Siedmy horcrux – Kapitola 12 – Následky – Časť 1

Prvá časť dvanástej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ostatné časti môžete nájsť v archíve prekladu. (Ospravedlňte prosím meškanie – škola a spol. ma ukracujú o kopec času.)

 

Ginny otvorila oči, upokojila sa a hľadela na pochmúrne priečelie domu číslo dvanásť na Grimauldovom námestí. Práve sa premiestnila na malý trávnatý záhon v tieni veľkého stromu neďaleko od domu a pretože bola v spoločnosti niekoľkých dospelých čarodejníkov, dúfala, že z ministerstva nedostane napomenutie za nedovolené použitie mágie.

Slnko už dávno zapadlo a ulica bola tmavá a pokojná. Ani len muklovské auto nerušilo jej ticho. V niekoľkých oknách hlavného stanu videla svetlo sviečok a uľavilo sa jaj, keď videla, že je ešte stále obývaný. Harry sa zviezol na ňu, keď nakoniec prehral boj o to, aby sa udržal pri vedomí. Snažila sa ho opatrne zložiť na zem, no nakoniec skončila rovno pod ním. Pre Merlina, na takého chudého chalana bol riadne ťažký. Pri pohľade na drsné fialové modriny na jeho tvári ju striaslo.

Ron si sadol vedľa Harryho a stále držal Hermionu v náručí. Bol apatický a ledva dokázal rozprávať.

„Prepáč, Ginny,“ lapal po dychu. „Pokúsil som sa na dvere vystreliť iskry, no netrafil som.“

„To je v poriadku. Všetko bude v poriadku, Ron. Ako je Hermione?“ opýtala sa Ginny. Staršie z dievčat bolo až strašidelne pokojné a Ginny nezniesla pohľad na rozsiahle rany na jej hlave.

„Nechce sa prebrať, Ginny,“ povedal Ron a znel pri tom ako ten malý vyľakaný chlapec, ktorého Fred a George strašili pavúkmi.

„Preberie sa,“ uisťovala ho Ginny s istotou, ktorú nemala. Zrazu sa vôbec necítil veľká. „Ešte nie je koniec a Hermiona je proste príliš tvrdohlavá, aby sa vzdala v strede projektu. Chvíľu s nimi zostaň, hneď som späť.“

Jemne sa vymanila spod Harryho. Pri pohľade na jeho otvorené rezné rany na hrudníku ňou až myklo a ruky mala mazľavé od krvi, čo ho tak silno držala, keď sa premiestňovali.

Proti drakovi bol úžasný. Ginny ho aj napriek svojmu strachu užasnuto pozorovala. Keď ho drak prvý raz zasiahol chvostom, začala sa pokúšať vyčarovať si vlastnú metlu, aby mu mohla pomôcť. Vyčarovanie vecí bolo kúzlo šiesteho ročníka a ona sa o to ešte nikdy nepokúšala. Jediné, čo mala, bol obraz Harryho, keď ju vyčaroval on. Zabralo jej niekoľko pokusov, kým sa jej to podarilo a jej vlastný strach a panika jej veľmi nepomáhali. A keď konečne mala metlu, niečo v mágii tej miestnosti jej zabránilo opustiť sedadlá, aby mu pomohla.

No napriek tomu, čo všetko urobil a čím všetkým si v tej aréne prešiel si nemohla pomôcť. Cítila bodnutie hnevu nad tým, že je jediná nezranená a v pri vedomí, takže s hnevom, ktorý ju čaká na druhej strane tých dverí si bude musieť poradiť sama. Vedela, že sa na ňu znesie paľba otázok a priala si, aby im nemusela čeliť sama. Možno to bolo detinské, ale tak sa cítila.

Nechá ostatných zotaviť sa, ale im chcela za každú cenu vyhodiť na oči, že aj napriek neplnoletosti to bola ona, kto nakoniec zostal ako posledný na nohách. S pochmúrnym úškrnom sa psychicky obrnila a vyšla po schodoch domu číslo dvanásť.

Skúsila kľučku na dverách a zistila, že nie je zamknuté. Zabolelo ju pri srdci, keď si uvedomila, že jej mama ich tak nechala, keby sa náhodou vrátili. Zahryzla si do pery, oprela sa do dverí a vstúpila.

