Siedmy horcrux – Kapitola 13 – Náprava – Časť 2

Dnes tu mám druhú časť trinástej kapitoly prekladu The Seventh Hrocrux. Ostatné časti sú k dispozícii v archíve prekladu.

 

Keďže tam už predtým boli, dokázali sa Fred a George do Dungovho bytu premiestniť aj s Harrym a Ronom v závese. Všetci štyria sa okamžite začali z neskutočného zápachu dusiť.

„Ste si istí, že ti Dung nemá niekde mŕtve telo?“ lapal po dychu Ron. Nechcel nechať Hermionu v jej depresívnom stave samú, ale Ginny mu sľúbila, že zostane s ňou. Ginny nechcela prezradiť, čo majú v pláne poobede, no spolu s Fleur sa chichotali ako pomätené.

Zdalo sa, že ešte aj Hermionina nálada sa zlepšila. Práve to presvedčilo Rona, že nejaký čas s dievčatami jej prospeje. Cez obed oznámil, že majú spolu s Fredom a Georgom istú úlohu.

Pani Weasleyová sa rozčúlila, išla za nimi až k dverám a trvala na tom, aby dvojčatá prisahali, že ich budú chrániť. Potom ich oboch tuho vyobjímala, no dodržala sľub a nechala ich odísť.

„Myslím, že to vychádza z chladničky,“ ktorý skúšal dýchať ústami a preklínal Dunga za to, že žil v muklovskom byte. Pokúsil sa ignorovať ten nechutný zápach, no nakoniec namieril prútikom na chladničku a zamrmlal: „Scourgify.“

Smrad okamžite zmizol a nahradila ho čerstvá citrónová vôňa.

„To je viac, ako si Dung zaslúži,“ ohodnotil Fred a zhlboka sa nadýchol.

„A čo nariadenia o používaní čarov v muklovských oblastiach?“ opýtal sa Ron a znepokojene hľadel na okno, akoby očakával, že sa tam za moment objaví sova z ministerstva.

Harry pokrčil plecami. „Teraz tu žiadni mukli nie sú a s tým smradom naokolo som sa nedokázal sústrediť.“

„Takže čo to hľadáme?“ opýtal sa Fred.

„Keď sme naposledy videli Dunga, mal kufor plný vecí, čo potiahol z hlavného stanu. Potrebujem zistiť, čo bolo v tom kufri,“ odvetil Harry a významne pozrel na Rona. Priniesli si so sebou aj detektor kúziel, ale chcel sa vyhnúť tomu, aby musel vysvetľovať Fredovi a Georgovi, čo s ním robia. Ron ho vytiahol z vrecka a potichu vkĺzol do spálne.

Kúzla do domácnosti boli iste niečím, s čím sa Dung nezaťažoval, lebo byt bol jeden veľký neporiadok. Našli kopec prázdnych fliaš od ogdenskej ohnivej whisky, rozličný muklovský alkohol a okrem toho takmer nič iné.

Keď Fred našiel stoh časopisov uložených v podnožke, hlasno zapískal. „Dung, ty prašivec. Tieto PlayWizardy[1] pochádzajú už z otcových školských čias.“

Keď začal listovať stránkami, Ron s Georgom mu rýchlo nazreli cez rameno. Harry, ktorý sa hrabal v Dungovom šatníku a nezískal nič, len uhryznutie od černožienky, bol rozladený. Práve sa chystal vyšteknúť na nich, nech sa vrátia k hľadaniu, no vtom si všimol časť plagátu, ktorý práve rozkladali. Harry cítil, že sa začína červenať. Počul, ako sa o tom rozprávali chalani na internáte, ale vidieť to…

Po dobre dlhej prestávke sa konečne odpútali od časopisov a vrátili sa k práci. Štyria chlapci prehľadali Dungov byt tak dôkladne, ako len teenageri dokážu. Našli kopec pochybných vecí, vrátane lietajúceho koberca poskladaného pod matracom, no žiaden kufor.

Fred s Georgom skonfiškovali rôzne maličkosti, ktoré si nastrkali do vreciek.

„V prvom rade tie veci aj tak nepatria Dungovi,“ bránil sa Fred, keď naňho Harry pozrel s nadvihnutým obočím.

