Siedmy horcrux – Kapitola 11 – Levy, tigre a… Draky? – Časť 3

Dnes tu máme tretiu a záverečnú časť jedenástej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ako som minule sľúbil, táto časť je naozaj dlhá (v prepočte približne 8 strán A4). Ostatné časti si môžete prečítať v archíve prekladu.

 

Keď na mesto konečne padol súmrak a okolo lámp sa začal rojiť hmyz, Harry posediačky hľadel na dvere Smithovho múzea. Večer neskorého leta bol teplý a na uliciach bolo veľa ľudí, ktorí uprednostnili prechádzku pred jazdou metrom. Jeden konkrétny mukel vyzeral, akoby bol jednoducho na večernej prechádzke. Prešiel okolo nich po opačnej strane ulice každých zopár minút, akoby chodil dookola.

Na večeru si vyčarovali sendviče. Našťastie boli Ron a Ginny Weasleyovci a poznali tak tie najlepšie kúzla na vyčarovanie jedál. Zjedli ich, sediac na lavičke oproti múzeu. Harry mohol len s ťažkosťami uveriť, že sa sem konečne dostali. Dnes v noci sa konečne dozvie, či sa im podarilo nájsť ďalší horcrux. S trochou šťastia budú po dnešku o krok bližšie k poslednému zápasu a koncu toho celého. Mierne sa zachvel a Ginny, mysliac si, že je mu zima, mu položila ruku okolo ramien a hladkala ho.

Mať ju tak blízko bolo fajn, ale trápila ho myšlienka, že tým, že ju má teraz tak blízko, bude preňho ťažšie rozlúčiť sa s ňou a urobiť, čo nakoniec treba. V noci, keď ho spánok obchádzal, nech bol deň akokoľvek vyčerpávajúci, sa jeho myšlienky stále vracali k tomu, že nikdy neveril, že to konečné stretnutie prežije.

Stále dúfal, že Hermiona príde s nejakým excelentným plánom, no zatiaľ nenašli nič, čo by jeho dojem zmenilo. Pokladal za obrovskú iróniu, že teraz, pravdepodobne na konci svojho života, cíti takú silnú túžbu žiť. Aj keď v minulosti nikdy nechcel zomrieť, nikdy sa zo života príliš neradoval. Nikdy mu na tom príliš nezáležalo.

No teraz sa to zmenilo.

Ako sa zbližoval s Ginny, stále viac mal pocit, že nutnosť dať jej zbohom ho zničí aj bez toho, aby do toho zasiahol Voldemort. No aj napriek tomu, by ten čas strávený s ňou nikdy nemenil. Ak jej nemohol dať večnosť, mohol jej dať aspoň teraz a chcel, aby tá spomienka stála za to.

„Nechápem, prečo sme sa jednoducho nepremiestnili dovnútra a nepočkali tam,“ zamrmlal Ron už asi stý krát.

„Ale no tak, Ron,“ povedala rozladená Ginny. „Naposledy. Nie sme si istí, či tam ešte niekto nepracuje. Ak áno, teraz by mali ísť domov.“

„Okrem toho sú tam kúzla proti premiestňovaniu,“ doplnil ju Harry a rukou si zašiel do vlasov.

„Ako vieš?“ opýtala sa Hermiona, ktorá odrazu vzhliadla od svojho sendviča.

Harry na ňu hľadel trochu zmätene. „To bzučanie. Vy ho nepočujete? Presne taký zvuk som počul na Privátnej ceste. A tiež ho počujem pri bránach Rokfortu. Predpokladám, že sú to čary, nie?“

Všetky tri páry očí naňho hľadeli v úžase.

„Ty… Ty počuješ tie zaklínadlá?“ konečne sa spýtal Ron.

Harrymu po chrbte prebehli zimomriavky obáv. Nie zase. „Vy nie?“ opýtal sa, aj keď už vedel odpoveď.

Všetci traja pokrútili hlavami a Hermiona sa zamračila.