Musím byť silná.

Rovno vo vstupnej hale sa rozhorčene hádali Bill, Remus Lupin a Alastor Moody, no Ginny bola príliš unavená na to, aby ich slovám venovala nejakú pozornosť. Zatiaľ si ju nikto z nich nevšimol. Ako prvý vzhliadol Lupin a uvidel ju neisto stáť vo dverách.

„Ginny,“ povedal prekvapene.

Hlavy Billa a Moodyha sa okamžite otočili, no inak zostali všetci ako primrznutí.

„Hm… Potrebujem pomoc. Máme zranených,“ povedala nakoniec Ginny s hrýzla si peru.

Akoby ich jej slová odmrazili. Remus a Moody okolo nej prešprintovali von, no Bill ju zachytil za rameno skôr, ako ich mohla nasledovať.

„Nie, maličká, nikam nejdeš,“ povedal, a aj napriek tomu osloveniu vedela, že sa hnevá.

Jeho hnev v nej niečo zlomil a vypustil tak jej odvahu. V nijakom prípade sa nevráti, aby sa s ňou zaobchádzali ako s dieťaťom. Ani Bill. Ani nikto iný.

„Pusti ma, Bill,“ vyprskla a uvoľnila si ruku. „Hermiona je vážne zranená a ja presne viem, kde je. Na vaše otázky odpoviem neskôr, ale teraz na to nie je čas.“

Odignorovala prekvapený výraz na Billovej tvári, otočila sa, vybehla z dverí a zaviedla Lupina a Moodyho k ostatným.

„Je popálená,“ vysvetľoval Ron Lupinovi, ktorý sa skláňal nad Hermionou. „Okamžite potrebuje madam Pomfreyovú.“

„Ukáž, vezmem ju dnu, Ron,“ odvetil Lupin a opatrne zodvihol Hermionu z Ronovych rúk. „Zavolám Poppy a bude tu čo nevidieť.“

Ron prikývol a usiloval sa udržať na nohách. Keď sa začal kolísať, Moody ho podoprel a chytil ho kolo pása.

„Opatrne, synak. Držím ťa. Len sa o mňa opri a dostaneme ťa dnu,“ povedal starý auror až nečakane jemne.

Bill hľadel na zrúteného Harryho s nečitateľným výrazom na tvári. Po chvíli otáľania ho Ginny štuchla a on sa nahol, aby ho zodvihol. Postavil Harryho na nohy a dosť nedbalo si ho prehodil cez rameno. Ginny si zahryzla do líca, dýchala nosom a nasledovala ho.

Keď dorazili do vstupnej haly, nasledovali Lupina a Moodyho do jednej z menších izieb, kde Bill Harryho nešetrne zhodil na zem.

Ginny sa už dlhšie nedokázala ovládať. Prudko sa obrátila na svojho brata a mierila naňho prútikom.

„To by stačilo,“ zavrčala.

„Ginny,“ odsekol. Aj on začínal zúriť.

„Už ani slovo,“ vyprskla. „Nemáš ani poňatia, o čo tu ide a ak mu ešte raz ublížiš, uistím sa, aby si oľutoval, že si ma naučil odpaľovacie čary.“

„To stačí,“ zasiahol Lupin. „Nebudeme tu medzi sebou bojovať. Najprv sa postaráme o zranenia a potom si v pokoji sadneme a preberieme čo sa stalo. Idem zavolať Poppy. Bill, myslím že by si mal zavolať svojich rodičov.“

Bill sa chvíľu mračil na Ginny, no potom sa otočil na päte a bez slova odišiel.

„Zostaň s Harrym, Ginny. Hneď sa vrátim,“ povedal Lupin a jemne jej stisol rameno.

Moody Rona posadil na stoličku, no ten sa okamžite presunul na zem vedľa pohovky, na ktorej ležala Hermiona. Pevne ju držal za ruku a uprene hľadel na jej zatvorené viečka. Ginny mala dojem, že už len jeho túžba by ju dokázala prebudiť.

Moody jej ho pomohol uložiť na voľnú stoličku a ona mu opatrne naklonila hlavu nabok. Miesto, kde ho Bill zhodil bolo od jeho krvi a aj stolička začínala rýchlo červenieť.

