Siedmy horcrux – Kapitola 15 – Stále ďaleko do cieľa – Časť 1

Tak a je tu dlhoočakávaná (a včera sľúbená) ďalšia kapitola prekladu knižky The Seventh Horcrux. Predchádajúce časti sú dostupné v archíve prekladu.

 

Pri očakávaní správ z Azkabanu sa nad Grimmauldovym námestím rozprestrela pochmúrna, napätá nálada. Všetci sa pokúsili venovať sa svojim každodenným povinnostiam, no zistili, že ich mysle sú niekde celkom inde. Snaha dokončiť niečo rýchlo opadla a všetci sa zhromaždili vo veľkej obývačke, aby čakanie znášali spolu.

Ginny sťažka vzdychla a snažila sa ticho sedieť. Pokúsila sa vstať zavčasu, aby Harryho pred odchodom zastihla, no budík, ktorý si nastavila, nezazvonil. Mala podozrenie, že s tým má niečo spoločné jej mama, no tá bola dosť napätá aj bez toho, aby jej to vyhodila na oči. Akurát by ju riadne vytočila a ďalšie hádky si nemohli dovoliť.

S Harrym minulú noc uzavreli predbežné prímerie, no stále ju hnevala jeho snaha stále ju chrániť. Nepredviedla snáď všetkým, že zvládne rovnako veľa ako Ron alebo Hermiona? Kdesi hlboko vnútri cítila, že Harry si nemôže pomôcť. Potreba chrániť ju bola jednoducho súčasťou jeho osobnosti a ona ho za to milovala aj neznášala.

Za to, že ju tu nechali, bola na Harryho a Rona nahnevaná aj Hermiona. Logická časť Ginninej mysle chápala, že všetci štyria do Azkabanu ísť nemohli, no aj tak bolo neznesiteľné, že si Harry bez rozmýšľania vybral Rona. No dobre, Ron možno zvládal dementorov lepšie ako ona, alebo Hermiona, no aj tak… Striaslo ju, keď si spomenula na silné spomienky na Toma, ktoré v nej vyvolali dementori v jej druhom ročníku.

Nie. Nechcela sa ocitnúť v blízkosti dementorov, no ani Harry ich vplyv nezvládal najlepšie, a aj tak ani nezvážil možnosť nechať ísť niekoho namiesto neho. Ginny si zahryzla do pery a musela zažmurkať, aby sa jej oči nenaplnili slzami. Mala z toho strašný pocit. Nejakým spôsobom v srdci tušila, že niečo nie je v poriadku a sediac na gauči s časopisom v rukách sa cítil dokonale bezmocná. Potrebovala niečo robiť.

Očami kĺzala po miestnosti a prezerala si zvyšok jej rodiny, ktorý sa pre jej dobro tváril, že sa neobávajú. Pri pohľade na nich sa jej srdce naplnilo vďačnosťou. Čo na tom, že ju niekedy doháňali do zúrivosti? Aj tak ju neuveriteľným spôsobom podporovali.

Jej mama sedela v obrovskom kresle v rohu miestnosti s očami opuchnutými a začervenanými a zúrivo cinkala pletacími ihlicami. V lone mala položene Weasleyovie rodinné hodiny, ktoré sa jej podarilo zachrániť z Brlohu. Všetky ručičky ukazovali na „Smrteľné nebezpečenstvo“, takže nikto neušil, čo na nich chce vidieť. Výraz jej tváre jasne hovoril, aby ju nechali na pokoji a zvyšok skupiny ju poznal natoľko dobre, aby ten pohľad rešpektoval.

Bill a Fleur zdieľali jedno kreslo a zatiaľ čo hrali šachy proti Remusovi, neustále si hrkútali. Remus z vrecka svojho obnoseného habitu každých pár minút vyberal hodinky, aby skontroloval čas. Zakaždým sa mu po tvári mihol tieň a Ginny si všimla, že Bill a Fleur predstierajú, že si nevšimli ťahy, ktoré mohli hru už dávno ukončiť.

