu ruku okolo pliec. Nohy však neuniesli jeho váhy a takmer sa opäť zrútil na zem.

„No tak, Hary. Dostanem ťa von,“ povedal mu Ron do ucha.

Som s Ronom, to som mal vedieť.

Ron na niekoho niečo vyštekol, no Harry mu nerozumel. Všetok krik ustal, no stále nekontrolovateľne drkotal zubami. Začul ťahavú odpoveď a niekto ho podoprel z druhej strany. Pomaly ho vliekli preč.

Keď sa konečne zastavili, zložili Harryho niekam, kde to nebolo mäkké, ale v každom prípade príjemnejšie ako kamenná podlaha.Niekto mu pridržal hlavu a pokúsil sa mu niečo strčiť do úst. Harry inštinktívne zovrel čeľuste a pokúsil sa odvrátiť hlavu.

„Pokoj, Harry, je to len čokoláda,“ jemne povedala Tonksová a zo spoteného čela mu odhrnula vlasy. „Budeš sa po nej cítiť lepšie. Tu máš, Draco, aj ty si vezmi.“

Harry otvoril oči a odhryzol si z čokolády, ktorú mu Tonksová podávala. Ako sa mu zrak postupne zaostroval, uvedomil si, že je späť miestnosti, kde na nich čakali Ron a Moody. Čokoláda pomohla a Harry sa cítil lepšie. Vzal si od Tonksovej ďalší kus a posadil sa.

Chlad ho pomaly opúšťal, no stále sa cítil, akoby sa zotavoval zo silnej chrípky. Dlane mal doškrabané a od krvi a tušil, že kolená budú tiež. Čokoládu musel držať končekmi prstov, aby si ju nezašpinil od krvi.

Malfoy sedel vedľa neho. Vyzeral vyčerpane a bol bledý, no stále sa mračil. Aj on jedol veľký kus čokolády. Tonksová im sedela naproti a jej pohľad preskakoval z jedného na druhého. Na tvári mala špinavú šmuhu a jej vlasy teraz vyzerali viac sivé ako ružové.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa Harry aj napriek tomu, že nedokázal poradne artikulovať.

Ron Harrymu podal ďalší kus čokoladý a naznačil mu, aby si znovu odhryzol.

„Neviem, čo spôsobilo, že sa správali takto. Ešte nikdy návštevníka nenapadli,“ trasľavo povedala Tonksová. „Práve som sa vracala dolu, aby som vás skontrolovala, keď som začula Dracov krik. Správca bude informovať ministerstvo, že dementori, ktorí tu zostali, sú nestabilní.“

„Akurát sme vyšli z otcovej cely, keď nás tie veci napadli. Nemyslite si, že nebudem ministerstvo informovať osobne. Bezpečnosť vo väznici je žalostná,“ vyprskol Draco. „Kým ste ma odtiaľ dostali, mohlo byť po mne.“

„Pokoj, chlapče. V skutočnosti nešli po tebe,“ ozval sa Moody s magickým okom upretým na Harryho. „Len ťa prekročili, aby sa dotali k Potterovi.“

Harry otvoril oči. Všetko mal ešte rozmazané. Sledoval Malfoya, ako sa oprel dozadu a nevrlo si prekrížil ruky na prsiach.

„Potter bol nanič,“ uškrnul sa Malfoy. „Si to ale hrdina. Odpadol si v momente, ako sa ukázali. Jasné, sú nepríjemní, ale prečo majú taký vplyv práve na teba? Čo vidíš?“

„Počujem krik mojich rodičov, keď ich Voldemort vraždí,“ odsekol Harry. Bolela ho hlava.

Aj Malfoy mal v sebe dosť slušnosti, aby bol v rozpakoch.

Harry sa cítil zahanbene a bol podráždený, ako na seba, tak na Malfoya. Nevedel, prečo to povedal, neuvažoval jasne. Ak chcel pokračovať v hľadaní horcuxu, musel sa znovu sústrediť. Zamračene sa odvrátil od súcitných pohľadov ostatných a radšj si dal ďalší kus čokolády.

„Prečo idú dementori vždy najprv po Harrym?“ opýtal sa Ron napäto. Harry mu bol za zmenu témy vďačný.