„Bude potrebovať elixír na doplnenie krvi, no necháme Poppy, nech ho najprv prezrie,“ povedal Moody s normálnym okom upretým na Ginny, zatiaľ čo to magické sa krútilo a sledovalo ostatných troch.

Pohyb na chodbe spôsobil, že Ginny zvhliadla a vo dverách uvidela stáť svojich rodičov, Billa, Freda a Georga, ktorí zase hľadeli na ňu. Jej mama bola bledá, no na lícach jej rýchlo rástli dva ružové fliačiky.

To nikdy nebolo dobré znamenie.

Ginny sa zahľadela do tváre svojho otca. Videla v nej úľavu, no od sklamania, ktoré z nej tiež vyžarovalo, musela odvrátiť pohľad. Ako rodičia dokážu v človeku vyvolať pocit malosti a neistoty, napriek sile, s akou veríte v to, čo robíte?

Vedela, že ísť s Harrym a ostatnými bolo správne. Vedela, že to, čo robili, bolo dôležité a že nasledovali pokyny profesora Dumbledora. Vedela tiež, aké veľké bremeno nesie Harry a to, že s ňou po boku bol silnejší. Tak prečo ju jediný pohľad do tvárí rodičov presviedčal, že urobila niečo strašne zlé?

„Ronnie,“ zakvília jaj mamka, keď si všimla popáleniny na jeho ramene. Prebehla cez miestnosť, chytila ho za ruku a skúšala ju vystrieť, aby zhodnotila rozsah zranenia.

Ron jej ruky prudko odstrčil. „Som v pohode,“ zašepkal nezreteľne, čím dokázal, že je všetko, len nie v pohode. „Ermiona je zranená.“

„Chcem vedieť, čo sa vám, pre Merlina, stalo a chcem to vedieť hneď. Viem, že ste dnes boli v Šikmej uličke teraz sa tu zjavíte doráňaní. Kde ste boli a čo ste tam robili?“ žiadala si odpovede Molly a vystrela so do plnej výšky. Zazerala na Ginny, no ruku nechávala na Ronovom ramene. Molly Weasleyová nebola vysoká žena, no keď bola rozzúrená, akoby im rástla pred očami.

„Otázky počkajú, Molly,“ zarazil ju mierne Lupin, ktorý sa práve vrátil v sprievode madam Pomfreyovej. „Najprv nech sa vyliečia.“

Skúsené oči madam Pomfreyovej sa zastavili na každom z mladých ľudí a potom vykročila priamo k Hermione. Položila svoju tašku na zem a vážnym hlasom povedala Ronovi, aby sa uhol. Ron sa posunul, aj keď nie veľmi ďaleko.

„Si zranená, Ginevra?“ opýtala sa jej mama strnule.

„Nie,“ odvetila Ginny. Vedela, čo príde a tak sa vnútorne obrnila.

„Tak chcem, aby si išla hore do svojej izby. Keď sa uistím, že tvoj brat bude v poriadku, prídem za tebou, aby sme to prebrali,“ zavelila jej mama ostrým hlasom.

Ginny preglgla a zaťala päste tak silno, až sa jej nechty zaryli do dlaní. „Nie, mami. Ostávam tu.“

„Neodvažuj sa hádať so mnou, mladá dáma. Už tak som vytočená z toho, že si v noci len tak bez slova vysvetlenia zmiznete. Vonku sa odohráva vojna. Mohli vás zabiť,“ rozkričala sa jej matka.

„Molly,“ chlácholil ju jej otec s rukou na maminom ramene.

„Nie, Arthur. Chcem, aby hneď teraz išla hore,“ trvala na svojom jej matka a ukázala na dvere.

„Nie, mami. Zostávam tu, kým sa nedozviem, že budú všetci v poriadku,“ odporovala Ginny a sťažka preglgla. „Hermiona a Harry sú v bezvedomí a Ron je takmer blúzni. Som jediná, kto môže madam Pomfreyovej povedať, čo bude potrebovať.“

Vedela, že ako tromf využíva zdravie ostatných, no bolo jej to jedno. Neodíde z izby. Cítila, že táto prvá skúška vôle je rozhodujúca pre to, akým spôsobom ich budú brať ostatní z Rádu. Okrem toho nenechá Harryho bez ochrany, keď je v miestnosti jej brat. Vzdorovať matka ale bolo aj tak hrozné. Ešte prednedávnom by o tom ani len neuvažovala.

