Siedmy horcrux – Kapitola 14 – Azkaban – Časť 1

Prvá časť štrnástej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ostatné časti sú k dispozícii v archíve prekladu.

 

September prešiel do októbra bez toho, aby si to Harry vôbec všimol. Mal pocit, akoby prelistoval každú jednu knihu v knižnici, a aj tak nenašiel nič o horcruxoch. Začínal chápať Hemionine zhrozenie z toho, že ju knižnica sklamala. Ako je možné, že o niečom celkom iste reálnom nebolo vôbec nič napísané?

Pokračoval tiež v lekciách oklumencie s Malfoyovcami, no oproti tej prvej nedosiahol žiadne zlepšenie. Aj keď ho hlava bolela počas cvičenia, aj chvíľu po ňom, nevidel žiadne záblesky Voldemortových nálad ako v piatom ročníku. No po lekciách sa vždy cítil unavený a vyčerpaný.

Za posledný týždeň sa nad hlavným stanom rozprestrela bezútešná, napätá atmosféra. Počet útokov stvorení Čiernej mágie proti muklom sa dramaticky zvýšil. Pán Weasley dokonca priznal, že si nespomína na žiadne obdobie, kedy by bolo v Británii viac pozorovaní upírov. V krátkom čase zmizlo niekoľko vysokopostavených ministerských úradníkov, čo u tých zvyšných spôsobilo preťaženosť a obavy. Niektoré bohatšie rodiny odišli do zahraničia, tak ďaleko od Británie, ako to len šlo.

Členovia Rádu mali kopec práce pri odstraňovaní jedného problému za druhým, takže hlavný stan bol väčšinu času takmer prázdny. To síce umožnilo Harrymu pokračovať v hľadaní bez prekážok, no znamenalo to, že nikto nemal čas hľadať otcov Crabba a Goyla.

Útoky na muklov a čarodejníkov z muklovských rodín pochopiteľne spôsobili, že Hermiona si robila starosti o svoju vlastnú rodinu. Pán Weasley jej sľúbil, že jej rodina je strážená, no ona sa trápila naďalej. Bola posadnutá myšlienkou, že by sa mali vrátiť do Albánska, že im tam niečo ušlo.

A Harrymu opäť niečo v jeho vnútri našepkávalo, že to, čo hľadajú, nie je v Albánsku. Ginny poznamenala, že Voldemort tam ani nemusel stráviť všetok čas. Grécko hraničí s veľkou časťou Albánska a to mohlo Voldemorta inšpirovať k použitiu Panteónu. Harry pripustil, že to je možné, no aj tak si myslel, že ani jedno z tých miest neobsahuje odpovede na jeho otázky.

Hermiona od toho samozrejme neupustila a odmietla prijať jeho námietky bez nejakého pevnejšieho argumentu, prečo sa tam nevrátiť. Problém bol v tom, že Harry nemal pevnejší argument, jednoducho to vedel. Temná, najhlbšia časť jeho ja sa zaoberala otázkou, či to má niečo spoločné s kusom Voldemortovej duše, o ktorej teraz vedel, že je uložená v ňom.

S Hermionou sa o tom hádali pri raňajkách, a teraz Harry sedel v salóne pred kozubom a na kolenách mal položenú knihu o Temnej mágii. Slová však príliš nevnímal, jeho pohľad bol sklený, keď premýšľal o tom, že je horcruxom.

Nájdenie a zničenie šálky bolo veľké víťazstvo, no bol to aj krok k tomu, čoho sa bál, že musí urobiť. Nemohol o tom hovoriť s nikým iným, pretože sa zdalo, že ich to vyvádza z miery ešte viac ako jeho samého. A tak musel o svojich pocitoch rozjímať sám a daň za to ho poznačila.

Tak ho našla Ginny, keď vošla do salóna a posadila sa vedľa neho. Chvíľu mu trval, kým si ju vôbec všimol, a keď sa stalo, až sa strhol.

„O čom premýšľaš, že sa tak mračíš?“ opýtala sa a prstom mu vyhladzovala napäté vrásky okolo úst.