„Najskôr preto, že so všetkým tým svinstvom, čo zažil, je pre nich chodiacou hostinou,“ krátko odvetil Moody. „Nerád by som tu presedel celý deň. Sme tu príliš na rane. Poďme do toho skladu, nech už môžeme vypadnúť.“

„Súhlasím,“ odvetil Harry a oprel sa o Ronovu ruku, aby mohol vstať.

„Mal si s otcom šťastie, Draco?“ opýtala sa Tonksová s hlavou naklonenou nabok.

Malfoy zamračene odvrátil zrak. „Nie.“

Tonksová na neho ešte chvíľu hľadela, no rozhodla sa nechať to tak. Keď prechádzala okolo Malfoya, nežne potľapkala po pleci. „Dobre teda. Sklad je na druhom poschodí, nasledujte ma.“

„Počkať chvíľu,“ zarazil ich Harry s pohľadom upretým na schodisko za Tonksovou. Cítil sa slabý a unavený, no ešte vždy mal dosť rozumu na to, aby vedel, že Tonksová sa ich snaží popohnať. „Čo je v tej miestnosti dolu?“

Ďalej v chodbe bola tam ešte jedna cela, postavená bokom od ostatných.

„Je to len cela, ktorá sa už nepoužíva,“ odvetila Tonksová, no nepozerala mu do očí.

„Prečo sa nepoužíva?“ opýtal sa Ron.

„Čo na tom záleží?“ namietol Draco a nervózne hľadel na ostatné cely. „Proste vypadnime.“

„Povedala si, že toto je krídlo s najvyššou ostrahou, že? Tu držia tých najnebezpečnejších väzňov,“ pokračoval Harry.

Tonksová prikývla. „Áno. A práve preto by sme sa mali pohnúť,“ odvetila, chytila Harryho za ruku a pokúsila sa ho potrčiť smerom ku schodom.

Harry sa vymanil z jej zovretia a kráčal chodbou, opierajúc sa o stenu kvôli podpore. „A to je cela, z ktorej jeden väzeň utiekol, preto ju už nepoužívajú,“ zašepkal.

„Harry, nerob to,“ radila mu Tonksová.

Ronovi sa rozšírili oči, keď si konečne uvedomil, komu tá cela kedysi patrila. „Harry, máme na práci iné veci,“ povedal potichu.

„Ja viem,“ odvetil Harry, no stále pokračoval smerom k cele, „no ja ju musím vidieť. Strávil tu dvanásť rokov a ak si ju aspoň nepozriem, nikto sa o tom nedozvie.“

Prišiel až k cele, no tesne pred dverami sa zastavil. Zdalo sa, že nohy ho odmietajú ďalej niesť. Sťažka preglgol s pohľadom upretým na dvere a pomaly sa posúval vpred. Cela bola beznádejne malá a veľmi tmavá – priam pustá. Pri stene bolo v jediné ležadlo a Harry len s ťažkosťami rozoznal hrubý náčrt psa, vlka a jeleňa vyrytý do kameňa.

Harrymu sa v hrdle vytvorila bolestivá hrča, keď si predstavil, aký neskutočne opustený a sám sa tu Sirius musel cítiť. Držali ho v tejto maličkej miestnosti – vlastne nie o veľa väčšej ako komora na metly. Tá podobnosť ho vôbec nepobavila. Dvanásť rokov. Dvanásť premrhaných rokov…

Ronova ruka na jeho pleci Harryho vrátila späť do súčasnosti. Zažmurkal, aby si vyčistil zrak a utvrdil svoje odhodlanie. Nasledovali Tonksovú k jasne osvetlenému schodisku. Harry sa pri chôdzi sťažka opieral o Rona. Nič nechcel viac, ako vrátiť sa na tú chladnú malú loď, aby mohol na chvíľu zavrieť oči a spať. Dúfal, že Dungove veci nájdu rýchlo.

„Potter, ak sa nedokážeš hýbať rýchlejšie, aspoň mi zmizni z cesty,“ zavrčal Malfoy, keď sa talčil okolo Harryho a Rona. „Chcem z tejto prašivej búdy vypadnúť.“

„Kašli naňho. Kým sme sa tam s Moodym dostali, takmer sa pocikal,“ uštipačne povedal Ron. „Na druhej strane je dobre, že kričí ako malé dievča, inak by sme sa asi nedozvedeli, že máte problémy,“ dodal dosť hlasno na to, aby ho Malfoy počul.