„Hej, len ich potiahol niekomu inému,“ dodal Ron a obdivoval koberec, ktorý Fred stále držal v ruke. „Okrem toho, Harry, nehovor mi, že si to nechceš vyskúšať. Boli strašne dlho zakázané. Ani tatko nedokázal jeden doniesť domov.“

Harry sa uškrnul. „Ako sa tak pozerám, Dung tu má kopec hlúpostí, ktoré patria do môjho dedičstva, dokonca aj ten koberec. Pravdepodobne ho našiel niekde v hlavnom stane.“

„Správne,“ potvrdil George, ktorý prezeral spodnú stranu koberca. „Má vyšitý rodinný erb Blackovcov.“

„Tak potom idem prvý,“ uškŕňal sa Harry.

Fred s Georgom sa na seba pozreli, ich výrazy sa menili v akomsi tichom rozhovore, ktorý Harry videl už aj predtým.

„Môže byť,“ ozval sa Fred, „ale my si necháme zvyšok. Dungov prenajímateľ to aj tak všetko vyhodí skôr, ako sa Dung dostane z basy.“

„Ten kufor tu nie je,“ povedal Harry skľúčene.

A keď mu napadla jediná zostávajúca možnosť, zvolal: „Accio kufor.“

Nič sa nestalo.

„Accio medailón,“ skúsil to znovu a zadržiaval dych. Stále sa nič nedialo.

„Čo urobím teraz?“ opýtal sa Ron a rozhliadal sa po neupratanom byte. „Kde budeme hľadať ďalej?“

Harry sa zamračil a zvažoval ich možnosti, keď dostal nápad. „Vie niekto z vás, čo sa stane s vašimi vecami, keď vás zatknú? Myslím tým, kde by bol ten kufor, keby ho mal Dung pri sebe, keď ho zbalili?“

„Keď vezmem do úvahy, že ho strčili do Azkabanu bez súdu,“ trpko povedal Fred, „predpokladám, že bude ešte stále vo väzenskom skladisku.“

„Potom budeme musieť ísť do Azkabanu,“ zhodnotil Harry a nedokázal potlačiť triašku. Vedel, že väčšina dementorov odišla, no pokiaľ išlo o neho, už jeden bol o jedného viac, ako treba.

„Ehm, Harry. A ako presne si predstavuješ, že to urobíme?“ omráčene sa opýtal George.

„A čo je tak neskutočne dôležité, aby si tam chcel ísť?“ neveriacky zvolal Fred. „Pozri, Harry, viem, že Dung kradol tvoje veci, ale… Čo môže byť hodné výletu do Azkabanu? Raz Dunga pustia a potom mu môžeš povedať, aby ti to vrátil, nech je to čokoľvek.“

Harry potriasol hlavou. „Nie je to také jednoduché. Je to… Hm… Má to pre mňa osobný význam,“ povedal Harry a trochu sa červenal. Nenávidel klamať dvojčatám. „A nie som jediný, kto to hľadá.“

George pokrčil plecami. „Aj tak stále nechápem, ako sa chceš dostať do Azkabanu. Tam sa nedá len tak prísť. Alebo možno aj áno. Rufus Scrimgeour by bol nadšený, keby si mu dlžil službu.“

Harry nesúhlasne pokrútil hlavou. „Bol by som radšej, keby sme sa vyhli Scrimgeurovi, ak je to možné. Porozprávam sa s Tonksovou. Je tam na stráži, alebo aspoň bola, keď sme odchádzali.“

„Hej, stále tam chodí a keď sa vráti, vyzerá úplne zničene. Si si celkom istý, Harry? Dementori ti veľmi neprospievajú,“ opýtal sa ho Fred so zvesenou hlavou. Jeho uši boli sýtočervené. Niečo také Harry videl u Rona a rôznych ďalších Weasleyovcov, no nikdy nie u dvojčiat.

„Viem. Poradím si s tým, keď tam budem,“ prikývol Harry.

„My si s tým poradíme, ozval sa Ron a hľadel Harrymu uprene do očí. „Nemysli si, že tam pôjdeš sám, kamoško.“

„Ron, neviem ani, či sa odtiaľ dostanem sám a nie aby som ešte bral niekoho ďalšieho,“ odporoval Harry a rukou si zašiel do vlasov.