„Len som uvažoval, čo musíme urobiť ako ďalšie,“ odvetil.

„Trápiš sa,“ skonštatovala.

Kútik Harryho úst poskočil nahor – nikdy je nedokázal oklamať. „Trochu,“ priznal. „Hermiona sa chce vrátiť do Albánska.“

Ginny bez slova prikývla. Harry mal dojem, že už počula aj zvyšok problému a zaujímalo ho, či ho vyhľadala preto, aby pokračovala v Hermioninom naliehaní.

Keď Ginny zostala potichu, trochu ju popostrčil. „Čo si myslíš ty?“

„No,“ začala pomaly, „chápem, prečo sa Hermiona cíti tak, ako sa cíti, no tiež si myslím, že tvoje inštinkty nás doteraz nikdy nesklamali. Ak si nemyslíš, že je to správne, som ochotná veriť tvojmu úsudku.“

Jej slová ho neupokojili tak, ako mali. „Prečo?“ vyhŕkol. „Prečo mi dôveruješ? Ako si môžeš byť istá, že robím správne rozhodnutia?“

„Harry, myslím si, že je ľudské znovu zvažovať rozhodnutia. Jediný moment, keď si môžeme byť istý, že sme urobili správnu vec, je až po rozhodnutí. Musíš sa rozhodovať bez možnosti pozrieť sa späť a zatiaľ to vychádza. O poslednom horcruxe si mal pravdu – nie len o tom, kde bol, ale aj ako ho zničiť. Neviem, ako to vieš, ale vieš. Verím ti, Harry.“

Ginnin pohľad sa zavŕtal doňho a Harry sa pred ním odvrátil. Cítil sa nechránený a mimoriadne zraniteľný. „Nemala by si. Mám nepekný zvyk spôsobovať ľuďom, na ktorých mi záleží, smrť,“ vykoktal.

„To je Malfoyova reč,“ odsekla Ginny. „Nepočúvaj ich, Harry. Snažia sa ti dostať pod kožu. Nenávidím celý ten nápad s oklumenciou. Malfoy ťa nenávidí, kvôli jeho vlastnému komplexu menejcennosti. Nikdy nebude lepší ako ty a vo svojom vnútri to vie. Zožiera ho to zvnútra.“

Napriek svojej melanchólii si nemohol pomôcť, musel sa nad jej pevnou oddanosťou usmiať. „Milujem, keď sa rozohníš,“ povedal s úškrnom.

„Ale, ale, čo nepovieš?“ opýtala sa so zvodným zavlnením. „Ja ti len ukážem ohnivosť.“

Naklonila sa vpred a prudko ho pobozkala. Zašiel jej prstami do skrátených vlasov a každý jeden nerv v jeho tele zrazu brnel. Po niekoľkých minútach príjemného, no krotkého bozkávania sa odtiahla a zamračila.

„Čo ťa trápi, Harry?“ opýtala sa.

Harry opäť odvrátil pohľad. Zúfalo si prial zdôveriť sa jej, no bál sa jej reakcie. Skôr, ako si tom ohol premyslieť, z neho slová vystrelili. „Bojím sa, Ginny. Čo keď dôvod toho, že cítim spojenie s ostatnými horcruxmi je ten, že sú mojou súčasťou?“

Ginny pochmúrne prikývla, akoby jeho strachu rozumela. „S najväčšou pravdepodobnosťou máš pravdu. Dávalo by to zmysel.“

Nebolo to to, čo chcel počuť. Chcel, aby to poprela a dala mu logické dôvody, prečo to tak nemôže byť.

„Ale Ginny! Ako to môžeš povedať a stále mi veriť? Veď mám v sebe kus Voldemorta,“ vyprskol a slová mu takmer uviazli v hrdle.

„Áno,“ odvetila Ginny s prikývnutím. „Máš v sebe kúsok jeho, no nie si ním. Máš to pod kontrolou a ja ti dôverujem.“

„Ako si môžeš byť istá?“ zašepkal a zápasil s iskričkou nádeje, ktorá sa rozhorela v jeho srdci.

