Siedmy horcrux – Kapitola 14 – Azkaban – Časť 3

Záverečná časť štrnástej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ostatné časti si môžete prečítať v archíve prekladu.

 

O dva týždne neskôr sedel Harry v bývalej spálne Regulusa Blacka a listoval prastarou knihou o čiernej mágii. Hermiona izbu objavila, keď hľadala tiché miesto na čítanie a narazila na knihu čiastočne skrytú do steny.

Hermiona má naozaj cit pre knihy.

Kniha popisovala mnoho kúziel a kliatob, ktoré boli také strašné, že Harrymu zvieralo žalúdok už len z čítania o nich.

Ale, skrytý v texte o čomsi úplne inom, bol malý odstavec o horcruxoch a ich výrobe. Kniha pochádzala z Rumunska – Ginny spoznala niekoľko nápisov z toho, čo jej zaslal Charlie.

Hermiona si myslela, že by mali urýchlene vyraziť do Rumunska, aby vypátrali akékoľvek súvislosť v Voldemortom.

Harry to síce považoval za dobrú stopu, no oveľa viac ho zaujímal preklad toho odstavca o horcruxoch. Vedel, že by sa mohol opýtať Charlieho, no ak by to bolo možné, chcel sa tomu vyhnúť.

Netrpezlivo sa pozrel na hodinky. Zajtra je halloween. Bude to šestnáste výročie smrti jeho rodičov. A bol to tiež deň, keď pôjde do Azkabanu. Irónia osudu.

Remus to jemu a Dracovi oznámil pred niekoľkými dňami na lekcie oklumencie. Draco vyzeral prekvapene a potešene zároveň a požiadal ich, aby sa to nedozvedela jeho matka. Harry chcel vedieť, či Dracovi niekto povedal o Pansy Parkinsonovej, no nakoniec to nechal tak. Nemal slizolinčanku ktovie ako rád – vždy bola panovačná, rovnako ako Malfoy – no nikoho by nemali takto prenasledovať.

Remus povedal Harrymu, Malfoyovi a Ronovi, že do Azkabanu pôjdu s Tonksovou pri jej nasledujúcej návšteve väznice. Kingsley návštevu vybavil cez Rufusa Scrimgeoura. Scrimgeour sa veľmi túžil dozvedieť podrobnosti o Harryho návšteve a Harry preto očakával nejaký zásah zo strany ministerstva. Remus mu povedal, že ho smie sprevádzať len jeden z jeho priateľov a pani Weasleyová Ginny návštevy Azkabanu prísne zakázala. Pokúsila sa prehovoriť aj Rona, no pán Weasley jej jemne pripomenul, že Ron je už plnoletý.

Harry si vybral Rona, čo znamenalo, že sa s nimi Hermiona niekoľko dní nerozprávala. Ron urobil chybu a povedal Hermione, aby nerobila scény, že to bude samozrejme on, kto pôjde s Harrym. Harry by prisahal, že z Hermioninho pohľadu sa Ronovi na obočí urobili cencúle. Ani Ginny nebol príliš šťastná.

Okrem toho, že nechcel pani Weasleyovú provokovať viac, ako už bola, mužská časť jeho mozgu chcel Ginny pred Azkabanom chrániť. Spomenul si, že aj ona mala problém s dementormi a ak by sa dalo, chcel ju toho ušetriť. Hermiona práve prekonala vážne a bolestivé zranenie a Harry pokladal za správne, aby sa aj ona dementorom vyhla.

Dievčatá to samozrejme videli ináč, no on sa už rozhodol. Ron chcel chrániť Hermionu rovnako, ako on chcel chrániť Ginny a Harry nesmel ísť sám, takže argumenty dievčat neobstáli. A keď už o to išlo, Harry si myslel, že Ron to zvládne lepšie ako Hermiona. Mala sklon panikáriť, keď sa veci nevyvíjali podľa predpokladov.

Harry zavrel knihu a chystal sa ísť do postele, keď v tom sa otvorili dvere a do miestnosti vkĺzla Ginny.

„Ahoj,“ povedala, prestupovala z nohy na nohu a nepozerala naňho.

„Čau,“ odvetil Harry, ktorý si uvedomil nádej, ktorú zrazu pocítil. V poslednom čase sa s ním veľmi nerozprávala a on nechcel odísť do Azkabanu, kým sa naňho hnevala.