„Pozrite, môžeme to prebrať neskôr,“ ozvala sa nakoniec Ginny, čím prebrala velenie. „Ak sú tam ochranné kúzla, ako sa potom dostaneme dnu?“

„Si sestra Freda a Georga Weasleyovcov, alebo nie?“ opýtal sa Harry a z vrecka vytiahol sponku do vlasov. „To oni my ukázali, ako sa to robí, keď ma pred druhým ročníkom zachránili od Dursleyovcov.“

„Prečo to ukázali tebe, ale mne nie?“ zamrmlal Ron.

Dvojčatá odviedli dobrú prácu a Harrymu trvalo len chvíľu, kým odomkol vchodové dvere. Štvorica rýchlo a v tichosti vkĺzla do múzea a zatvorila za sebou ťažké dvere.

„Tak, sme tu,“ zašepkal Ron a rozhliadal sa po izbe po všetkých tých starých artefaktoch. Svetlo pouličných lámp vrhalo na steny dlhé tiene a vzduch oťažel napätím.

Harry chápal, prečo Ron šepkal. Aj on cítil to nutkanie a musel sa premáhať, aby ho potlačil. Keď vykročil hlbšie do izby, po chrbte mu prebehli zimomriavky strachu.

„Poďte. Rozdeľme sa a začnime hľadať. Ron, detektor kúziel je zase tvoj,“ vyzval ich Harry.

„Hermiona a Ginny, len majte oči otvorené a hľadajte čokoľvek nezvyčajné. Skontrolujeme to detektorom.“

Všetci prikývli a roztiahli sa po izbe, aj keď Hermiona sa tvárila pochybovačne. Harry zavrel oči a predstavoval si scénu z mysľomisy. Riddle sa s Hepzibah stretol v salóne. Nemohlo to byť veľmi blízko hlavnému vchodu, keďže Hokey, domácemu škriatkovi, trvalo otvorenie a uvedenie Riddla niekoľko minút od zazvonenia.

Harry sa zatúlal preč od ostatných troch, nazrel do niekoľkých ďalších izieb, až nakoniec vošiel do malej izby mimo hlavnej chodby. V momente, keď vstúpil, sa mu zježili chlpy na krku. Izba bola oveľa usporiadanejšie, ako bola v spomienke z mysľomisy, ale určite to bola tá istá. V skutočnosti viaceré leštené vitríny obsahovali niektoré krištáľové gule a modely galaxií, ktoré si pamätal a v jednej bolo dokonca zrkadielko s drahokamami, ktoré opakovane používala Hepzibah, aby skontrolovala svoj vzhľad. Harry mal podozrenie, že zrkadlo neukazovalo celú pravdu, a to sa práve Hepzibah páčilo.

„Ron,“ zavolal Harry. „Prines sem detektor, dobre?“

Rozhliadal sa po izbe a keď začul Ronove blížiace sa dupotavé kroky, mal zvláštnu pocit déjà vu. Každý inštinkt v Harryho tele mu vravel, že tu niečo je. Bol napätý, v strehu a mal nepríjemný pocit, že ho niekto sleduje.

„Čo je?“ spýtala sa Hermiona, ktorá nasledovala Rona. „Och, to je tá izba, že?“

„Takže aj ty to cítiš?“ uľavilo sa Harrymu.

„Cítim čo?“ nechápala Hermiona.

Harry sa zamračil. „Vedela si, že je to tá izba. Myslel som si, že…“ zamrmlal Harry dostratena.

Hermiona potriasla hlavou. „Nie. Pamätám si ju. Architektúra je rovnaká, aj keď tu vymaľovali. Spoznávam tie okná a krb je mierne excentrický.“

Harry zažmurkal a rozhliadol sa po izbe. Mala pravdu, krb bol naozaj posunutý. Opäť ho udivila jej schopnosť vidieť očividné veci, ktoré on nejako vždy opomenul.

„Kde je Ginny?“ opýtal sa.

„Povedala, že nemá zmysel, aby sme všetci prehľadávali to isté a išla sa pozrieť do vstupnej haly. Povedala, že ak niečo nájdeme, máme ju zavolať,“ vysvetlila Hermiona.