Blondiak ho ignoroval a ponáhľal sa za Tonksovou dolu schodmi.

„Nechaj ho tak,“ slabo namietol Harry. „Je len naštvený, lebo jeho otec sa choval ako poriadny debil.“

Ron zažmurkal. „Brániš Malfoya?“ opýtal sa neveriacky.

„Nie,“ rýchlo povedal Harry. „Stále si myslím, že je to umrnčaný malý zbabelec. Ale mal ťažké ráno.“

„Správne, narozdiel od teba, pre ktorého je toto miesto samá sranda,“ zamračil sa Ron.

„Nebuď hlúpy,“ zamumlal Harry. Chcel svojmu priateľovi zotrieť z tváre ten samoľúby úsmev, no bál sa, že by to bez neho do sklady nezvládol.

Keď sa Tonksová konečne zastavila, stáli pred hrubými oceľovými dverami. Pomocou prútika ich odomkla, no potom sa o ne musela oprieť, lebo sa zasekli v polovici. Harry len nechápavo hľadel. Boli tam rady a rady najrôznejších vecí – najčastejšie oblečenia – všetky napchaté do krabíc.

„Keď odtiaľto ľudia odchádzajú, väčšinou sa po nič nezastavujú a idú,“ ospravedlňujúco v

ysvetľovala Tonksová. „Krabice sú očíslované podľa ciel. Dungova je 3-R.“

„Zbláznili ste sa? Bude nám trvať veky, kým to tu prehľadáme,“ zdesil sa Ron.

Tonksová sa uškrnula. „A bude horšie. Dnu vás smiem brať len po jednom.“

Harrymu srdce pokleslo v hrudi. Vyzeralo to, že Azkaban tak skoro neopustí.

* * *

Čas večer sa rýchlo približoval a z Azkabanu stále neprišli žiadne správy. Ginny cítila, ako z dospelých priam vyžaruje napätie a to jej na pokoji nepridalo. Hermiona zbalila svoje knihy, usadila sa na medziposchodí nad vstupnou halou a s nikým sa nerozprávala.

Remus chodil okolo ako zviera v klietke. Ginny ho začula, ako hovorí Billovi, že Tonksová sa už o tomto čase mala ozvať a že má starosti. Tonksovej pravidelná zmena sa chýlila ku koncu a ak sa čoskoro neukážu, chcel ich ísť hľadať. Ginny to nikomu nepovedala, no ak by šiel, mala v pláne ísť s ním. Ani jej matka ani nikto iný ju nezastaví. To isté odhodlanie vyčítala aj v pohľadoch Freda a Georga.

Keď sa pani Parkinsonová zložila vo svojej izbe, jej mamka s profesorkou McGonagallovou zmizli v kuchyni. Raz za čas sa niektorá ukázala s podnosom s čajom, no inak zostávali obe mimo dohľad. Ginny si bola istá, že ohovárajú pani Malfoyovú a pani Parkinsonovú, a že tie dve robia na poschodí presne to isté.

Iris odišla z izby chvíľu po Hermioninom výbuchu, no Pansy zostala sedieť v kresle. Driemala, no inak vyzeraa odhodlaná počkať, kým sa Draco nevráti. Keď bola hore, jej tmavé oči sa zabodávali do všetkých naokolo.

Ginny mala nervy napäté na prasknutie. Jej bratia to chápali a zďaleka sa jej vyhýbali. Stále si predstavovala rôzne katastrofické situácie a bola zároveň naštvaná a znepokojená, že nikto sa neobťažoval poslať sovu, aby im povedal, čo sa deje. Harryho chcela pri návrate vybozkávať aj zaškrtiť. Hlúpy, vznešený blbec…

Keď sa ťažké vchodové dvere otvorili, Ginny bola tak stratená v myšlienkach, že si to najprv ani nevšimla. Hermiona však áno a kým sa Ginny spamätala, bola už v polovici schodov. Z nich dvoch bola však Ginny tá zdatnejšia a svoju priateľku rýchlo predbehla. Do vstupnej haly dorazila v momente, keď Moody zavrel a zaistil dvere.