„Tonksová povedala, že odchádzate zajtra skoro ráno,“ povedala Ginny.

„Hej. Ideme na jej bežnú zmenu.“

Ginny sa zhlboka nadýchla a prudko ho objala. „Nie je ti odpustené, že ma tu necháš, ale chcela som ti popriať veľa šťastia. Dúfam, že nájdeš, čo hľadáme a dúfam, že to tam pre teba nebude príliš strašné.“

„Budem v poriadku, Ginny. Už som si na dementorov celkom zvykol,“ povedal Harry a hladkal ju po chrbte. Bolo tak skvelé mať ju zase v náručí.

„Nehraj sa na hrdinu, Harry. Na dementorov si nikto nezvykne. Zostaň s Ronom a žiadne hrdinstvá,“ povedala Ginny, držiac jeho tvár v dlaniach.

Harry sa zaksichtil. „Budem v poriadku, Ginny. Ak to nájdem, prinesiem to sem aby sme mohli zistiť, ako to bezpečne zničiť.“

„Dnu ťa nepustia s prútikom, takže Patronus ti bude nanič,“ pokračovala Ginny. V očiach mala ustaraný výraz.

„Viem. No Tonksová prútik bude mať a my zostaneme celý čas s ňou. Neboj sa, Ginny,“ uistil ju a nežne jej z tváre odhrnul prameň vlasov. Tešilo ho, že v jej vrúcnych hnedých očiach vidí záujem a starosť – starosť o neho. Hĺbka citu, ktorý k nemu cítila, bola preňho stále nová. Užíval si ten vnútorný pocit a dúfal, že aj on jej spôsobil niečo aspoň trochu podobné.

Ginny sa naklonila a prudko ho pobozkala, takže okamžite zabudol na dementorov, väzenia a všetko ostatné. V skutočnosti nemyslel na nič, len na to dievčatko v jeho náručí a dotyk jej pokožky.

Aj keď si sľúbili, že sa nenechajú uniesť, ešte vždy boli tínejdžeri a k ich veku neoddeliteľne patrili aj búriace sa hormóny. Ich ruky sa túlali bez dozoru a pri niekoľkých príležitostiach nevysvetliteľne zmizlo niekoľko kusov oblečenia. No aj napriek týmto malým prešľapom si udržali aspoň zdanie sebakontroly. No tu mu v mysli vyvstala otázka, či tieto zábrany zostanú stáť, aj keď budú znovu sami a ďaleko od sliedivých očí Ginninej rodiny.

„Veľa šťastia,“ zašepkala Ginny a konečne sa odtiahla. Bola strapatá na tvári mala trochu omámený výraz.

Harry sa chcel rýchlo vrátiť k bozkávaniu. Len prikývol a opäť si ju pritiahol do náručia. Mal pocit, že ani dementor by mu teraz nedokázal pokaziť náladu.

Halloweenske ráno svitlo búrkové a sivé. Vo vzduchu bolo cítiť ostrý chlad, o ktorom Harry vedel, že na otvorenom mori sa ešte zhorší. Bol to presne ten typ pochmúrneho dňa, ktorý bol ako stvorený na návštevu Azkabanu. Teplo sa obliekol, no keď vstupoval na loď, ktorá ho odvezie do Azkabanu, stále mal husiu kožu.

On, Ron a Malfoy sa stretli s Tonksovou a Divookým Moodym vo vstupnej hale. Harry odhadoval, že Divooký ide len preto, aby dal pozor na Malfoya – stále Malfoya podozrieval, že má niečo za lubom. Moody z toho samozrejme podozrieval každého.

Odmiestnili sa na ministerstvo a odtiaľ si vzali kontrolované prenášadlo na malý ostrov neďaleko Azkabanu, kde bolo ministerské kontrolné stanovište. Nikto nesmel do ani z väzenia, kým neprešiel bezpečnostnou prehliadkou na ostrove. Ochranné kúzla väznice nedovoľovali premiestňovanie ani prenášadlá, rovnako ako ochrany v Rokforte.