„Tak toto ťa trápi?“ opýtala sa a končekmi prstov prešla po jeho tvári. „Bojíš sa, že Tom má nad tebou viac kontroly, ako si myslíš? Nedovoľ mu to, Harry. Núti ťa, aby si o sebe pochyboval, tak on pracuje. Nenechaj ho vyhrať. Porazíš ho. Nájdeš tie zvyšné dva horcruxy, a potom ho dokážeš poraziť tak, aby si pri tom zostal celý. Viem, že to dokážeš.“

„Ginny –“

„Nepochybuj o tom, Harry.“

„Musím! Počúvaš sa vôbec? Ginny, aby som vyhral, musím zničiť kus seba,“ namietol Harry s pocitom úplnej beznádeje.

„Nie,“ odvetila pevne. „Nemusíš zničiť časť seba. Je od teba oddelený a za celý ten čas ťa nedokázal ovládnuť.“

Harry náhle vzhliadol, keď jej slová privolali spomienku.

„Čo je?“ opýtala sa zmätene.

„Ten prístroj, čo mám od profesora Dumbledora,“ vysvetľoval Harry a myseľ mu pracovala na plné obrátky. „Keď ho kontroloval po tom, ako zranili tvojho otca, pamätáš si, ako som ti povedal, že dym vytvoril hada? No, profesor Dumbledore povedal niečo o rozdelení a ten had sa rozdvojil. Myslíš, že to mohol kontrolovať mňa? Kontrolovať, či ma neovládol?“

„Je to celkom dobre možné,“ povedala Ginny potichu, „no nepovedal si, že Dumbledore si nebol o horcruxoch istý, kým nevidel spomienku profesora Slughorna?“

„To hej… Ale vždy mal svoje tajomstvá,“ povedal Harry zamračene.

Ginny pokrčila plecami. „Aj keby mal podozrenie, tu máš dôkaz. Po celý čas si vyhrával.“

Harry sa na ňu pochybovačne zadíval.

Ginny rozladene vzdychla. „Harry, dokázal by si veriť niečomu, čo si nikdy nevidel?“

Teraz bol rad na Harrym, aby prevrátil očami. „Ginny, desať rokov som žil ako mukel, kým som spoznal mágiu. Po tom všetkom musím veriť, že všetko je možné, nie? Ale Voldemort je oveľa silnejší ako ja.“

„No ty máš niečo rovnako úžasné, čo on nemá – tvoju schopnosť milovať a ľudí, ktorí ťa milujú,“ odvetila Ginny, chytila ho za tričko a zľahka s ním zatriasla. „Nepodceňuj to. Dumbledore ti veril, ja ti verím. Si silnejší, ako ktorýkoľvek kus Toma kedy mohol byť.“

„Ak bol v tebe celý čas, už si ho porazil a nemáš po tom žiadne následky. So mnou to bolo iné, Harry. V spomienkach z toho roka mám veľké medzery, no spomínam si, keď som šla von. Čudovala som sa prečo, no aj tak som to urobila. To bolo tesne pred tým, ako boli zabité kohúty. Vyšla som von a tam moje spomienky končia. Ty si silnejší. Vždy si sa riadil sám sebou a  na ministerstve mágie ťa nedokázal posadnúť kvôli tomu, aký si oproti nemu rozdielny. Ten jeho kus, čo je teraz v tebe nad tebou nezískal kontrolu aj napriek tvojmu ťažkému detstvu. Nepodceňuj takú silu.“

„Ginny, bola si silná. Mala si len jedenásť,“ namietol Harry pevne.

Ginny len mávla rukou. „Nevravím, že po čase som neskúšala bojovať, no viem lepšie ako ktokoľvek iný, proti čomu tu stojíš. A zo skúsenosti vidím, že toto je iné. Ver mi, Harry.“

„Snažím sa,“ zašepkal.