Jej otec a dvojčatá v rôznych časoch opustili svoju prácu a vrátili sa do hlavného stanu, aby s ostatnými počkali na správy. Teraz sedeli pri servírovacom stolíku a dvojčatá sa jej otcovi pokúšali vysvetliť pravidlá muklovského pokru. Pána Weasleyho ani tak nezaujímala samotná hra, ako skôr pokrové žetóny. Neustále skúšal, či budú plávať v jeho pohári, alebo koľko sa mu ich podarí udržať naraz na prútiku. Ginny jednoducho nedokázala pochopiť, čo jej otca na mukloch tak zaujíma, no vedela, že Harry a Hermiona to považujú za zábavné.

Ona a Hermiona sedeli na gauči. Ginny sa pokúsila zapracovať na školských úlohách, ktoré jej prikázala urobiť mama, no pre dnešok to ohodnotila ako beznádejné. Namiesto toho listovala tínedžerským módnym časopisom a Hermiona mala na kolenách otvorenú transfiguráciu pre siedmy ročník. Ginny nechápala, ako môže Hermiona na upokojenie používať transfiguráciu, keď na Ginny mala účinok presne opačný.

Ginny do svojej priateľky neprestajne štuchala, aby jej ukázala rôzna články, ako ohodnotiť svoj ľúbostný život. Pobavilo ju, keď pri čítaní tých absurdných otázok sledovala Hermioninu rovnako červenú hrivu. Ginny vždy chcela sestru a teraz ňou Hermiona pokojne mohla byť. Napriek hmatateľnému ovzdušiu obáv sa dievčatá neudržali a vyprskli do typického dievčenského smiechu. Keď sa k nim ostatní obrátili, obe sčervenali, no pomáhalo to znížiť napätie a podľa Ginny bolo pre Hermionu dobré, keď na moment vypla.

Narcissa Malfoyová sa celé ráno neukázala, ani pre to, aby si hore vzala nejaké raňajky. Pokiaľ išlo o Ginny, nikomu nechýbala. No Ginny zaujímalo, čo si o nápade jej syna ísť do Azkabanu navštíviť svojho otca myslí.

Pri zvuku otváraných dverí sa všetci rozbehli do vstupnej haly. Ginny znovu prekliala svoju výšku a snažila sa zahliadnuť niečo ponad jej vyšších bratov. Keď do miestnosti vstúpili profesorka McGonagallová, Hagrid a Kingsley Shacklebolt, spolu s tromi menšími postavami zahalenými do tmavých habitov, všetci zalapali po dychu. Hermiona postrčila Ginny a hlavou ukázala na jednu tmavú postavu. Ginny žmúrila oči, aby zahliadla, čo jej to Hermiona ukazovala. Oči sa jej rozšírili, keď si uvedomila, že tá postava má na sebe rokfortský habit s erbom Slizolinu na ľavom vrecku.

Remus sa pretlačil pomedzi jej bratov. „Hagrid! Kingsley! Našli ste ich,“ zvolal a viedol hostí do obývačky, odkiaľ všetci pribehli. Remus očividne identitu cudzincov poznal a Ginny na nich zvedavo hľadela. Prekvapilo ju, že jej mama sa ju ešte nepokúsila odpratať z odpočívadla. Možno sa nakoniec naozaj prispôsobila.

„Áno, informácie sa ukázali ako spoľahlivé. Mysleli sme, že bude najlepšie priviesť ich sem, kde môžu byť spolu a pod dohľadom,“ povedal Kingsley. Jeho hlboký hlas sa v tichu ozýval.

Vedúca postava sebou trhla a odložila si plášť. Bola to žena v stredných rokoch s tmavými vlasmi pretkanými šedou. Tie sa jej uvoľnili z drdola uviazaného na zátylku a aj keď bola zašpinená a pokrčená, vyžarovala z nej aura niekoho, kto je zvyknutý, že sa naňho čaká.