Malfoy zostal skrytý pod Harryho neviditeľným plášťom, až kým nedorazili na bezpečnostné stanovisko. Tam musel zaregistrovať svoj prútik a uviesť úmysel navštíviť otca. Harry bol veľmi nervózny z toho, že musel nechať prútik tam. Tonksová ho uistila, že tam bude v bezpečí, že sú tam poistky, takže len on si môže prútik znovu vyzdvihnúť. A okrem toho, prútiku majú v Azkabane povolené len aurori, takže ak chce ísť, nemá na výber.

Keď dokončili registráciu, vyviedli ich na malé mólo. Ľadový vietor fúkal nad Severným morom v silných nárazoch, takže Harry si musel vetrovku pritiahnuť tesnejšie k telu. Vlasy mal z vetra rozstrapatené a pľúca mu naplnil čistý, slaný vzduch.

Zachmúrení aurori na nich pri naloďovaní podozrievavo zazerali. Bolo tam prekvapivo málo pasažierov a Harry predpokladal, že azkabanskí väzni nemajú veľa návštev. Spolu s Tonksovou tam bolo päť ďalších aurorov, ktorí mali vystriedať tých, ktorí mali nočnú zmenu.

Čln bol malý a nechránený pred vetrom. Za búdkou, z ktorej kapitán kormidloval čln, bolo zoradené obyčajné drevené lavice. Harry a Ron sedeli na jednej, zatiaľ čo Tonksová a Divooký sedeli za nimi. Tonksová nechala miesto aj pre Malfoya, no ten si naschvál sadol sám na lavicu oproti.

„Kde sa transportujú väzni?“ opýtal sa Harry. Ako by sa asi cítil, keby vedel, že na konci cesty čaká len bolesť a utrpenie? Už teraz to vyzeralo hrozivo, aj keď vedel, že o niekoľko krátkych hodín sa vráti.

„Väzni necestujú s pasažiermi,“ pokrútila Tonksová hlavou. „Na to je určená poriadne zabezpečená loď, ktorá cestu vykonáva vždy raz za deň. Cestou tam aj späť sú na nej väzni omráčení.“

„Sú omráčení, aj keď idú preč?“ vypískol Ron.

Tonksová sa pochmúrne usmiala. „Na tomto mieste nie je nič príjemné.“

„Ako dlho potrvá plavba?“ opýtal sa Malfoy. Vstal a zamračil sa na primitívne sedadlo. „Tieto podmienky sú barbarské.“

Čln sa pri opustení prístavu trochu zatriasol, Malfoy zakopol a kolenom narazil do lavice. Bolestivo sa mykol a chytil sa za zranené koleno. Ron sa nahlas zachechtal, čím si od sadajúce ho si Malfoya vyslúžil jedovatý pohľad.

„Na čom sa smeješ, Weasley? Len preto, že drevená lavica je viac, ako je v tvojej rodine zvykom, nemusíš –“

„Už ani slovo o mojej rodine, Malfoy,“ zarazil ho Ron, vstal a týčil sa nad blondiakom. V stiesnených priestoroch člna sa musel hrbiť, aby sa nedotýkal stropu. „Na tomto člne nie je jediný človek, komu by bolo ľúto, keby si sa náhodou ocitol cez palubu, takže na tvojom mieste by som bol ticho.“

„Dobre, to stačí, chlapče,“ prerušil ho Moody s chichotom a viedol ho k sedadlu.

Harry sa odvrátil od ich hašterenia a sledoval vlny, ako sa rozbíjajú o bok člna. Cítil kvapky ľadovej vody a ešte viac sa skrčil, aby sa udržal v teple. Ostrov, z ktorého vyrazili sa rýchlo stal len bodkou na horizonte. Kam len oko dovidelo, obklopovalo ich len chladné, sivé more. Nevedel, ako ďaleko sa plavili, no mal dojem, akoby boli vetru a vlnám vystavení celé hodiny. Vytvorila sa hmla, takže viditeľnosť klesla prakticky na nulu. Harry napínal zrak a nažil sa v diaľke niečo zahliadnuť.

Zrazu zvuky vetra prekričal kapitán: „Zem!“

Harry sa neúspešne pokúsil potlačiť triašku, keď sa z hmly vynorila masívna kamenná stavba, akoby niekto odhrnul záclonu. Okolo malého ostrova z vody vytŕčali rozoklané, riasami pokryté skaliská. Ostré hrany by stačili na to, aby každý zblúdilý čln odradili od pokusu zakotviť.

