Siedmy horcrux – Kapitola 12 – Následky – Časť 3

Tretia časť dvanástej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ostatné časti nájdete v archíve prekladu.

 

Stretnutie celého Fénixovho rádu sa konalo nasledujúci večer. Harry sa musel premáhať, aby sa netriasol, kým sa ostaní v miestnosti pousádzajú. Ron a Ginny sa stretnutia samozrejme zúčastnili, no Harry si všimol, že pani Weasleyová na nich každých pár sekúnd vrhá kradmé pohľady, akoby ich túžila z miestnosti poslať preč. K Harrymu bola milá ako vždy a zaujímala sa o jeho zdravie, no Harry cítil odcudzenie, bariéru, ktorú nikdy pred tým nepociťoval. Kedykoľvek o tom viac premýšľal, zvieralo mu hruď.

Aj Hermiona prišla. Do miestnosti vstúpila s modrou šatkou na hlave, ktorá skrývala obväzy, a sťažka sa opierajúc o Rona. Ron mal ruku ovinutú okolo jej pása a nepustil ju, ani keď si sadli. Harryho znepokojilo, že Hermiona bola oveľa sklesnutejšia ako obvykle.

Billa s Lupinom videl od svojho vyzdravenia zriedka, no dnes tu boli a obaja vrhali jeho smerom nesúhlasné pohľady. Jediný Divooký Moody vyzeral, že ho rád vidí a jeho privítanie bolo takmer vrúcne. Teda aspoň tak vrúcne, ako len Moody dokáže byť vrúcny. Vedľa Lupina sedela Tonksová s vlasmi strašnej olivovozelenej farby. Mrkla na Harryho a keď sa Lupin zamračil, vyplazila naňho jazyk.

Z Weasleyovcov jednali, akoby sa nič nestalo, jedine Fred, George a, prekvapujúco, Fleur. Dvojčatá mu rýchlo vyrozprávali, ako idú obchody a pýtali sa množstvo otázok ohľadom draka. Tiež si vychutnávali, že si môžu Harryho a Rona doberať kvôli tomu, že bez dozoru žili s dievčatami. Tie posmešky vyvolávali u starších Weasleyovcov nesúhlasné pohľady, až sa Harry bál o stabilitu krehkého prímeria, ktoré očividne dosiahli.

Na stretnutie dorazili aj Charlie a Percy, spolu s inými členmi Rádu, ktorých Harry videl len zriedka. Za vrchom zväčšeného stola sedeli profesorka McGonagallová a Kingley Shacklebolt, obaja s pochmúrnymi výrazmi na tvárach. Pery profesorky McGonagallovej boli stisnuté tak tuho, že celkom stratili farbu. Harry u nej ten výraz už videl a zvyčajne po ňom nasledoval veľmi prísny trest.

Zhlboka sa nadýchol, aby sa upokojil. Nebol dieťa, ktoré vyvolali k tabuli. Teraz bol dospelý a mal väčšiu zodpovednosť, ako ktokoľvek z nich tušil. Nezastrašia ho a nedovolí im, aby sa k nemu správali ako k dieťaťu.

„Dobrý večer,“ začala profesorka McGonagallová. „Považujem za najlepšie, aby sme zahájili toto stretnutie a prešli rovno k veci. Pán Potter, čo nám môžete povedať na vysvetlenie?“

Harry jej pohľad oplácal a nútil sa zachovať pokojný hlas. „Čo by ste chceli vedieť?“

„Čo by som chcela vedieť je, kde ste boli posledný mesiac,“ odvetila stroho.

„A prečo s tebou šli moje deti aj napriek môjmu želaniu, aby v tom neboli zapletené,“ dodala pani Weasleyová a so slzami v očiach sledovala Rona a Ginny.