„Budeš to musieť nejako vyšpekulovať,“ pevne odvetil Ron.

Večera bola v ten deň tichá. Harry dúfal, že sa s Tonksovou porozpráva o jej strážnej službe v Azkabane, no ani ona, ani Remus sa neukázali. Pani Weasleyová povedala, že si vyšli na rande. Harryho to potešilo, Remus si zaslúžil kúsok šťastia, keď mohol.

Pán Weasley pracoval dlho, čo sa stávalo často, a od svojho návratu z Dungovho bytu Harry nevidel dievčatá. Pani Weasleyová im prezradila, že boli celý deň zavreté v Billovej a Fleurinej izbe. Dokonca odtiaľ vyhodili aj Billa. Bez toho, aby mu povedali, čo robia. On a Charlie sedeli za stolom a medzi nimi stála fľaša vína.

„Trochu vína, Harry? Ron?“ opýtal sa Charlie.

Keď súhlasne prikývli, nalial dva ďalšie poháre.

„Ako to dnes išlo, chalani?“ zaujímal sa Charlie a Harry si všimol, že Bill tiež pozorne počúva, aj keď sa snažil tváriť, akoby ho to nezaujímalo.

„Bolo to na nič,“ vzdychol Harry. Vedel, že bolo príliš, dúfať, že nájde medailón tak ľahko, no aj tak v to dúfal.

„Predpokladám, že nám nechcete povedať, čo to hľadáte?“ ľahostajne sa opýtal Bill.

„Vlastne nie,“ odvetil Harry a odpil si z vína.

Napätie prerušilo vyľakané zalapanie po dychu pani Weasleyovej. Harry vzhliadol a vo dverách uvidel stáť Ginny. Jeho pozornosť okamžite upútali jej vlasy, predtým dlhé až po pás, teraz zostrihnuté tak, že jej siahali ledva po plecia.

Ticho stála vo dverách a bojazlivo sa rozhliadala po miestnosti, až kým jej pohľad nezastavil na ňom. Ich pohľady sa stretli.

„Och, Ginny, čo si si to spravila s tvojimi krásnymi vlasmi?“ vzdychla pani Weasleyová, podišla ku svojej dcére a natiahla ruku, aby sa dotkla jej skrátených vlasov.

„Načo to bolo dobré?“ nahnevane sa opýta Ron s plnými ústami. Bill a Charlie na ňu len nemo hľadeli a čakali na jej odpoveď.

Harry sa cítil, akoby práve utŕžil úder do brucha. Sťažka preglgol. Ginnine vlasy sa mu vždy veľmi páčili, ale neuvedomil si, ako veľmi, kým ju nevidel bez nich. Akoby zamrzol na mieste a jednoducho na ňu len žmurkajúc hľadel.

Všetko mu okamžite svitlo, keď do miestnosti vstúpila usmiata Fleur v spoločnosti nerozhodne sa tváriacej Hermiony. V žalúdku sa mu rozlialo teplo. Hermiona už nemala na hlave svoju modrú šatku. Namiesto nej mala krátky, neupravený zostrih v rovnakom odtieni Weasleyovskej červenej, akom mali všetci okolo stola, okrem Harryho.

Hermiona hanblivo sledovala reakcie ostatných. Vyzerala, akoby bola pripravená utiecť pri akomkoľvek náznaku provokácie.

„Presne to toto miesto potrebuje,“ ozval sa Charlie s úškrnom. „Ďalšia ryšavá. Predtým sme ich nemali dosť.“

„Nikdy ich nemôže byť dosť,“ doplnil ho Bill a žiarivo sa usmial na Fleur. Bol to prvý naozajstný úsmev, ktorý uňho Harry videl od ich návratu.

„Nie je to ušasné? Kto by si bol pomyslel, že to budem fediet s flasmi? Bol to Ginnin napad, aby sme napotopnili muklov a vyrhobili parhochňu, ale Chermiona nechcela isť na nakup. Nie je to čudne? No nakoniec nam dofolila, aby sme to skusili sami. Nikdy som nikoho nestrichala, ale myslela som, že to dokašem,“ povedala Fleur, sadla si Billovi na kolená a pobozkala ho.

„Hermiona,“ ozval sa Ron žmurkajúc. Pohár s vínom stále visel na polceste k jeho ústam.