Steny väznice vyrastali, strmé a hrozivé, z ľadového mora a nútili Harryho zakloniť sa, aby dovidel na vrch. Rozoznal čiaru prílivu, ktorú vytvorili vlny. Kameň pod ňou vyzeral hladší a černejší ako zvyšok stavby.

Kapitán vmanévroval s člnom do malej zátoky, ktorú si Harry pôvodne ani nevšimol. Keď sledoval čln na zradnej ceste kanálom, videl, ako niekoľko zubatých skalísk uhýba z cesty. Kanál bol očividne magicky kontrolovaný.

Keď dosiahli jeho koniec, zakotvili pri jednoduchom drevenom móle a vylodili sa. V momente, keď Harry vystúpil na breh, pocítil, ako sa doňho zabára chlad hlbší ako čokoľvek spojené s počasím. Napriek chladu sa začal potiť a zrazu sa cítil malátny. Bezpochyby boli nablízku dementori.

Keď sa malá skupinka priblížila ku kamennej stene, niekoľko metrov nad ich hlavami sa magicky zjavili dvere. Spustilo sa kovové schodisko a oni vystúpili do väznice. Tonksová na dvere priložila prútik, tie vydali niekoľko slabých buchnutí a odsunuli sa.

Prúd vzduchu z väzenia, ktorý ich ovial, bol studenší ako morský vzduch, v ktorom stáli. Harry nasledoval Rona dnu, no srdce mu divo bilo a hlava sa mu točila. Žalúdok mu zovrela nevoľnosť, až takmer zvracal.

Z opačnej strany miestnosti ich vstup sledovala vysoká, štíhla postava. Harryho videnie sa rozostrilo, keď sa mu v ušiach začal ozývať vzdialený krik. Inštinktívne siahol po prútiku, no ten bol preč. Zhlboka dýchal, aby ovládol nával paniky.

Toto bude ťažšie, ako som čakal.

Keď ich Tonksová rýchlo viedla cez izbu, zakopol, a bol by spadol, keby ho Ron nezachytil.

„V pohode, kamoško?“ zašepkal Ron, keď vstúpili do dlhej kamennej chodby za prvou miestnosťou. Ron bol veľmi bledý, takže jeho pehy boli ešte výraznejšie, ako inokedy.

Harry prikývol a po opustení miestnosti s dementorom sa mu svet prestal točiť pred očami. Zdvíhal sa mu žalúdok a bol rád, že toho na raňajky veľa nezjedol.

„Správne, Potter,“ zatiahol Malfoy a hľadel na neho a Rona s náznakom pobavenia v oceľovosivých očiach. „Zabudol som, že máš problém s dementormi. Omdlievaš z nich, že?“ Napriek jeho poznámkam, aj Malfoy bol bledý ako stena.

„Daj pokoj, Malfoy,“ zavrčal Ron a znepokojene hľadel na Harryho.

Harry sa s odpoveďou ani neobťažoval – všetko jeho úsilie si vyžiadala snaha zostať stáť vzpriamene. Pokúsil sa oprieť sa o chladnú kamennú stenu, aby sa pozbieral, no nebol to dobrý nápad. V tej stene bolo niečo živé. Harry nevedel, ako inak by to popísal. Kameň bol studený a trochu slizký z vlhka, no vyžarovala z neho aj hlboká agónia. Skoro akoby kameň pohltil všetku tú biedu a trápenie ľudí, ktorí to boli po všetky tie roky väznení.

Harry sledoval, ako zo stropu kvapká voda a v stružkách steká chodbou. Vyzeralo to, akoby steny plakali.

„Zvládneš to, Harry?“ opýtala sa Tonksová. Podišla k nemu a stíšila hlas. Keď ráno odchádzali z domu, jej vlasy mali tradičnú žuvačkovo ružovú farbu, no odkedy vstúpili do väznice, ich farba vybledla a bola mdlá.

„Som v poriadku,“ odvetil Harry, no cítil sa všelijako, len nie v poriadku. „Čo najrýchlejšie to skončime.“

„Čo chceš urobiť ako prvé?“ ustarane sa spýtala Tonksová.