„Má pravdu, Molly,“ ozval sa Lupin a Ginny ho za to chcela objať. Vrhla naňho vďačný pohľad, no odvrátil oči.

Jej mama zovrela pery a vyzerala, akoby išla plakať, čo Ginny spôsobilo ďalšie bodnutie viny. To, čo v skutočnosti chcela, bolo hodiť sa mame do náručia a jednoducho tak zostať, no vedela, že to nesmie. Ak chcela, aby sa k nej zvyšok rodiny správal ako k dospelej, musí tak jednať, nech to stojí, čo to stojí.

„Je to čierna mágia,“ zvreskla madam Pomfreyová odťahujúc sa od Hermiony s pohľadom divoko preskakujúcim z jedného na druhého. „To dieťa je zaplavené čiernou mágiou.“

„Znamená to, že ju nebudete môcť vyliečiť?“ opýtala sa Ginny zhrozene. Počula chvenie svojho vlastného hlasu, no nedokázala ho potlačiť. Jediné, čo si uvedomovala, bola očernetá ruka profesora Dumbledora a to, ako mŕtvo vyzerala.

„Neviem. Bude chvíľu trvať, kým zistím, aké vážne sú jej zranenia,“ očividne otrasene odpovedala madam Pomfreyová. „Nateraz je stabilizovaná, no tie popáleniny bez ďalšieho skúmania nevyliečim.“

„Ginny, ako si Hermiona tie popáleniny spôsobila?“ opýtal sa Lupin. „Môžeš nám to povedať?“

„Hermiona,“ vydralo sa z Rona a keď sa snažil dostať sa k nej bližšie, hlas sa mu zlomil.

„Sadnite si, mladý muž,“ prikázala mu madam Pomfreyová. „Kým sa kamkoľvek vyberiete, najprv sa na vás pozriem. Vy,“ pokračovala ukazujúc na Billa a dvojčatá, „začnite transfigurovať nábytok na postele a zariaďte mi ošetrovňu. Chcem všetkých štyroch svojich pacientov na jednom mieste.“

„Ginny je v poriadku,“ povedal Bill, stále s tým nevyspytateľným výrazom na tvári.

„To rozhodnutie nechajte na mne. Len robte, čo vám hovorím,“ odsekla madam Pomfreyová a vrátila s ak ošetrovaniu Ronovych zranení.

„Ginny, kto im tie zranenia spôsobil?“ opýtal sa Remus, zatiaľ čo sa rukávom pokúšal zastaviť krvácanie na Harryho hrudi. „Dnes v noci sme nedostali žiadne upozornenie na činnosť smrťožrútov.“

„Voldemort,“ odvetila Ginny na rovinu.

Ozvalo sa niekoľko zalapaní po dychu a jej mama sa viditeľne strhla.

„Ginny!“ skríkla, akoby Ginny práve zanadávala. „Nevyslovuj to meno.“

Ginny prevrátila oči v stĺp. Bola unavená a vystresovaná a vzrušenie dnešnej noci začínalo opadávať. Na toto nemala trpezlivosť. „Budem ho vyslovovať. Nebudem pokrytec.“

„Takto so svojou mamou nehovor, Ginny,“ karhal ju jej otec. Tak zriedka to bol on, kto ich za niečo napomínal, až ju to teraz okamžite schladilo.

„Prepáč,“ povedala Ginny. „Bola to nebezpečná noc a mám strach o nich.“

Výraz na tvári jej mamy trochu zmäkol, no stále sa nepohla, aby sa jej dotkla. Ginny si priala, aby to urobila. Objatie by jej padlo vhod.

Harry slabo vzdychol a zmenil polohu. Ginny sa okamžite otočila k nemu a odhrnula mu vlasy z očí. „Harry?“ povedala.

Videla, ako sa mu oči pod zavretými viečkami prudko pohybujú, no mala podozrenie, že to skôr spí, než že sa snaží prebrať.