Zvyšné dve postavy tiež odložili plášte, pod ktorými sa objavili tváre dvoch tínedžeriek. Obe mali nosy ohrnuté dohora a aj keď na mladšom dievčati to pôsobilo nepekne a dávalo jej to tvrdý výzor, staršiemu to dodávalo vzhľad aristokratky. Obe boli strapaté a vyzerali, že už dlho nemali poriadne jedlo. Ginny bola mladšia z dvojice dobre známa a podľa výrazu na Hermioninej tvári usúdila, že aj ona dievča spoznala.

„Ako to myslíte, ‘pod dozorom’, pán Shacklebolt? Myslela som si, že ste nám ponúkli útočisko,“ formálne sa opýtala staršia čarodejnica a obočie sa jej spojilo nesúhlasom.

Kingsley sa strnulo uklonil. „Samozrejme, pani Parkinsonová. Ale v týchto temných časoch musíte uznať potrebu istých ochranných opatrení. Rovnako sa to týka aj ostatných, ktorým sme tu poskytli úkryt,“ odvetil.

Pani Parkinsonová stisla pery, no zostala ticho.

„Molly, mohla by si im pred tým, ako pôjdu hore, ponúknuť niečo na jedenie? Ubytujeme ich rovnakom poschodí, ako Malfoyovcov,“ opýtala sa profesorka McGonagallová.

„Samozrejme,“ odvetila rýchlo jej mama, akoby bola rada, že má konečne na práci niečo produktívne. „Posaďte sa a urobte si pohodlie. Pripravím niečo a hneď to prinesiem.“

„Grangerová!“

Hermiona pri zvuku svojho mena prudko otočila hlavou. Za nimi stála Pansy Parkinsonová a opovržlivo si ich prezerala.

„Čo ty tu robíš?“ opýtala sa tmavovláska. „A čo sa ti to porobilo s vlasmi?“

„Práve som sa ťa chcela opýtať to isté,“ chladne odvetila Hermiona s pohľadom upretým na Pensine zamotané vlasy.

„Och! Ja neverím. To sa Draco vážne spriahol s humusáčkou a bandou zradcov krvi? A teraz mi ešte budete chcieť povedať, že ju tu aj Potter, nie?“ zaškriekala Pansy.

„Tak to by už stačilo, mladá dáma,“ zahriakol ju pán Weasley prísne a v modrých očiach sa mu mihol hnev. Hnev jej otca, tak zriedkavý, umlčal celú miestnosť. Zmĺkli dokonca aj všetky Parkinsonové. „Tento dom poskytne ochranu všetkým, ktorí to potrebujú, no nebudeme tu tolerovať také výrazy, ani nenávisť, ktorá je za nimi. Na to by si mala pamätať, slečna Parkinsonová.“

„Odpusťte mojej dcére nedostatok slušných spôsobov,“ ozvala sa pani Parkinsonová a zazrela na Pansy. „V posedných dňoch toho na nás bolo veľa a obávam sa, že to vypätie sa na nás začína prejavovať.“

„Samozrejme, Anastasia,“ rýchlo odvetila profesorka McGonagallová. „Je nám ľúto vašej straty. Možno by si rada navštívila Narcissu. Poďte za mnou, zavediem vás za ňou.“

Keď profesorka McGonagallová odvádzala pani Parkinsonovú z miestnosti, na ostatných vrhla prísny pohľak, ako by ich chcela varovať, aby sa správali slušne. Zatiaľ čo sa dospelí presunuli do roku miestnosti a začali sa potichu rozprávať, mladí na seba nedôverčivo zazerali.

Nakoniec od stola vstal George a podišiel k dievčatám Parkinosnovým.

„Iris, dlho sme sa nevideli,“ trochu strnulo sa prihovoril staršiemu z dievčat. „Rád ťa zase vidím.“

„Hej, odkedy si v siedmom ročníku preletel hlavným vchodom,“ odvetila Iris s úsmevom. Jej rysy boli rovnaké ako u jej sestry, no tvár mala viac oválnu, čo jej výzor trochu zjemňovalo. Ginny musela priznať, že keď sa usmiala, na rozdiel od Pansy, bola naozaj pekná.

„Hej, hej. Skončite s tým divadielkom. Kde je Draco?“ prerušila ich Pansy a mračila sa na Goerga a svoju sestru.