Ginny bola chvíľu potichu, než povedala: „Keď si sa so mnou na konci ročníka pokúsil rozísť, povedal si, že byť so mnou bolo ako zo života niekoho iného.“

„Je to tak,“ priznal Harry potichu, nehľadiac jej do očí.

Ginny ho vzala za bradu a prinútila ho pozrieť na ňu. „To bola tá najsmutnejšia vec, akú som  kedy počula. To, čo sme mali… Čo máme… Je úžasné a zvláštne a moje srdce z toho tancuje, no viem, že tak by to malo byť. Láme mi srdce, keď máš dojem, že si to nezaslúžiš. Zvíťazíš, Harry, a ja strávim zvyšok života tým, že ti budem ukazovať, aký skvelý mal život byť.“

Harry prekvapene vzhliadol. „Ľúbiš ma?“ opýtal sa.

Ginny sa zľahka začervenala, oči upierala všade inde, len nie na Harryho. „Vždy som ťa ľúbila, Harry.“

Harryho nálada prudko vystrelila nahor. „Naozaj? Povedz to,“ požiadal.

Ginny sa zahanbene zachichotala. No keď na ňu ďalej uprene hľadel, trochu za zachvela a povedala: „Ľúbim ťa, Harry.“

Objal ju a tvár si zaboril do jej ramena. „Skvelý pocit,“ povedal tlmene.

„Čo?“ opýtala sa a tiež ho objala.

„Počuť tie slová.“

Ginny, opretá o jeho hruď, potiahla nosom.

Zhlboka sa nadýchol a cítil tú sladkú kvetinovú vôňu, ktorá spôsobila, že sa cítil doma. Preukázala Chrabromilskú odvahu a urobila, čo od nej chcel. Nebolo by fér nenechať ju pocítiť rovnaké zadosťučinenie.

„Aj ja ťa ľúbim,“ zašepkal do jej ramena, telo napnuté. Prekvapilo ho, ako ľahko tie slová plynú, keď sa už rozhodol ich povedať.

Ginny sa odtiahla, žmurkala a hrýzla si hornú peru. Keď jej pohľad kĺzal po jeho tvári, akoby sa chcela uistiť, že tie slová naozaj počula, jej oči sa naplnili slzami.

„Aj ja ťa ľúbim,“ zašepkal znovu, teraz už istejšie.

Ginny sa po tvári roztiahol úsmev a oči jej zasvietili. Pritiahla si ho bližšie a zašepkala: „Tento dom je teraz takmer prázdny. Ešte aj mamka odišla s Rádom dať do poriadku útok v Cornwalle. Myslím, že kým sú preč, mohli by sme sa venovať iným veciam, ako je Voldemort, či nie?“

Harry sa uškrnul a pritiahol si ju do lona. Skutočne existujú aj príjemnejšie spôsoby, ako stráviť poobedie bez dozoru.

* * *

O niekoľko dní bola naplánovaná ďalšia lekcia oklumencie s Malfoyovcami. Remus plnil nejakú úlohu pre Rád, a tak sa nemohol dostaviť. Na jeho miesto sa ponúkol Alastor Moody. Prišiel prvý a okamžite si vzal Harryho nabok.

„Nazdar, Potter. Myslel som si, že kým začneme, odovzdám ti priateľské varovanie,“ nevrlo začal Moody.

„Varovanie?“ zmätene sa opýtal Harry.

„Buď opatrný, aké informácie odhalíš na týchto lekciách. Vždy v strehu, Potter. Nie len voči Malfoyovcom – čo sa týka mňa, nemožno im veriť – ale aj akejkoľvek informácii, ktorá by sa nemala doniesť k iným ušiam,“ odvetil Moody.

„Iným ušiam? Hovoríš mi, že Malfoyovci predávajú informácie Rádu?“ podráždene sa spýtal Harry. Aj keď to čakal, nedokázal sa ubrániť prívalu sklamania, ktorá sa cez neho prevalila.