„Je tu množstvo magickej energie,“ oznamoval im Ron, zatiaľ čo hľadel cez detektor kúziel, „no nevidím nič temné.“

„Hľadaj ďalej,“ povedal Harry zachmúrene. „Je to tu.“ Vedel to. Cítil to tak jasne, akoby mu to vravel Felix Felicis.

Harry sa presunul do stredu miestnosti a predstavoval si tú scénu. Videl Hepzibah sediacu za stolom, videl Riddla prichádzajúceho pre medailón, ako vyťahuje prútik. Hepzibahine oči sa rozširujú strachom, možno si práve uvedomila, že je v nebezpečí. Neskoro. Pokúsila sa šálku a medailón zhrabnúť, no Voldemort jej ich vypudí z ruky. Spadli by zo stola a skončili by… Tu.

Harry otvoril oči a vidina okamžite zmizla. Stál v rohu miestnosti. Táto časť steny bola schovaná za veľkou, zložite vyrezávanou skriňou. Začal sa triasť, akoby ho prefúkol silný studený vietor. V pozadí počul Ronove a Hermionine hlasu, no ich slová úplne vypustil a sústredil sa len na zreteľné zunenie, ktoré okolo skrine počul.

Prútikom presunul veľký kus nábytku a začal skúmať stenu za ním, prechádzal rukami po jej drsnom vymaľovanom povrchu. Mrmlal si pre seba a pripomínal si pohyby, ktoré videl robiť Dumbledora pred niekoľkými mesiacmi.

Nemalo to zmysel, stena tú silu neobsahovala. Zmizla v momente, keď presunul skriňu. Znovu pomocou prútika skriňu vrátil na miesto a chvenie sa vrátilo a zmysly sa mu opäť zbystrili.

„Čo je, Harry?“ opýtala sa Hermiona a podišla k nemu.

Harry neodpovedal. Začal rukami prechádzať rukami po povrchu skrine. Tie vibrácie nim celkom otriasli.

„Je niečo vnútri?“ opýtal sa Ron, položil ruku na kľučku a snažil sa ňou otočiť.

„Pozor!“ zasyčal Harry a odstrčil Rona späť.

„Načo si to urobil?“ opýtal sa Ron podráždene.

„Jednoducho sa toho nechytaj, Ron,“ odvetil Harry ostrejšie. „Nemáme poňatia, čo za ochranné kúzla na tom sú.“

„Ani nevieme, či je to tam,“ odsekol Ron. „Okrem toho, nič sa nestalo. Ani sa neotvorila.“ Akoby dokazoval, čo práve povedal, znovu zalomcoval kľučkou. Nepovolila.

Hermiona aj Harry to skúsili tiež, no bez úspechu.

„Prečo by si nechávali starú skriňu, keď ju ani nemôžu používať?“ čudoval sa Ron a rozhliadal sa po ostatných artefaktoch.

„Je vážne stará a pravdepodobne cenná, Ron. Navrchu má vyrytý rodinný erb Smithovcov. Mám dojem, že je to rodinné dedičstvo,“ vysvetľovala mračiaca sa Hermiona. „Očividne sú veľmi hrdí na svoj pôvod a Riddle to vedel. Ak by sem niečo ukryl, nechali by si to navždy.“

„Ako vieš, že je to erb Smithovcov?“ pochyboval Ron a hľadel na vrch skrine.

„Pozri sa okolo. Je všade,“ odvetila Hermiona nahnevane.

Harry ich ignoroval. Prešiel rukami po prednej časti skrine a cítil, že z nej vychádza teplo.

„Je vnútri,“ zašepkal. Stavím sa, že na ňu uvalil kúzlo podobné tomu, čo použil Dumbledore v prvom ročníku na Zrkadlo z Erisedu. Myslím, že keď chce niekto otvoriť dvere len aby použil skriňu, otvorí sa bez problémov. Ale nejakým spôsobom vie, že chceme to, čo je vnútri.“

Hermiona vytiahla prútik. „Mám skúsiť odomykacie kúzlo?“ opýtala sa.

Harry si nemyslel, že t bude také jednoduché, ale spomenul si, ako ho Dumbledore pred tým, ako skúsil niečo zložitejšie, nechal použiť privolávacie zaklínadlo.

„Skús,“ pokrčil plecami.