Harrymu to nebolo príjemné a v snahe ignorovať to až stisol zuby. Znášať pôsobenie dementorov bolo dosť zlé, nieto ešte znášať súcit ostatných.

„Vezmime Malfoya za otcom, potom sa môžeme pozrieť na Dungove veci,“ odvetil Harry. Ak bol medailón medzi Dungovými vecami, nechcel ho priniesť do blízkosti Luciusa Malfoya.

„Cely s väzňami začínajú podlažím tri. Tam sú aj Dungova cela. Lucius je v krídle so zvýšenou ostrahou na podlaží päť. Schody sú tým smerom. Len vás chcem varovať – na tom podlaží sú dementori, tak buďte pripravení,“ zamračene vysvetľovala Tonksová.

Schody zdolali v tichosti. Prítomnosť dementorov ich ovplyvňovala všetkých a ani Malfoy nemal energiu na robenie problémov. Keď dosiahli piate podlažie, Moody informoval Malfoya, že sa s otcom nemôže stretnúť sám. Moody mal ísť s ním.

„V žiadnom prípade, Moody,“ odbil ho Malfoy a vrátila sa mu časť jeho nadradenosti. „Nedovolím, aby si čokoľvek, čo môj otec povie, neskôr použil proti nemu. Nikdy.“

Moody pokrčil plecami, akoby na tom ani veľmi nezáležalo. „Tak potom dnu nejdeš ani ty, chlapče. Do tej cely nevstúpiš bez sprievodu.“

„Tak môže ísť Tonksová,“ zaškľabil sa Malfoy. „Je mi vlastne rodina. Verím jej viac ako tebe.“

„Prepáč, Draco,“ veselo sa ozvala Tonksová. „Mám službu. Musím ísť vystriedať svojho partnera, takže nemôžem sedieť s tebou. Vyber si Moodyho, Harryho alebo Rona, no jeden z nich musí ísť s tebou.“

Malfoy sa zamračil. „Tak Potter,“ vyhlásil s úškľabkom.

„Môže byť,“ zavrčal Moody. „Potter, uši na stopkách. Aby tí dvaja neplánovali niečo proti Rádu. Zostaň pod neviditeľným plášťom, aby ťa nebolo vidno.“

„Myslel som si, že neviditeľné plášte proti dementorom nefungujú,“ poznamenal Harry a vytiahol plášť z vrecka.

„Plášť nebudeš mať kvôli dementorom,“ odvetila Tonksová. „Oni nevidia spôsobom, ako vidíme my. Vycítia dvoch vstupujúcich ľudí a dvoch odchádzajúcich ľudí. Plášť oklame len Luciusa.“

„Ak udržíš jazyk za zubami,“ vyprskol Moody a jeho čarovné oko nebezpečne hľadelo na Draca.

„Nechcem, aby môj otec o Potterovi vedel o nič viac, ako Potter chce byť videný. Vôbec ho tam nechcem,“ odvetil Malfoy a otočil sa Moodymu a Harrymu chrbtom.

„To, čo ty chceš, nikdy nebolo na mojom zozname priorít, chlapče,“ drsne odvetil Moody. „Pokračuj ďalej chodbou. Je v cele 5-J, po tvojej ľavej ruke. My s Ronom budeme čakať tu.“

Ron vyzeral, že ich nechce nechať ísť samých, no nemohol nič robiť. Tonksová priložila prútik na ťažké kovové dvere, tie sa odsunuli a s hlasným buchnutím zastavili. Harry si cez seba prehodil neviditeľný plášť a nasledoval Malfoya slabo osvetlenou chodbou.

Vzduch tu bol ešte ťažší ako dolu a Harry podľa hlasitosti kriku v hlave vedel, že dementori sú nablízku. Cítil sa naozaj zle a dúfam, že Luciusa Malfoya na seba neupozorní tým, že mu ovracia topánky.

Keď kráčali, Draco kontroloval čísla na celách. Harry do každej cely nazrel a pocítil vlnu súcitu s väzňami, ktorí v nich skrútení sedeli. Vnútri bolo sotva dosť miesta na nejaký pohyb a keď okolo nich prechádzali, väčšina z väzňov nemala silu ani zodvihnúť hlavu.

Sirius tu zavretý strávil dvanásť rokov, pravdepodobne na tomto podlaží.