Hermiona sa opatrne usmiala a sadla si vedľa neho. Ron sa k nej naklonil a zašepkal jej do ucha niečo, z čoho sa začervenala a zároveň naširoko usmiala.

„Čo to bolo, braček?“ opýtal sa Fred. „Počul som správne, že si tej dobrej dievčine práve povedal, že si vedel že vždy chcela Weasleyová?“

„A prečo nie?“ opýtal sa George. „Nie je náhodou na tebe, aby si to zariadil?“ pokračoval a uličnícky sa usmieval pri pohľade na červeň, ktorá zaliala Ronovu aj Hermioninu tvár.

„Odpáľ,“ odvetil Ron a udrel Georga do ramena bez toho, aby odtrhol oči od Hermiony.

„Harry,“ potichu povedala Ginny. Prešla od dverí a sadla si na stoličku vedľa neho. Opatrne sa mu dívala do oči. Čakala na jeho odpoveď.

Keď si uvedomil, čo pre Hermionu urobila, v krku pocítil hrču. Ťažko by mohol byť viac hrdý. „Si to najkrajšie dievča, aké som kedy videl,“ zašepkal a dotkol sa jej nových, krátkych vlasov. Pritiahol si ju bližšie, aby ju mohol pobozkať.

Naklonila sa k nemu a oči sa jej naplnili slzami. „Naozaj si myslíš, že to je v poriadku? Viem, že sa ti viac páčili dlhšie, ale dorastú,“ povedala posmrkávajúc.

„Na tom nezáleží. To, čo si práve urobila pre Hermionu, ťa robí krajšou, ako by dokázal hocijaký účes,“ povedal a napriek prítomnosti jej rodiny ju znovu pobozkal.

„Harry má pravdu,“ povedal Bill. Obaja vzhliadli a uvidela Billa, ako na nich hľadí očami podozrivo lesklými. „Bola to úžasná vec, Ginny. Práve si mi pripomenula, aké silné je medzi vami puto priateľstva. Nevidel som to. Držte sa toho, prijmite to a nenechajte nikoho, obzvlášť precitlivených starších bratov, aby sa tomu stavali do cesty. V- V- Voldemort proti tomu nemá najmenšiu šancu.“

Ginny vstala od stola a ponáhľala sa k Billovi. Hodila sa mu do náručia a pevne ho objímala. „Ďakujem Bill.“

„Prepáč, Ginny,“ zašepkal jej do vlasov. Keď ju pustil, uprene sa zadíval na Harryho. „Aj tebe som dlžný ospravedlnenie.“

„To je v poriadku,“ mávol rukou Harry. „Je to tak, ako si povedal. Kým držíme spolu, Voldemort nemôže vyhrať.“

„Správne. Aj keď niekedy jednáme ako idioti,“ usmial sa Bill.

„O to sa netráp. Harry vie, že aj Weasleyovci sa raz za čas môžu správať ako idioti,“ zapojil sa do rozhovoru Ron.

„No, toho si musí byť dobre vedomý. Veď posledných sedem rokov žil s tebou,“ zachechtal sa Bill.

„A mal šťastie, že ho stretol,“ povedala Hermiona. Lesknúcimi sa očami hľadela na Rona.

„Presne tak,“ usmial sa Harry. Tá otravná hrča v hrdle sa vytrvalo vracala. „Mal som šťastie, že som stretol vás všetkých.“

„Okrem toho, keď jednáme ako idioti,“ povedala Ginny a naložila mu na tanier smažené hríby.

„Hej,“ uškrnul sa Harry. „Okrem toho.“

Večera pokračovala oveľa uvoľnenejšie, ako večer predtým. V polovici sa pridal pán Weasley a po prvotnom šoku z Ginnniných vlasov jej povedal, aký je na ňu hrdý. Harrymu to pripadalo, akoby nikdy neodišli a prvý raz po veľmi dlhom čase si pobyt na Grimauldovom námestí užíval. Keď bolo po večeri, chichotajúca sa Fleur odviedla Ginny a Hermionu z kuchyne.

Kým Harry stihol dievčatá nasledovať, pán Weasley mu jemne položil ruku na rameno.

„Na slovíčko, Harry,“ povedal.