Tonksová viedla unavenú a vyčerpane vyzerajúcu skupinu dovnútra. Harry vyzeral strašne. Jeho oči ju okamžite našli a keď ju zbadal, do tváre sa mu vrátila trocha farby. Keď sa pohla k nemu, jej nálada sa zlepšila. Objala ho a pomohla mu do kresla. Rozrušilo ju, ako sťažka sa o ňu oprel. Už len fakt, že bez rečí prijal jej pomoc, jej naznačil, ako veľmi bol unavený.

„Ron!“ vykríkla Hermiona a vrhla sa naňho, až zakopol. „Kde ste boli? Čo sa stalo? Si v poriadku?“

„Pokojne, Hermiona,“ odvetil Ron a silno ju objal svojimi dlhými rukami. Pokúsil sa o úsmev, no vyzeralo to viac ako grimasa. „Sme v pohode. Len sme šťastní, že už sme preč.“

Hermiona ho odmietla pustiť a odviedla ho ku kreslu vedľa Harryho.

„Draco!“ zajačala Pansy z vrcholu schodiska a vyrazila smerom k nim berúc dva schody naraz.

„Pansy?“ monotónne sa opýtal Malfoy. Na tvári sa mu jasne zračil zmätok. Bol bledý a plecia mal zvesné, no Ginny na jeho tvári aj tak vyčítala skutočnú radosť. Možno nakoniec k tej drzej slizolinčanke niečo cítil. Kto by si to bol pomyslel.

„Si v poriadku?“ zapriadla Pansy a viedla Draca preč od ostatných.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa Draco chrapľavým hlasom.

„To je dlhý príbeh. Je tu aj matka s Iris. Poď hore k nám a ja ti to porozprávam,“ odvetila Pansy, keď stúpali po schodoch. Otočila sa a na ostatných vrhla víťazoslávny úsmev, akoby čakala, že aj všetci ostatní by si priali, aby mohli ísť s Dracom.

Dostavil sa aj zbyšok Rádu a všetci sa zhromaždili vo vstupnej hale. Remus rýchlo podišiel k Tonksovej a zovrel ju vo vášnivom objatí.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa, vedúc ju ku kreslu.

„Och, Ron! Harry!“ vykríkla jej mamka a ponáhľala sa k obom chlapcom. Zastavila sa v polovici a na oboch sa napäto zahľadela. Vyzerala stratená, keď si uvedomila, že pri oboch chlapcoch už stoja Ginny s Hermionou a starajú sa o nich, ako to kedysi robila ona. Ginnine srdce sa súcitne zovrelo, keď uvidela jasne vyrytú bolesť na jej tvári, ktorú jej spôsobovalo, že si musela držať odstup.

„Stal sa Scrimgeour,“ trpko odvetila Tonksová.

„A Percy,“ s grimasou sa pridal Ron.

„Percy?“ opýtala sa pani Weasleyová s očami dokorán. „Čo to má spoločné s Percym? Pre Merlina. Nezavreli ho do Azkabanu, že nie?“

„Bol tam na Scrimgeurov príkaz,“ nevrlo vysvetľoval Moody. Drevenú nohu si vyložil na podnožku, ktorú mu priniesol jej otec. „Scrimgeour poslal kopec dokumentov, ktoré bolo treba vyplniť pred tým, ako sme odišli. Len sa snaží zistiť, čo tam Potter robil.“

„To by sme chceli aj my,“ povedala Tonksová a zazrela na Harryho. „Mali sme tiež problém s dementormi, čo tam ostali. Sú nestabilní. Napadli Harryho a Draca.“

„Čo myslíš tým ‘napadli’?“ opýtal sa Remus nervózne. Pozrel pri tom na Harryho, ktorý ešte nič nepovedal.

Oprel si hlavu o Ginnine rameno. Zavrel oči, no ona stále cítila jeho nepokoj a vedela, že počúva každé slovo, čo povedali.