„Vyliečila som väčšinu jeho popálenín. Neboli také vážne ako u slečny Grangerovej, no kým si budem istá, potrebujem urobiť malý výskum,“ ozvala sa madam Pomfreyová. Ron pokojne odpočíval v posteli, ktorú transfigurovali Fred s Georgom. Ginny mala dojem, že mu madam Pomfreyová dala elixír spánku. Priala si, aby aj ona jeden dostala, aby sa mohla vyhnúť vypočúvaniu, o ktorom si bola istá, že príde.

„Aj ja mám otázky, na ktoré potrebujem odpovede, no najprv sa pozriem na pána Pottera,“ pokračovala madam Pomfreyová.

„Myslím, že všetci máme množstvo otázok,“ odvetil pán Weasley a pohľadom sa zaryl do Ginny, až ju myklo.

Keď madam Pomfreyová prišla k Harrymu, raz nad ním mávla prútikom a s trhnutím o krok ustúpila. „Toto nie sú popáleniny,“ povedala zmätene.

„Nie,“ odpovedala Ginny s preglgnutím. Nechcela odhaliť nič z toho, čo sľúbila že udrží v tajnosti, no musela sa uistiť, že sa všetci uzdravia. Uvedomila si, že si praje, aby to neboli jej rozhodnutia a pocítila nový rešpekt k bremenu, ktoré bolo vložené na Harryho. Nečudo, že tak často vyzeral na pokraji síl.

Zúfalo si priala urobiť správne rozhodnutie, no čo keď nebolo jasné, čo je správne? Ako to mala rozoznať, nieto ešte rozhodnúť? Spomenula si na slová profesora Dumbledora, ktoré predniesol po Tretej úlohe. Niečo o tom, čo je správne, a čo je ľahké. Bolo by ľahké padnúť na kolená, všetko vyrozprávať Rádu a preniesť tak zodpovednosť rozhodovania na nich. Ale Harry by to neurobil. Zvolil by si správnu cestu, bez ohľadu na cenu. Ginny si tiež musí vybrať tú správnu.

„Tieto zranenia boli spôsobené čarovným zverom. Drakom, ak mám hádať,“ zhodnotila madam Pomfreyová a uprene hľadela na Ginny.

„Drakom?“ naraz sa spýtali dvojičky. Prehovorili prvý raz.

„Kde pre Merlina ste našli draka?“ zaškriekala jej mama trochu nepríčetne. Vlasy sa jej vyplietli z drdola a pohľad mala nesústredený.

„Vyliečite ho?“ opýtala sa Ginny. Ostaných v miestnosti ignorovala. Nič nebolo dôležitejšie, ako Harryho uzdravenie. Potrebovala ho zdravého, aby mu mohla spôsobiť peklo na zemi za to, že ju tu s nimi nechal samú.

„Samozrejme,“ odvetila madam Pomfreyová rozhorčene. „Bude potrebovať nejaké elixíry na doplnenie krvi, ktoré bude musieť brať pravidelne ďalšie dva dni. Pravdepodobne väčšinu z toho prespí, ale bude v poriadku. Nebude mať dokonca ani jazvy.“

Dva dni? No to je fakt skvelé.

„Pomôžem mu brať ich,“ povedala Ginny pevne.

„To nebude potrebné, Ginny,“ ozvala sa jej matka. „Dáme pozor, aby Harry svoje elixíry dostal. Na teba máme nejaké otázky.“

„Nejdem nikam, kým sa neuistím, že budú všetci v poriadku,“ odmietala ustúpiť Ginny. „A čo sa týka Harryho, práve teraz nikomu z vás neverím.“

„Ginevra Molly Weasleyová,“ pohoršene vybuchla jej mama. „Možno sme na vás všetkých naštvaní, no nikdy by sme nespravili nič, čo by bránilo Harryho uzdraveniu.“

„Bill ho napriek tomu, že je zranený, zhodil na zem,“ jedovato vyštekla Ginny. Zamračila sa na svojho brata. Mala dojem, že mu to nikdy neodpustí.

„On čo?“ skríkla jej mama a obrátila sa k Billovi.