Jeho tón bol jemný, takmer zmierlivý, ale Harry bol zrazu znepokojený. Stuhnuto prikývol a nasledoval pána Weasleyho do obývačky.

Pán Weasley zapálil oheň v kozube a z karafy na stole nalial dva poháre brandy. Keď si sadal na gauč vedľa Harryho, jeden mu podal. Chvíľ len bez slova pozoroval jantárový tekutinu. Harry sa prinútil neošívať sa, no golier jeho trička mu zrazu pripadal veľmi úzky.

„Tak, Harry. Predpokladám, že vieš, prečo s tebou chcem hovoriť,“ ozval sa pán Weasley a jeho uši nadobudli rovnaký odtieň, ako mávali Ronove, keď sa cítil nepríjemne.

„Áno, pane,“ odvetil Harry a trochu brandy mu stekalo po brade.

„Dlžím ti ospravedlnenie,“ odrazu povedal pán Weasley, čím Harryho prekvapil.

„Čo?“ Och, skvelé. Veľmi podarené, Harry.

„Ako vieš, podozrieval som ťa, že chceš zmiznúť. Tiež som predpokladal, že Ron a Hermiona pôjdu s tebou. No nebol som pripravený na to, že zmizne aj Ginny,“ pokračoval pán Weasley a šúchal si koreň nosa.

„Je mi to ľúto, pán Weasley. Viem, že ste to nečakali, ale nemohol som nič povedať,“ ospravedlňoval sa Harry. Cítil sa zúfalo.

„Ja to viem, Harry. A na rozdiel od Kingsleyho či Minervy, ja si myslím, že si schopný poradiť si vo väčšine situácií. Ten, koho som podceňoval, bola Ginny. Je moja dcéra –“

„A chceli ste ju udržať v bezpečí. Chápem to, pane,“ povedal popravde Harry.

„Nie, Harry. Nechápeš, čo mám na mysli. Samozrejme, že ju chcem v bezpečí. Všetky svoje deti chcem v bezpečí, a do toho rátam aj teba,“ povedal pán Weasley jemne. Harry s hrčou v hrdle preglgol. „Čo som podcenil, bolo odhodlanie mojej vlastnej dcéry. Poznám Ginny. Vychoval som ju. Nemal som od nej očakávať nič menšie.“

Harry sa láskavo usmial. „Je neobyčajná.“

„Celkom určite je. Nie som slepý, Harry. Vidím, ako veľmi vám jedenému na druhom záleží. Ale je ťažké zmieriť sa s tým,“ povedal pán Weasley.

„Chápem, pane –“

„Nechaj ma dokončiť, Harry. Je ťažké zmieriť sa s tým, no ak by som mal vybrať čarodejníka, ktorý by mal získať srdce mojej jedinej dcéry, nemohol by som vybrať lepšie, ako si vybrala ona, keď mala desať. Nedokážem prísť na nikoho vhodnejšieho, do koho by sa mala zaľúbiť, ako si ty,“ povedal pán Weasley, posunul sa na sedadle a dal si veľký dúšok brandy.

Harry už dlhšie nedokázal kontrolovať svoj nepokoj. Posunul sa na gauči a nevedel, kam sa pozerať. Vyriešil to tak, že si dal dlhý dúšok brandy a cítil, ako mu horí tvár. Nechápal, prečo sa pred pánom Weasleym cíti ako malé dieťa.

„Ďakujem, pán Weasley,“ povedal a šúchal nohami po zodratom koberci. „Chcem, aby ste vedeli, že urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som ju ochránil.“

„Viem, že áno, Harry,“ odkašľal si pán Weasley. „Čo povieš, pridáme sa k ostatným v salóne? Ak ma uši neklamú, myslím, že odtiaľ počujem znieť hudbu. Pre Merlinovu bradu, dúdam, že Molly zas nevyhrabala kolekciu Celestíny Warbeckovej.“

Harry sa uškrnul, keď si spomenul na minulé Vianoce a nasledoval pána Weasleyho. Pridali sa k ostatným v salóne, kde v rohu miestnosti zo starého gramofónu spievala Celestína Warbecková. Priamo pred gramofónom sedela pani Weasleyová a so zahmleným pohľadom sa vlnila do rytmu. Bill a Fleur sedeli v ďalšom rohu, šepkali si a Fleur za chrbtom pani Weasleyovej posmešne napodobňovala Celestinu. Ginny stála a zhovárala sa s Hermionou a Fredom, zatiaľ čo Ron sledoval šachový zápas medzi Georgom a Charliem.