„Harry,“ ozval sa Remus Lupin. „Chceli by sme vedieť, prečo ste odišli tak, ako ste odišli – bez možnosti kontaktovať vás. Vieš si predstaviť, ako sme sa báli? Ako sme sa kvôli vám cítili bezmocne?“

„Rád dostal úlohu chrániť ťa od Albusa Dumbledora. Niekoho, koho si, predpokladám, rešpektoval,“ pridal sa Shacklebolt, ktorý bol očividne nespokojný s emocionálnosťou, ktorú stretnutie nadobudlo. „A predsa si sa rozhodol ignorovať všetky ochranné opatreniam ktoré sme vykonali, a odišiel si sám. Chcel by som vedieť prečo. Čo mohlo byť až také dôležité?“

Harry takú paľbu otázok očakával, no mierne ho znepokojil tón v Remusovom hlase. Kým odpovedal, odkašľal si, a pozrel priamo na Remusa.

„Vážim si váš záujem a je mi ľúto, že ste sa trápili, no naozaj som nevidel žiadnu inú možnosť. Keby som vám o svojich plánoch povedal, nechali by ste ma prejsť tými dverami?“ opýtal sa.

„Harry, sme tu, aby sme ti pomohli,“ povedal Remus. „Chceme ti pomôcť.“

„Nemôžete mi pomôcť,“ odsekol Harry.

„Čo myslíš tým ‘nemôžete’?“ chcela vedieť profesorka McGonagallová. „Samozrejme, že môžeme, Potter. To je predsa úloha Rádu.“

„Vieme, že máš dojem, že ti Albus nechal nejakú prácu, ale nechce sa nám veriť, že chcel, aby si to urobil sám, Harry,“ povedala pani Weasleyová a položila mu ruku na rameno.

Harry sa odtiahol. „Ešte stále to nechápete, čo?“ opýtal sa. „Neprenechal mi úlohu. Je to moja úloha – celá. Všetko, čo Denný prorok popísal o tej veci okolo ‘Vyvoleného’, je to jediné, čo bola pravda. Ja to viem a vedel to aj profesor Dumbledore. Vy všetci vravíte, že ste mu dôverovali, že je to všetko o tom, či veríte jeho úsudku, alebo nie. Prenechať mi tú úlohu bolo jeho rozhodnutie.“

„Ale teraz je preč, Harry,“ namietla profesorka McGonagallová. „Veci sa zmenili.“

„Nič sa nezmenilo. To, čo treba urobiť, zostáva rovnaké,“ prudko hovoril Harry. „Dumbledore kedysi povedal, že skutočne odíde, až keď mu tu nezostane nikto verný. Aj keď to nie je ľahké, musíte sa rozhodnúť či to dokážete.“

„Musíte sa rozhodnúť medzi tým, čo je správne a čo je ľahké,“ zašepkala Ginny. „My všetci musíme.“

„Ako sa môžeme rozhodnúť, čo je správne, keď ani neviem, čo to vlastne robíš,“ namietol Kingsley. „Očividne si to povedal svojim priateľom, tak prečo nie nám?“

„Povedal som im to, lebo mi profesor Dumbledore povedal, že môžem. Vedel, že budem potrebovať oporu a oni sú mi najbližší,“ vysvetľoval Harry a vynechal fakt, že Ginny vzali až neskôr.

„Neverím, že by to Albus urobil,“ zaúpela pani Weasleyová. „Ginny ani nie je plnoletá.“

„Ani Ron nebol, keď profesor Dumbledore dovolil Harrymu zasvätiť ho,“ vyprskla Ginny. „Musíte prestať hľadieť na náš vek a pochopiť, že to, čo robíme, je správne. Funguje to a je to jediný spôsob, ako zastaviť Voldemorta.“

Okolo stola opäť zazneli tlmené vzdychy a nervózne poposedávanie. Členovia Rádu si zvykli, že to meno používal Dumbledore, no rozrušovalo ich, keď ho používal niekto iný.