„Dvaja, ktorí boli na hliadke, zahnali Harryho a Draca do kúta, keď vychádzali z Luciusovej cely. Na to, že sa niečo stalo, nás upozornili až Dracove výkriky. Ani Draco, ani Harry nemali prútiky. Bojím sa pomysliť, čo by sa stalo, keby som sa tam nedostala včas,“ striasla sa Tonksová. Oprela sa o Remusovu hruď a keď ju začal hladkať po jej ružových vlasoch, spokojne zavrela oči.

„Možeme použiť ohnisko v kuchyni a zavolať Kingsleymu. Dnes večer je na ministerstve,“ navrhla rýchlo profesorka McGonagallová.

„Večera čaká, musíte byť hladní ako vlci,“ povedala jej mamka, keď sa dospelí pohli smerom do kuchyne.

Harry, Ron, Hermiona a Ginny ich nenasledovali, nemiesto toho sa utiahli do Harryho a Ronovej izby. Ginny odviedla Harryho k posteli, kam sa zvalil bez toho, aby si čo i len bundu zložil.

„Bolo to strašné?“ opýtala sa Hermiona hryzúc so peru. Pomohla Ronovi sadnúť si na jeho posteľ a sadla si vedľa neho a nežne mu odhrnula vlasy z tváre.

„Bolo to zlé,“ odvetil Ron a natiahol si krk až to zapraskalo, na čo sa Hermiona strhla. „Po tom, ako dementori napadli Harryho a Draca, sme museli prehľadať celý sklad. To miesto bolo až po strop napratané odpadom. Trvalo to veky a dnu sme smeli chodiť len po jednom.“

„Našli ste ho?“ chcela vedieť Hermiona a stisla Ronovi ruku.

Harry si siahol do vrecka a vybral odtiaľ ťažký zlatý medailón na retiazke. „Mám ho,“ povedal bez toho, aby otvoril oči. Posadil si vedľa Ginny a hlavu si oprel o záhlavie postele.

Všetci na horcrux chvíľu len potichu zízali a počuli pri tom len zvuk svojho dychu.

„Keď sme ho našli, museli sme pretrpieť Percyho,“ pokračoval v rozprávaní Ron. „Priniesol nám kopec formulárov a dotazníkov, ktoré sme museli vyplniť. Všetci sme ich museli vyplniť, aj keď jediný, kto si niečo odniesol, bol Harry. Tonksová strašne zúrila.“

„Tonksová? Čo je s ňou? Dolu vyzerala riadne zničená,“ ozvala sa Ginny.

„Keď sme mali medajlón – Percy trval na to, že musíme uviesť, čo sme si vzali – strašne sa naštvala. Myslela si, že sa Harry takmer nechal zabiť len pre to, aby ti dal darček,“ uškrnul sa Ron na Ginny, aj keď ten úsmev sa mu neodrážal v očiach.

„Takže teraz treba vymyslieť, ako ho zničiť,“ nadhodila Ginny ignorujúc Ronove posmešky.

„Hej, to by mal byť ďalší krok,“ pokrčil Ron plecami.

„Kým som bádala, narazila som na prekladacie kúzlo. Vyskúšala som ho na tú rumunskú knihu, no na časť o horcruxoch nefungovalo. Akoby tá časť knihy ani neexistovala,“ povedala Hermiona s očividným rozhorčením. „Je to smiešne. Jediné slovo, ktoré sa mi podarilo rozlúštit, je ‚predmet’. A to nám nepomôže. Opakuje sa tam niekoľko krát, takže predpokladám, že hovorí o predmete, ktorý sa stane horcruxom.“

„Keby sme sa tak mohli opýtať profesora Dumbledora,“ pochmúrne povedal Ron. „Celé by sa to zjednodušilo.“

„Možno môžeme,“ ozval sa Harry s očami len napoly otvorenými. „Jeho portrét je v pracovni McGonagallovej v Rokforte. Videl som ho.“

Hermiona potriasla hlavou. „To závisí od toho, kedy bol ten portrét vytvorený. Ak to bolo pred tým, ako profesor Dumbledore podozrieval Voldemorta z použitia horcruxov, portrét o nich nebude vedieť nič.“

„Harry, nehovoril si, že profesor Dumbledore o nich nevedel, až kým nevidel spomienku profesora Slughorna?“ opýtala sa preľaknuto Ginny. „To by znamenalo, že portrét by musel byť vytvorený cez posledné mesiace školy.“

„Nie,“ unavene odpovedal Harry. „Dumbledore uvažoval o horcruxoch odkedy som mu priniesol ten denník – možno aj skôr. Len nevedel, koľko ich bolo.“

„Ale musel vedieť, že ich bolo viac, nie? Voldemort sa predsa vrátil až po zničení denníka a po prsteni išiel ešte pred tým, ako si mu priniesol tú spomienku,“ uvažovala Hermiona.