Giiny si bola istá, že medzi sestrami vládne silná rivalita, a že Pansy všetkou pozornosťou venovanou Iris pohŕdala. Ginny sa pokúsila skryť úsmev – toto ešte môže prísť vhod.

„S Harrym šli na výlet do Azkabanu,“ hmlisto odvetila a pozorne sledovala reakciu Slizolinčanky.

„On čo?“ vykríkla Pansy s očami rozšírenými strachom.

„Chcel si pohovoriť so svojím otcom. Čakáme, kedy sa vrátia,“ vložila sa do rozhovoru Hermiona. Ginny zaujal chlad, s akým to vyslovila. Hermiona zvyčajne každému dávala druhé šance alebo aspoň možnosť na nápravu, no Ginny mala pocit, že medzi týmito dvomi nenájde ani náznak pochopenia.

„Zbláznil sa?“ opýtala sa Pansy celej miestnosti. „Musí vedieť, že stále platí príkaz priniesť jeho telo späť Temnému pánovi! Harryho Pottera chce živého, ale Draco je v skutočnom nebezpečenstve.“

„Má to ale Harry šťastie,“ prevrátila Ginny očami.

„Chápem. Stále lovíš chlapca, ktorý prežil’, čo? Kam sa podela tvoja sebaúcta?“ uškrnula sa Pansy.

„Chápeš prekvapivo rýchlo, Pansy,“ odbila ju Ginny s pohľadom nonšalantne upretým na svoje nechty.

Pansy sa zamračila. „Nemôžem uveriť, že si si ostrihala vlasy a dala ich Grangerovej. Teda, chápem, že ich chcela. Všetci hlúpi Rokfortskí chalani majú pre tvoje vlasy slabosť, no nie som si istá, či sa im budeš tak veľmi páčiť aj bez nich,“ triumfálne sa zaškľabila Pansy.

„Zdá sa, že dosť sleduješ, komu sa páčila moje vlasy, Pansy,“ pobavene poznamenala Ginny. „Vieš, existujú zaklínadlá, ktorými si môžeš prefarbiť načerveno aj tie tvoje. Len si musíš dávať pozor na korienky.“

Pansy sa začervenala. „Len si nenamýšľaj, ja viem o všetkom, čo sa v škole stane.“

Fred a George sledovali raz jednu, raz druhú, akoby sledovali tenisový zápas.

„Pansy, správaj sa slušne,“ pobavene ju napomenula Iris. „Musíme tu ostať, kým sa matke nevráti zdravý rozum.“

„Čo si Draco myslel?“ zavila Pansy. „Ako dlho sú už preč a kedy by sa mali vrátiť?“

„Už som ti povedala, že všetci čakáme, kým sa vrátia, Pansy. Aj my sa bojíme o Harryho a Rona,“ strnulo odvetila Hermiona. Pansina otázka im všetkým pripomenula, ako dlho bola celá skupina preč a Ginny sa vrátil ten pocit, že niečo nie je v poriadku.

„Potter pravdepodobne odpadne ešte pred tým, ako vôbec vstúpia dnu. Nemá náhodou problém s dementormi?“ chladne sa opýtala Pansy.

„Jediné problémy, ktoré môže mať, budú spôsobené tým, že Malfoy spanikári a vyzradí ich,“ odsekla Ginny siahajúc po prútiku.

„Neopováž sa to hádzať na Draca. Som si istá, že Potter ho nejak oklamal,“ odvrkla Pansy a tiež z vrecka vytiahla prútik.

„Áno, pretože je to taký blbec, že ho podvedie hocikto,“ poznamenala Ginny s iskrou v oku.

Fred rýchlo chytil Ginny za pás a odtiahol ju od Slizolinčanky. „Pokojne, Ginny. Nedávaj mamke dôvod, aby ťa poslala hore,“ zašepkal.