„Pozrite,“ ozval sa opäť Harry, ktorý dospel k rozhodnutiu. Niečo mu vravelo, že je správne. „Viem, že ste všetci tak odhodlaní zastaviť túto vojnu, ako ja, a potrebujem nejakú pomoc. Ak pristúpim na vašu dohodu, prijmete fakt, že vám nemôžem povedať všetko?“

„Môže byť. Ani Dumbledore s nami nepreberal všetko,“ povedal Divooký Moody skôr, ako stihol súhlasiť či nesúhlasiť niekto iný. Keď sa Harry rozhliadol okolo stola, videl, že nie všetci súhlasia s Moodyho rozhodnutím. Tých, čo boli pripravení na kompromisy však bolo viac, ako na začiatku stretnutia.

„Keď budeš musieť odísť nabudúce, chceme o tom vedieť. Nie že sa znovu prebudíme a zistíme, že si preč,“ pokračoval Moody a Harry vedel, že začína s niečím, na čo Harry bez problémov pristúpi. Aj tak by ten trik s tajným odchodom znovu nevyšiel.

„Platí,“ povedal.

„A chceme vedieť, kam ideš. A tiež spôsob, akým ťa kontaktovať, keby bolo treba,“ dodal Remus.

Harry pokrútil hlavou. „Nemôžem vám povedať, kam idem. Je mi ľúto, ale nemôžem.“

„Harry…“ začal pán Weasley.

„Nie. Nielen, že by vás Voldemort kvôli tej informácii zabil, ale ak by zistil, čo robíme, ohrozilo by to všetko. Nemôžem vám povedať, kam pôjdeme, ale myslím si, že poznám bezpečný spôsob, ako nás kontaktovať,“ povedal Harry.

„A ten je?“ opýtal sa pán Weasley.

Harry pozrel na Remusa. „Sirius mi raz dal zrkadlo. Povedal, že ho používal na kontakt s mojím otcom, keď boli po škole. Vieš, o čom hovorím?“

Na Remusovej tvári sa objavil úškrn. „Viem.“

„Ja– Rozbil som to, ktoré som mal. Myslíš, že by si dokázal začarovať ďalší pár, aby sa choval rovnako? My budeme mať jedno a druhé si necháte vy tu,“ pokračoval Harry.

Remus prikývol. „Áno, to dokážem. Myslím, že to bude fungovať skvele.“

„To naznačuje, že máš dojem, že Ron a Ginny pôjdu opäť s tebou,“ zamračene sa ozval Bill.

„Tak tomu, sakra, ver,“ rozhorčene vybuchol Ron.

„Nenecháme na to Harryho samého,“ po prvý raz prehovorila Hermiona.

„Ginny nikam nejde,“ vykríkla pani Weasleyová s tvárou červenou. „To nedovolím.“

„Ó áno, idem,“ odsekla okamžite Ginny. „Ak by nebolo mňa, ostatní by sa odtiaľ nikdy nedostali. Potrebujú ma.“

„Nie si plnoletá,“ kričala pani Weasleyová.

„Práve preto to nezachytilo moje kúzla. Profesor Dumbledore to zistil minulý rok, keď bol s Harrym. Voldemort je príliš arogantný na to, aby veril, že niekto neplnoletý by preňho mohol byť hrozbou. Neurob tú istú chybu, mami,“ odvetila Ginny so zábleskom v oku.

„To by stačilo, Ginny,“ zahriakol ju pán Weasley.

„Ginny je tvoja mladšia sestra,“ povedal Bill gániac na Rona. „Nikdy si jej nemal dovoliť, aby šla s vami.“

„Už nie je dieťa, Bill,“ odvetil Ron a bojovne vystrčil bradu.

Ginny sa od radosti až začervenala a na Rona vrhla vďačný úsmev.

„Kym nepríde na jecho malú sestrhu, svyčajne má fiac zdhrafecho rhozumu,“ povedala Fleur a potľapkala Bila po chrbte.

Fred, George a dokonca aj Charlie museli svoje chechtanie skrývať. Bill sa razom otočil k nim.