„Kingsley vždy robí to, čo považuje za správne. Má sklony zabúdať na fakt, že on nie je jediný, kto vidí celú skladačku, alebo že nemusí mať všetky fakty. Narcissa vždy urobí to, čo jej najviac vyhovuje. To by si si mal dobre zapamätať,“ vysvetlil Moody a jeho magické oko sa uprelo na dvere.

O chvíľu neskôr vstúpil do chodby Draco Malfoy. Keď uvidel, že ho Harry s Moodym sledujú, afektovane sa zaškľabil.

„Dobre, že ste obaja tu. Matka ma požiadala, aby som vám odkázal, že na dnešnú lekciu sa nebude môcť dostaviť,“ predniesol znudene.

„Čo myslíš tým, že sa nebude môcť dostaviť?“ vyprskol Moody. „Čo robí? Sleduje, ako jej rastú vlasy?“

Malfoyove líca mierne sčerveneli, no inak nejavil žiadne iné známky podráždenia. „Povedala, že sa od nej nečaká, že z týchto lekcii spraví svoju prioritu, ak ich iní len odložia bez poriadneho vysvetlenia. Ak vy neprejavíte rešpekt, ktorý si zaslúži, ani ona to nespraví.“

„Hlúpa, nafúkaná ženská,“ zamrmlal si Moody pod nos.

„Lupin tu nemohol byť kvôli vojne,“ povedal Harry cez stisnuté zuby. „Pamätá si, že sme vo vojne, hej?“

„Ako by mohla zabudnúť?“ opýtal sa Malfoy s úškľabkom. „Kvôli vojne tu trčíme s tebou a tou tvojou skvelou bandou fušerov.

„Obaja zostaňte, kde ste,“ vyštekol Moody. „Idem pre ňu.“

Nechal oboch chlapcov na odpočívadle a vybehol hore schodmi do krídla, kde bývala Narcissa.

„Och, matka bude šťastná,“ povedal Malfoy a kútikom mu mykalo.

Aj napriek svojej rozmrzenosti Harry cítil, ako mu pri predstave tej scény šklbe kútikmi. Keď si však s Malfoyom uvedomili, ako blízko boli k spoločnému smiechu, obaja rýchlo zotreli úsmevy, ruky si strčili do vreciek a zamračili sa.

„Čo je také dôležité na oklumencii, Potter? Očividne ti veľmi nejde,“ opýtal sa Malfoy.

Harry len pokrčil plecami a odvrátil sa. „Profesor Dumbledor si myslel, že je dôležitá. Myslíš si, že Moody prinúti tvoju mamu, aby prišla?“ netrpezlivo sa spýtal Harry. Ak by lekcia nebola, mal lepšie veci na práci ako postavať a kecať s Malfoyom.

„Ťažko. Matka má zlú náladu,“ odvetil Malfoy.

„Prečo tentoraz?“ prevrátil Harry očami.

Malfoy vyzeral ohromene. „Aký dovod by asi mohla mať? Neviem, Potter. Možno sa ti páčilo, keď ťa tí špinaví mukli, ktorých voláš pribuznými, zavreli, no mne ani matke sa to nepáči,“ odvrkol.

Harry sa prudko nadýchol. Bolo to po prvý raz, čo Malfoy spomenul, čo videl o Dursleyovcoch.

„Prečo ťa tak nenávidia? Myslel som si, že si každého zlatý chlapec,“ opýtal sa Malfoy s výrazom zmätku v očiach.

„Nehovoríme o Dursleyovcoch,“ odsekol Harry, ktorý sa cítil zvláštne malátne. „Hovoríme o manieroch tvojej matky.“

„Moja matka bola zavretá s tvojím vzácnym Rádom niekoľko mesiacov bez jediného kontaktu s mojím otcom. Jej trpezlivosť sa míňa,“ odvrkol Malfoy späť.

„Zaujímalo by ma, prečo? Určite to nemá nič spoločné so skutočnosťou, že tvoj otec je smrťožrút a najskôr by vás predal svojmu Temnému pánovi, že?“ posmieval sa Harry. Potešilo ho, keď Malfoy zbledol.