Harry potriasol hlavou. Teraz nebol ten správny čas zamýšľať sa nad tým. Malfoy zostal stáť a položil ruku na strieborný disk vedľa cely. Disk sa zeleno zableskol, čím potvrdil, že je bezpečné vstúpiť. Neboli tam dvere ani mreže, namiesto toho väzňov držali v celách čary. Tonksová povedala, že kúzla im dovolia vstúpiť, no odísť budú môcť až keď znovu priložia ruku na disk. Ak by sa Lucius pokúsil utiecť, všetci by zostali kúzlom uväznení.

Harry sa neobťažoval spýtať, čo to presne znamená. Mal pocit, že to nechce vedieť.

Nasledoval Draca do cely a chvíľu mu trvalo, kým si všimol Luciusa sediaceho na okraji postele. Očividne spal, lebo oči mal ešte zlepené a žmúril na syna, akoby sa snažil spracovať fakt, že tam je. Lucius bol chudší, ako si ho Harry pamätal. Jeho dlhé blond vlasy boli splstnatené a špinavé a chýbali mu tie jeho aristokraticky naduté spôsoby. Vyzeral strhane. Harry si nedokázal predstaviť, aké to je, žiť takto niekoľko rokov. Bol zázrak, že niekto prežil Azkaban s nedotknutou mysľou.

„Otec?“ opýtal sa Malfoy opatrne. Keď pozrel na svojho zlomeného otca, hlas sa mu trochu zatriasol.

„Draco? Čo tu robíš?“ opýtal sa Lucius. Hlas mal z nedostatku používania drsný. „Všetci ťa hľadajú. Je tvoja matka s tebou?“

„Je v bezpečí, otec. Ani nevie, že som tu,“ odpovedal Draco a sťažka preglgol. „Ako sa máš?

Lucius Malfoy potriasol hlavou, akoby si ju chcel prečistiť. Ten pokrivený úškľabok, ktorý Harry tak dobre poznal, sa mu vrátil. „Čo si to spravil, Draco? Uzavrel si dohodu so zradcami krvi? Kde je tvoja hrdosť? Tak veľmi si ma sklamal.“

„Otec, počúvaj ma. Môžem ti pomôcť. Keď ťa odtiaľto pustia, môžeš sa skryť s nami,“ vysvetľoval Draco prosebným tónom, ktorý bol pre Harryho bolestný. Z dlhoročnej skúsenosti vedel, že Dracove prosby nepadnú na úrodnú pôdu.

„Skutočný Malfoy by sa nikdy neplazil medzi špinou a spodinou spoločnosti,“ vyštekol Lucius. „Myslel som, že som ťa to naučil. To je vplyv tvojej matky, že?“

„Otec, keď ťa odtiaľto prepustia, Temná pán ťa zabije, ak neurobíš niečo pre svoju záchranu,“ skríkol Draco.

„Potom zomriem so cťou, tak, ako si mal aj ty,“ odvetil Lucius.

„Otec –“

„Nie, Draco. Ešte to môžeš napraviť,“ povedal Lucius a priblížil sa k synovi. Jeho oči sa naplnili nepríčetným leskom. „Vráť sa k Temnému pánovi. Padni pred ním na kolená a pros o odpustenie. „Dokáž svoju lojalitu tým, že zabiješ tých, ktorí ti poskytli pomoc. Možno ho tým presvedčíš, aby bol zhovievavý.“

Draco sa zaklonil a posmešne odfrkol: „No ňom nie je nič zhovievavé a ty to vieš. Donúti ma prosiť a potom ma aj tak zabije.“

„Potom by si mal zomrieť,“ odvetil Lucius.

Draco zažmurkal, očividne šokovaný. „Otec, som tvoj jediný syn.“

„Môj syn by nikdy meno Malfoy takto nezneuctil,“ uškrnul sa Lucius. „Hneď, ako si sa narodil, som vedel, že si slabina v oddanosti tvojej matky. Urobila by pre teba čokoľvek, aby ťa zachránila. Odhodila svoju vlastnú budúcnosť, aby zachránila tú tvoju. Preto sme nikdy nemali ďalšie deti. Vedel som, že je slabá, ale ty… Myslel som, že si sa naučil, kde je tvoje miesto.“

„Moje miesto?“ opýtal sa Draco. „Kľačať pred zmiešanou krvou? Myslel som, že Malfoyovci sú lepší.“

Lucius zdvihol ruku a udrel Draca do tváre skôr, ako tomu Harry stihol nejako zabrániť. Bolo bolestné sa na to pozerať a Harry si prial byť hocikde inde. Zrazu chcel vedieť, či sa takto cítil Draco, keď na lekciách oklumencie sledoval scény z jeho detstva s Dursleyovcami.