„Nehovorte mi, že súhlasíte s tým, aby sa Ginny túlala po krajine a žila s Harrym,“ povedal neveriacky.

Harry až očervenel od hnevu. Ako sa môžu starať o to, kde asi tak Ginny spí, keď Voldemortovi Inferiovia zabíjajú ľudí? Už je toho príliš.

„Ja tomu neverím,“ zreval Harry. „Prial by som si, aby bolo mojím najväčším problémom skrývať pred vami, čo s Ginny robíme, no tak to jednoducho nie je. Bojujeme v tejto vojne rovnako, ako vy.“

„My to vieme, Harry,“ upokojovala ho pani Weasleyová. Znovu mu položila ruku na plece a tentoraz sa neodtiahol. „Ale musíš pochopiť, že je naše dieťa. Neprestaneme byť rodičmi len preto, že zúri vojna.“

Harry zahanbene prikývol. „Chápem to. Naozaj sa nemáte čoho báť, položil by som za Ginny život.“

„Vieme, že áno, zlatko. Práve toho sa zčasti bojíme.“ povedala pani Weasleyová plačlivo.

„Pozrite,“ začal Harry. „Všetci poznáte proroctvo, alebo aspoň jeho hlavnú časť. Viete, proti čomu stojím. Možno nebudem mať veľa času, ktorý jej budem môcť venovať –“

Toto vyhlásenie bolo nasledované výkrikmi nesúhlasu a zhrozenia, no Harry zdvihol ruky, aby ich umlčal.

„Buďme realistami, dobre? Záruky neexistujú. Pre nikoho z nás. To je až bolestne jasné. Tento malý kúsok času môže byť to jediné, čo jej môžem dať, tak ho využijem, kým ho mám,“ pokračoval Harry, prekvapený svojou opovážlivosťou.

„A čo sa stane potom?“ opýtal sa Bill. „Keď sa vojna skončí a tebe sa podarí prežiť? Čo bude medzi tebou a Ginny potom?“

Harry sa usmial a zahľadel sa do Ginniných vrúcnych hnedých očí. „No, potiaľ máme plán. Všetko, čo príde potom, bude už len čerešnička na torte.“

Ginny sa naňho žiarivo usmiala.

„V poriadku, späť k Rádu,“ vyzval ich Kingsley, stále sa mračiac. „Nepovieš nám, kam ideš, ale necháš nám spôsob komunikácie.“

Harry prikývol. „A čo by som potreboval, sú informácie. Čo by ste povedali na vystopovanie istého čarodejníka?“

„Nie je spôsob, akým vystopovať Veď-Vieš-Koho, Harry. Myslíš, že sme to neskúšali?“ povedal potichu pán Weasley.

„Nehovorím o ňom,“ povedal Harry. „Chcem nájsť otcov dvoch mojich bývalých spolužiakov. Otcovia Vincenta Crabba a Gregoryho Goyla sú smrťožrúti. Stavím sa, že naši hostia na poschodí vedia ich krstné mená. Jednoducho potrebujem vedieť, kde sa nachádzajú.“

Moody prikývol. „Môžem sa na to pozrieť. Má to niečo spoločné s tým, čo strážia?“

„Áno,“ stručne odvetil Harry. Myslel si, že miesto pobytu jedného z nich už pozná, no nechcel ohlásiť svoj ďalší odchod tak skoro. Nech si radšej myslia, že sleduje jednu z ich stôp.

„Je ešte niečo, o čo by som ťa chcel poprosiť,“ ozval sa Kingsley Shacklebolt a uprene hľadel na Harryho.

Videl, ako sa profesorka McGonagallová trochu posunula na stoličke a Remus odvrátil pohľad. Tonksová ho podporne chytila za ruku. Harry inštinktívne vedel, že toto sa mu páčiť nebude.

„Čo je to?“ opýtal sa.