Napriek tomu, že bol plne vyškoleným čarodejníkom, dospelým a ženatým mužom, Bill Weasley zbledol ako stena. „To isté by som spravil s Ronom, ak by som ho niesol. Nemali právo ťahať na svoje malé dobrodružstvo aj Ginny.“

„Malé dobrodružstvo,“ vybuchla Ginny. „Nemáš ani poňatia, čo sme robili alebo čím sme si prešli.“

„Tak prečo nám to nevysvetlíš?“ zavrčal Bill. „Vysvetli, prečo si svojej matke takmer zlomila srdce. Máš aspoň predstavu, ako si ju rozrušila? To prvé ráno sme museli zavolať madam Pomfreyovú, aby jej dala upokojujúci odvar. Ale o tom vy nemôžete vedieť, lebo ste sa neobťažovali prísť sa pozrieť. Alebo aspoň nechať odkaz, že ste v poriadku či kam ste išli. Vedel som, že Harry niečo chystá, no nenapadlo by mi, že so sebou do nebezpečenstva zatiahne aj vás.“

„On nás nikam nezatiahol,“ vyprskla Ginny. „V skutočnosti sme ho museli nútiť, aby nás nechal ísť. Profesor Dumbledore mu nechal prácu. Je to jeho jediná šanca, ako nakoniec poraziť Voldemorta. Presne to sa chystá urobiť a my mu s tým pomôžeme.“

Ostatnými opäť myklo, keď vyslovila to meno, no bolo jej to jedno.

„Ginny,“ začal Remus, no nenechala ho dohovoriť.

„Pozrite sa na seba. Trasiete sa už pri tom mene. Ako si môžete myslieť, že to zvládnete lepšie ako my?“ neveriacky sa opýtala Ginny. „Profesor Dumbledore mu veril, tak prečo nie vy?“

„Veď ste len deti,“ tvrdohlavo namietala jej mama.

„Nie sme deti. Harrymu nikdy nedovolili mať detstvo a ja nie som dieťa už od jedenástich. Táto vojna sa ma dotkla oveľa viac, ako vás všetkých. Dokonca viac, ako teba, Bill,“ povedala a kývla hlavou na jeho jazvy. „Nie je mi jasné, ako môžete veriť, že nás udržíte v bezpečí. Nedokázali ste to vtedy a nedokážete to ani teraz.“

„Tak to by stačilo,“ zavelila madam Pomfreyová. „Slečna Weasleyová, vlezte do postele.“ Kývla hlavou smerom k poslednej voľnej posteli v improvizovanej ošetrovni, k tej hneď vedľa Harryho.

„Musíme sa Ginny niečo opýtať, Poppy,“ namietol jej otec.

„Nie, práve teraz nemusíte,“ rozhorčovala sa madam Pomfreyová. „Minerva tu nie je a nesmeruje to k ničomu inému, ako k prekrikovaniu sa. Tieto deti očividne zažili silný otras a nikto ich nebude ďalej rozrušovať, kým sa poriadne nevyspia. Ráno sa vrátim aj s informáciami o slečne Grangerovej.“

Podala Ginny fľaštičku fialovej tekutiny, ktorú Ginny považovala za odvar spánku. Vďačne ho zhltla skôr, ako ju stihli zastaviť.

„Mám dojem, že tu dnes nikto nezíska zmysluplné odpovede,“ ozval sa Moody. „Prečo si nejdeme ľahnúť? O ich návrate si môžeme pohovoriť ráno.“

Ginny bolo z odvaru spánku teplo a cítila sa ospalá. Okraje zorného poľa jej naplnila hmla a hlasy jej zneli čudne deformovane. Pred tým, než ju zaplavila vlna spánku, sa jej zdalo, že Alastor Moody na madam Pomfreyovú rýchlo mrkol. Jej mozog už musel byť zmätený, lebo to vyzeralo, akoby sa prísna ošetrovateľka začervenala.

Reklamy

3 thoughts on “Siedmy horcrux – Kapitola 12 – Následky – Časť 1

    1. Mar3ek Post author

      Áno, to oneskorenie ma mrzí. Vynasnažím sa, aby sa to už neopakovalo, ale nemôžem nič sľúbiť – cez akademický rok nie je toľko času, ako by som chcel.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s