„To je Potterova reč,“ vyprskol Lucius. Harry pri zvuku svojho mena prudko zdvihol hlavu.

„To on ti poskytuje ochranu?“ neveriacky sa spýtal Lucius. „Spojil si sa s Potterom? Och, Draco, ako si mohol klesnúť až tak hlboko? Potter nemá šancu.“

„Samozrejme, že nemá. Ale pri jeho kumpánoch mám väčšiu šancu na prežitie. Aspoň viem, že nás nezabijú,“ odvetil Draco v poslednom pokuse presvedčiť otca.

„Kým nepovstaneš a neprihlásiš sa k svojim činom, nie si môj syn. Premýšľaj o tom, čo som ti povedal. Musíš sa vrátiť k Temnému pánovi. Si blízky jeho nepriateľom a môžeš mu veľmi pomôcť. Mohlo by ti to zabezpečiť veľké pocty a rešpekt. Bez nich si nič,“ povedal Lucius zamatovým hlasom v snahe zlákať svojho syna.

Draco vzdychol a odtiahol sa od otcovej hladkajúcej ruky. „Potom si naozaj nemáme viac čo povedať. To ty si ma naučil, že Malfoy je hodný viac ako ktorýkoľvek iný čarodejník vďaka nášmu pôvodu a mali by sme toto dedičstvo chrániť za každú cenu.“

„Si zbabelec,“ vyprskol Lucius a odvrátil sa.

Dracovi poklesli ramená. „Pozdravím od teba matku,“ povedal potichu, položil ruku na strieborný disk a hneď, ako kúzla prestali fungovať, opustil celu. Harry ho rýchlo nasledoval.

Keď kráčali chodbou smerom k miestnosti, kde čakali ostatní, Harry si zložil neviditeľný plášť. Cítil sa nepríjemne. Čo asi tak cíti Malfoy? Jeho vlastný otec mu práve povedal, že by sa mal vzdať a zomrieť. Ako to môže otec svojmu synovi spraviť? V srdci mu vyrástol nový a veľký rešpekt k tomu, čo preňho urobili jeho rodičia. Zdalo sa, že nie každý rodič by urobil to isté. Harryho prekvapilo, ako ľúto mu bolo Draca Malfoya.

„Je mi to ľúto,“ povedal Harry a myslel to vážne.

„Malo by ti byť,“ odsekol Malfoy a kráčal ďalej. „Je to všetko tvoja vina.“

„Moja vina?“ rozpačito sa spýtal Harry.

„Nebyť teba a tvojho prekliateho hrdinstva, môj otec by tu ani nebol,“ kypel Malfoy hnevom.

„Temný pán by ho nikdy nechcel potrestať tým, že by využil mňa a nič z toho by sa nikdy nestalo. Je to všetko tvoja vina.“

Harryho súcit s Malfoyovou situáciu sa v momente rozplynul. „Nie je moja vina, že tvoj otec sa rozhodol nasadiť si na hlavu masku a behať so šialencom, ktorý si myslí, že je lepší ako všetci ostatní. Tvoj otec si to spôsobil sám, Malfoy,“ odbil ho Harry.

„Je tvoja vina, že si nespravil, čo si mal spraviť a nespasil nás. Na čo vlastne čakáš? Snažíš sa získať čo najviac slávy a uznania, kým môžeš, čo? Bojíš sa, že idiotská verejnosť, ktorá sa ti plazí pri nohách sa obráti proti tebe, keď zistí, že si podvodník?“ opýtal sa Malfoy a líca mu zružoveli.