„Ale musíš priznať, Pansy…“ znudene sa ozvala v kresle sediaca Iris, „… že Draco urobil dobrú hlúposť, keď sa spojil s bandou Chrabromilčanov. A teraz sme sa k nim pridali aj my.“

„Ak sa dobre pamätám, kedysi ti nevadilo, keď ťa videli v spoločnosti Chrabromilčanov. Nepatrila si náhodou do skupinky, čo s vyplazenými jazykmi sledovali Olivera, kamkoľvek sa pohol?“ s úškrnom sa ozval Fred.

Iris sa v očiach odmietavo zablyslo, no líca jej zaliala červeň. „Nič také som celkom určite nerobila.“

Pansy si odfrkla a znechutene sa pozrela na svoju sestru. „Ale robila. A neopováž sa volať Draca idiotom,“ povedala s prižmúrenými očami.

„Budem ho volať ako sa mi len zachce,“ odsekla Iris. „Je to jeho chyba, že otec je mŕtvy.“

Pansy ucúvla. Pohľad jej stmavol pred tým, ako sa napriahla a dala svojej sestre facku.

George preskočil operadlo gauča, nohy si vyložil na servírovací stolík a do ruky si pričaroval vedro pukancov. „Výborne, catfight,“ ocenil so širokým úsmevom. Fred sa k nemu okamžite pridal a Ginny sa rozosmiala.

Pán Weasley sa zahľadel na zdroj rozruchu, no keď hádka ustala, vrátil sa k pôvodnému rozhovoru.

Hermiona s ropaženými rukami vstúpila medzi sestry. „Prestaňte. Pozrite, počuli sme o vašom otcovi a je nám to ľúto. No toto nikomu z nich nepomôže. Všetci máme starosti –“

„Zavri ústa, Grangerová,“ zavrčala Pansy. „Kto ťa prosil aby si do toho strkala svoj nemožne dlhý nos? Prečo máš dojem, že niekto chce počuť, čo chceš povedať? Si len naštvaná, lebo vieš, že ten, kto to pokašle, bude najskôr ten červenovalsý Potterov poskok. Ako vždy, nie? Vráť sa ku svojím knihám, ty nepodstatný malý knihomoľ!“

V Hemrioniných očiach sa zablyslo. “Fajn, Pansy. Jenoducho nechám tvoju sestru, aby ťa zmenila na želé. Tvoja huba aj tak nikomu chýbať nebude.“

„A prečo si myslíš, že má moja sestra proti mne šancu?“ urazene sa opýtala Pansy.

Hemriona prevrátila očami. „Videla som ťa bojovať, Pansy. Hocikto by ťa dokázal zmeniť na želé.“

„Naozaj?“ opýtala sa Pansy a znovu siahla po prútiku.

Hemriona bola rýchlejšia. Kým sa Pansy čo len pohla, mala už prútik namierený priamo medzi oči. „Parkinsonová, daj tú ruku ešte o kúsok bližšie k prútiku a ukážem ti, čo všetko som sa z tých kníh naučila.“

Pansy viditeľne zbledla, zatiaľ co Weasleyovci, ktorí spor sledovali, zavýjali od radosti.

„Tam sa posaď,“ mykla Hermiona hlavou smerom k stoličke kúsok ďalej od ostatných, „ a zavri ústa, lebo budem nútená zavieť ich za teba. Kým budeme čakať na novinky, všetci budeme sedieť ako civilizovaní ľudia. Už z tvojich úst nechcem počuť ani slovo.“

„Dobre si jej dala, Hermiona,“ ocenil Fred rozhadzujúc pukance.

Hermiona namierila prútik na Freda s nebezpečným leskom v očiach. „To platí aj pre teba. Ani slovo.“

Fred sťažka preglgol, no posadil sa späť na gauč.

Ginny sa zachichotala. Milovala, keď niekto dostal dvojičky. Keď sa Hermiona naštvala, dokázala byť priam hrôzostrašná.

 

Reklamy

3 thoughts on “Siedmy horcrux – Kapitola 15 – Stále ďaleko do cieľa – Časť 1

  1. megy

    dakujem za dalsiu cast, myslela som , že sa jej nedockam, bola som tu takmer každy den a kontrolovala, či si niečo nepridal , fakt dakujem a moc sa tešim na pokracovanie

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s