Harry podišiel k Ronovi a jemne ho štuchol do rebier.

„Hej. Kde si bol?“ opýtal sa Ron a odvrátil sa od šachovej partie.

Harry pokrčil plecami. „Len som si pohovoril z tvojím tatkom. Ako sa má Hermiona?“

„Báječne,“ so širokým úsmevom odvetil Ron. „Je opäť sama sebou.“

Harrymu sa nepodarilo potlačiť úškrn. „To je dobre. Veci sa medzi vami očividne zlepšili.“

Ron uprel pohľad na svoje tenisky a nohami šúchal po zemi. „Takmer som ju stratil, Harry. Mohla zomrieť skôr, ako som jej stačil povedať… Skôr, ako som stihol veci napraviť. Nezaujímajú ma jej vlasy. Tie dorastú. Až keď som ju skoro stratil, pochopil som, čo si myslel tým, že si treba dopriať šťastie, kým sa dá. Tým, že neexistujú záruky,“ mrzuto vravel Ron a uši mal žiarovo červené.

„Takže… Ste spolu?“ opýtal sa Harry. Cítil sa trápne. S Ronom sa o týchto záležitostiach zhovárali málokedy, no niekedy jediný spôsob, ako z Rona dostať odpoveď, bolo byť priamy.

„Hej, sme. Neprekáža ti to?“ opýtal sa Ron. Zrazu vyzeral nervózne.

Harry sledoval, ako pán a pani Weasleyovci začali na prostriedku miestnosti tancovať. Rýchlo sa k nim pridali Bill a Fleur a Harry videl, ako Bill žene pohrozil prstom. Fleur sa melodicky zasmiala.

Neprekážalo mu, že spolu Ron a Hermiona chodia. V minulosti ho to trápilo, lebo nevedel, čo sa stane, ak im to nevyjde, alebo ešte horšie, keby ho opustili. No teraz, keď s ním bola Ginny, dve dvojice ich akosi doplnili. Okrem toho, nikdy nemohol namietať proti ich túžbe nájsť v tomto chaose kúsok šťastia. Oni celkom iste pomohli jemu nájsť to svoje.

„Jasne, to je v pohode. Som len rád, že si sa konečne rozkýval a opýtal sa jej,“ zasmial sa.

Ron ho udrel. „No, ty máš čo hovoriť.“

„Hej! Prečo strkáš do Harryho?“ opýtala sa Ginny, keď s ak nim s Hermionou pridali.

„Lebo je pravý blbec,“ odvetil Ron a vzal Hermionu za ruku.

„Vyzeráš skvele, Hermiona,“ povedal Harry.

Hermiona sa usmiala. „Ďakujem, Harry. Ginny a Fleur odviedli skvelú prácu. Teraz by sme mali vymyslieť niečo, aby sme aj tvoje vlasy zmenili na červené,“ povedala smejúc sa. Napriahla sa, aby sa dotkla jeho vlasov.

Harry odskočil a mykol hlavou.

„Harry chce červené vlasy?“ opýtal sa Fred. „Myslím, že mám niečo, čo sa o to postará.“ Harryho oči sa panikou rozšírili. Vzal Ginny za ruku a cúval. „To je v pohode. Moje vlasý sú akurát, vďaka.“

Rýchlo chytil Ginny okolo pása a pridali sa k ostatným na parkete. Keď tancovali, položil si bradu na temeno jej hlavy a sledoval, ako sa k nim na parket pridali Ron s Hermionou. Hudba možno nebola podľa jeho gusta, no na tom nezáležalo. Toto, práve za toto bojuje. Okamihy ako tento, keď bol s priateľmi… S rodinou… Tie boli hodné všetkého, čo si naňho Voldemort vymyslí. Bude bojovať všetkým, čo má, aby takého chvíle umožnil.


[1] Poznámka prekladateľa: Podobnosť so slovom Playboy nie je v tomto prípade náhodná

Reklamy

One thought on “Siedmy horcrux – Kapitola 13 – Náprava – Časť 2

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s