„Nie, to je skôr tvoj štýl, Malfoy,“ odbil ho Harry. Hlbokým nádychom sa pokúsil znovu nabrať sebakontrolu. „Pozri, viem, že si naštvaný na to, ako sa k tebe otec správal. Ja by som bol tiež –“

„Čo o tom môžeš vedieť?“ trpko ho prerušil Malfoy. „Veď si na svojho otca ani nepamätáš. Myslíš si, že spôsob, akým sa k tebe správali tí úbohí muklovia ti dáva právo povedať, že rozumieš, ako funguje rodina? Pokiaľ ide o mňa, mukli na to išli správne. Oni jediní ťa mali za toho, kým skutočne si.“

Harry sa chystal vrátiť urážky, no v tom mu miestnosť pred očami začala plávať. Oprel sa o stenu, aby udržal rovnováhu, no keď mu stena spôsobila kŕče v ruke, okamžite ruku stiahol. V hlave sa mu začal ozývať krik jeho matky. Bol tak zabraný do hádky s Malfoyom, že si ani nevšimol zmenu. Teraz si uvedomil, ako sa ochladilo a akú spotenú ma pokožku.

Malfoy ho ignoroval, kráčal ďalej chodbou a neprestával rečniť. Harry sa zakýval. Potriasol hlavou v snahe vyčistiť si ju, no dosiahol len pád na kolená a zrak sa mu ďalej rozostroval.

Zrazu hmlu obklopujúcu Harryho mozog preťal Malfoyov hlas. „Čo chceš? Nechaj nás prejsť. Máme povolenie byť tu,“ zafňukal, trochu vystrašene. „Čo je s tebou, Potter? Vstaň. Sú tu dementori.“

Harry ich už videl. Dvaja dementori sa kĺzali smerom k nim tým ich zákerným spôsobom. Jeden sa blížil spredu, druhy zozadu. Nebolo kde sa ukryť, nebolo kam utiecť. Zdalo sa, že sa pohybujú pomalšie, ako si Harry pamätal. Harry si spomenul, že Tonksová povedala, že zostali len tí najstarší dementori, možno preto sa pohybovali tak pomaly. Pre Harryho to neznamenalo žiaden rozdiel, následky boli rovnaké, len trvali dlhšie.

Jeho posledná myšlienka pred tým, ako sa svet ponoril do čiernoty, bola tá, že Ginny mala pravdu. Nikto si nikdy nezvykne na účinky dementorov.

Reklamy

11 thoughts on “Siedmy horcrux – Kapitola 14 – Azkaban – Časť 3

    1. Mar3ek Post author

      Je mi ľúto, ale momentálne neviem. Kapitoly 15 a 16 sú preložené, ale bohužiaľ čakajú na korekcie a môj korektor má v súčastnosti práce nad hlavu, takže neviem ani odhadnúť, kedy by to mohlo byť pripravené na vydanie.
      Môžem len sľúbiť, že kapitoly zverejním hneď, ako sa mi po korekcii dostanú do ruky.

  1. Daniela

    prepáč ale troška sa strácam … náhodou som si prezerala tvoju stránku a narazila som na toto …. čo to vlastne je ??? siedmy diel Harryho Pottera alebo čo ?? A mimochodom zaujalo ma to čo si napíal o tom filme Avatar … určite si ho pozriem .

    1. Mar3ek Post author

      Je to fan-fiction siedmy diel Harryho Pottera. Podľa mňa mimoriadne podarený a aj ohlasy čitateľov sú dosť pozitívne. Stojí za prečítanie 🙂 Dej je založený na oficiálnom šiestom dieli HP.

  2. Daniela

    ahaa … a da sa to zohnať aj v kižnej podobe ?? Lebo ja osobne nie som zarytý “čítač internetový” 😀 nerada čítam knihy na nete…
    a inač fakt super blog … sa mi to normálne že páči :DD

  3. Sara

    Kedy bude dalsia ?? … viem ze si napisal, ze nevies , ale uz je to dost dlho , tak nahodou ci si to uz zistil .. 😀

  4. megy

    kedy bude dalsia? každy den som tu a kontrolujem ci niečo nepripudlo, viem že mate toho vela ale prosim prosim prosim
    dakujem že to prekladate ste super

    1. Mar3ek Post author

      Problém s korektorom aj áno, ale čas jednoducho nie je. Na prekladanie človek musí mať čas a chuť zároveň – a to je na výške dosť problém 😀 Je mi ľúto, neviem kedy sa dostanem k ďalšiemu prekladaniu.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s