Ginny pocítila, ako Harry stuhol, pozrela sa naňho a videla, že má oči dokorán otvorené. „Dumbledore šiel po prsteni dávno pred tým, ako sme videli Slughornovu spomienku,“ zopakoval. „Na to som zabudol. Takže vedel, že ich bolo viac. A možno vedel aj to, že jedným som ja.“

„Mal podozrenie, že ich bolo viac, Harry. Práve si to povedal. Slughornoca myšlienka len potvrdila ich počet,“ namietla Hermiona.

„Musel to vedieť,“ pokračoval Harry zmätene. „Len mi to nepovedal.“

„Harry, ak to bolo niečo, čo len predpokladal, prečo by ti to hovoril?“ odporovala Hermiona. „Musel vedieť, že by ti to len ublížilo a bál sa o teba. Ak to vôbec vedel, určite si chcel byť istý, kým by ti to povedal. Podľa teba predsa nevedel, že Snape ho v tú noc zradí.“

Pri zmienke o Snapovi sa Harrymu rozšírili nozdry, no potom sa znovu oprel o záhlavie postele.

„Myslím, že sa to už nikdy nedozvieme,“ povedal, čo spôsobilo, že Ginny až zabolelo pri srdci. Položila svoju ruku na jeho a upokojujúco stisla.

„Páni, umieram od hladu,“ zavrčal Ron, čím prelomil napätie. „Kým sme trčali v Azkabane, zmeškali sme obed.“

Hermiona sa usmiala. „Zbehnem dolu a prinesiem nejaké sendviče,“ navrhla, na čo sa Ron spokojne usmial.

„Vďaka, láska,“ povedal potichu. Hermiona sa žiarivo usmiala a vyšla z miestnosti.

Ginny sa oprela o stenu a počúvala, ako Harry pravidelne, zhlboka oddychuje. Pozorovala, ako jeho hruď pomaly stúpa a klesá a vedela, že už spí. Jeho čierne vlasy ostro kontrastovali s jeho bledou tvárou. Ginny vždy rada sledovala, ako spí, pretože v spánku vyzeral tak mlado a bezstarostne. Všetko to napätie a starosti, ktoré naňho v posledných mesiacoch tak doliehali, jednoducho zmizli a zase to bol len obyčajný Harry.

Spomenula si, ako raz začula jej mamku, ako sa rozpráva s kamarátkou, keď bola ešte malá. Jej tatko vtedy šiel do Azkabanu a keď sa vrátil, vyzeral otrasne. Mamka povedala tej kamarátke, že Azkaban je hrozné miesto a jej muž je citlivý človek. Povedala tiež, že Akaban vždy ovplyvňoval najviac citlivých ľudí.

Citlivý, to na Harryho rozhodne sedelo. Mal v sebe viac porozumenia, ako hocikto, koho v živote poznala. Nečudo, že tam mal problémy.

Keď sa Hermiona vrátila s jedlom, Harry zľahka chrápal, opretý o Ginnine plece. Jeho váha ju zvláštne upokojovala. Aj Ron takmer zadriemal, no keď vošla Hermiona, prebral sa. No ani to mu do tváre nenavrátilo farbu a s jedlom sa skôr hral, ako ho jedol. Ginny s Hermionou na seba len ustarostene hľadeli. Naozaj to muselo byť hrozné, keď ani Ron skoro nič nezjedol. Keď dovečerali, Ron zase zadriemal. S Hermionou oboch chlapcov uložili a na noc sa vrátili do svojej izby.

Reklamy

5 thoughts on “Siedmy horcrux – Kapitola 15 – Stále ďaleko do cieľa – Časť 2

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s