„Môj otec by matku nikdy nezradil,“ pomalým, nebezpečným hlasom povedal Malfoy.

„Nie? A čo teba? Predal by ťa Voldemortovi, Malfoy? Svojho vlastného syna,“ opýtal sa Harry. Malfoy sa prikrčil, po tvári mu prebehlo množstvo výrazov.

„Myslíš si, že si drsný, keď vyslovuješ jeho meno, že? Prinúti ťa zaplatiť za to, uvidíš,“ odvetil Malfoy a znovu sa ovládol.

„Och. A sme zas pri tom istom, čo?“ opýtal sa Harry znudeným hlasom.

„Áno, sme. V skutočnosti sme sa od toho nikdy nepohli. Temný pán ťa zabije, a kde skončíme my? Rád bude po strate svojej jedinej nádeje rýchlo porazený a ja s matkou budeme priamo na rane,“ vyštekol Malfoy.

„Vôbec nepoznáš Rád, ak si myslíš, že bezo mňa to zabalia a nechajú ho robiť si, čo sa mu zachce,“ potichu odvetil Harry.

„Ale na tom predsa nezáleží, či hej? Ty si predsa ich vzácny Vyvolený, správne? Bez teba sú všetci nahratí… A ty celkom iste nepredstavuješ veľkú hrozbu,“ pokračoval Malfoy.

„Čas ukáže,“ zareagoval Harry a snažil sa neprejaviť žiadne emócie. Aj keď so zhrnutím toho blbca súhlasil, nedopraje Malfoyovi, aby to zistil.

„Ach,to je celkom isté,“ zareagoval Malfoy s potleskom.

Harryho už Malfoyove narážky unavili a nevyzeralo to, že by Moody nejako pokročil s Narcissou. „Čo chcete, Malfoy? Čo od nás chce tvoja matka?“ opýtal sa.

Malfoyove oči sa zúžili, keď sa na Harryho uprene zahľadel. „Chcem hovoriť so svojím otcom.“

„Tak mu napíš list. Som si istý, že presvedčíš Tonksovú, aby ho za teba doručila,“ odvetil Harry a bezstarostne mávol rukou.

„Nemôžem nič napísať, ty idiot. Môj otec má s najväčšou pravdepodobnosťou rozkaz odovzdať všetko, čo od nás dostane a nemôže neuposlúchnuť priamy rozkaz,“ vysvetľoval Malfoy.

„Nemôže alebo nechce?“ agresívne sa spýtal Harry.

„Nemôže,“ cez stisnuté zuby odvetil Malfoy. „Musím s ním hovoriť osobne.“

„Veľa šťastia,“ zareagoval Harry a prevrátil očami.

„Nevie, že má na výber – že ja a moja matka žijeme. Som si istý, že si myslí, že ste nás zabili,“ potichu pokračoval Malfoy.

Harryho oči sa rozšírili. „My nie sme tí, čo chodia okolo a zabíjajú ľudí len zo špásu,“ povedal neveriacky.

„No tak, uvedom sa, Potter. Sme vaši nepriatelia, nečakal by nič menej. Dumbledore to vedel. Ponúkol nám útek a do tej dohody zahrnul aj otca,“ odvetil Malfoy.

„Ak dokážem presvedčiť Rád, aby ťa pustili do Azkabanu, idem s tebou.“

„Čo? Nebudeš počúvať moju súkromnú diskusiu s otcom,“ rozhorčene sa ohradil Malfoy.

„Tak nikam nepôjdeš,“ jednoducho odvetil Harry s pokrčením pliec.

Malfoy sa zamračil, no keď zvážil svoje možnosti, nakoniec prikývol. „Predpokladám, že nemám na výber. Dobre, môžeš ma sprevádzať.“

„Páni, vďaka, Malfoy. Oblečieš si pri tej príležitosti svoje najlepšie šaty?“ s nadvihnutým obočím sa opýtal Harry.

Malfoy sa začervenal, otočil sa na päte a vybehol z izby. Harry sa uškrnul. Mohlo by to vyjsť presne tak, ako to potreboval.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s