„Chcel by som, aby si pokračoval v lekciách oklumencie,“ vyrovnane odvetil Kingsley.

„Čo?“ vybuchol Harry. „Bola to katastrofa, aj profesor Dumbledore to priznal. Okrem toho, Voldemort sa mi nepokúsil dostať do hlavy už vyše roka.“

„Dôvod, prečo boli katastrofou, mohol byť, že Snape,“ Kingsley to meno vyštekol, „sa poriadne nesnažil. Ak skrývaš niečo, čo je podľa teba také dôležité, nesmieme riskovať, že to Veď-Vieš-Kto zistí bez tvojho vedomia.

„To nedokáže,“ protestoval Harry.

„Už to v minulosti urobil,“ pripomenul mu Kingsley. Harry sa striasol.

„Harry,“ ozval sa jemne Remus. „Myslím, že to je dobrý nápad. Aj Dumbledore veril, že to je dobrý nápad, kým ho Snape nepresvedčil o opaku. Podľa mňa sa to oplatí.“

Harry porazenecky vzdychol. Nemohol to poprieť, no niečo v jeho vnútri mu hovorilo, že oklumencia nie je tá správna odpoveď. „Fajn. Ale kto ma bude učiť? Ty?“

„Nie. Nie som dosť skúsený, aby som ťa učil. Ale máme tu pár ľudí, ktorí sú. Teda za predpokladu, že s tým budeš súhlasiť,“ povedal Remus a znovu uhol pohľadom.

„Tu? Koho? Myslel som si, že Snape ma musel učiť, lebo sme nemali nikoho iného dostatočne skúseného,“ nechápal Harry.

„Vtedy ešte neboli na našej strane,“ odvetil Remus.

„To nemôžete myslieť vážne,“ vykríkla Hermiona a pohľadom skákala z Remusa na Kingsleyho a späť. „Nemôžete ich pustiť do Harryho hlavy. Nikdy.“

Harry zažmurkal, keď sa snažil pochopiť, čo Hermiona povedala. Odpoveď ho zasiahla ako úder pod pás.

„Nikdy! Ak si myslíte, že si do hlavy čo i len na chvíľu pustím Draca Malfoya –“

„Je skúsený v oklumencii, Harry,“ pokojne hovoril Remus. „Ty sám si hovoril, že minulé Vianoce sa mu podarilo odraziť Snapa, nie?“

„Áno, ale…“ vykoktal Harry ohromene. „Je to Malfoy.“

„Učil sa od svojej matky a tety. Očividne im nemôžeme veriť úplne, ale môžeme ich využiť, kým sú tu. Oni z rovnakého dôvodu využívajú nás, je to výhodné pre obe strany,“ povedal Kingsley. „Remus sa ponúkol, že bude stále monitorovať situáciu, takže s nimi nebudeš sám.“

„Ja tomu neverím,“ vykríkol Ron, ktorý sa už dlhšie nedokázal ovládať. „Najprv ste mimo z toho, že je Harry mladý a nedá vám odpovede, ktoré vám jednoznačne nemôže povedať, a potom dáte Dracovi Malfoyovi voľnú priepustku do jeho hlavy? Čo ste sa všetci zbláznili?“

„To by stačilo, Ron,“ zahriakla ho pani Weasleyová. „Plnoletý, alebo nie, nebudeš používať taký neúctivý tón.“

„Všetkým vám šibe,“ zamrmlal Ron.

„Je to na tebe Harry. Čo hovoríš?“ opýtal sa Remus.

Harry vzdychol a rukou si zašiel do vlasov. „Povedal som, že som ochotný pristúpiť na kompromisy, ale tento je veľký. Skúsim to, ale nesľubujem, že sa toho budem držať, keď veci nepôjdu dobre. A chcem, aby ste si to všetci pamätali, keď budem musieť urobiť niečo, čo sa vám nebude príliš páčiť.“

Ginny ho pod stolom chytila za ruku.

Čo to práve urobil?

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s