„Alohomora,“ povedala Hermiona pevne.

Niečo zaiskrilo, no skriňa zostala pevne zavretá.

„Nepovedal si, že vchod do jaskyne vyžadoval trochu krvi?“ opýtal sa Ron a sťažka preglgol.

„Hej. Ale pochybujem, že by Voldemort použil dve krát rovnakú ochranu. Bude to niečo iné,“ odpovedal Harry neprítomne.

„Kľučka je tiež mimo stredu, presne ako krb,“ poznamenala Hermiona.

„Zaujímalo by ma…“ ozval sa Harry.

„Čo?“ nechápal Ron.

Harry namieril prútik na stred skrine, kde by mala byť podľa jeho odhadu kľučka.

„Aparecium,“ zamrmlal.

Pomaly sa objavili zahmlené obrysy kľučky. Boli pokrútené a mihali sa, skoro ako by sa na ňu pozerali cez vrstvu horúceho vzduchu.

„Vau,“ prudko vydýchol Ron. Nasadil si detektor kúziel. „Je pokrytá červenou. Kopec čiernej mágie všade naokolo.“

„Tak potom by sme sa jej radšej nemali dotýkať priamo,“ varovala Hermiona. Bez slova mávla prútikom.

„Hermiona!“ skríkol Ron a chmatol ju za ruku, keď z kľučky vyleteli biele plamene. Výbuch trafil Hermionu z boku do hlavy, zrazil ju dozadu a vlasy jej vzplanuli v ohnivej guli. Hermiona zvrieskla a rozbehla sa preč. Rukami sa snažila zadusiť plamene.

„Hermiona!“ vykríkol Ron znovu v panike. Výbuch zasiahol aj jeho rameno a ruku. Plamene už zničili rukáv a rýchlo sa začali šíriť. Mávol bezmocne prútikom, akoby si nedokázal spomenúť na zaklínadlo, ktorým by plamene uhasil.

Harrymu sa vybavili lekcie zo základnej školy, takže ich chcel zraziť na zem a pováľať, no uvedomil si, že prútik bude rýchlejší.

„Aguamenti,“ vykríkol. Z prútika vytryskol prúd vody, ktorý pokropil Rona aj Hermionu.

Hermiona ležala na zemi vzdychajúc a iba čiastočne pri vedomí. Vlasy na celej ľavej strane hlavy mala spálené a pokožku mala pokrytú škaredými spáleninami, ktoré bolestivo krvácali. Ron sedel vedľa nej na zemi a pomaly omámene žmurkal. Kožu na ramene a hornej časti ruky mal očernetú a drsnú. Tesne pred tým, ako sa zrútil, sa posunul k Hermione a potom sedel a jemne hladkal po nezranenej časti hlavy.

„Hermiona,“ zašepkal zlomeným hlasom.

Ako Harry behal pohľadom z jedného na druhého, cítil, ako sa v ňom dvíha nevoľnosť. Rukou si zašiel do strapatých vlasov. Vedel, že sa to stane. Nechcel, aby šli s ním, lebo vedel, že skončia zranení, no bol slabý a dovolil im, aby sa pridali, lebo chcel spoločnosť.

Videl strašné zranenie na ruke profesora Dumbledora a aj tak im dovolil pridať sa. Cítil sa, akoby primrzol na mieste, ruky sa mu triasli a dýchanie ho bolelo.

„Ron? Hermiona?“ dostal zo seba a klesol na kolená vedľa nich.

Daj sa dokopy. Čo je to so mnou? Nikdy som sa pod tlakom takto nerozsypal.

„Episkey,“ povedal a namieril prútikom na Ronove rameno. Vedel, že to nie je najlepšia voľba. Musí byť liečivé kúzlo práve na popáleniny, ale toto jediné poznal. Rany na Ronovej ruke sa trochu zahojili, teda dosť aspoň dovtedy, kým zoženú pomoc.

Viac ho trápilo, ako to zaberie pri Hermione, ktorej popáleniny vyzerali oveľa horšie.

„Harry, Ron,“ ozval sa z chodby Ginnin hlas. „Kde ste?“

„Ginny!“ skríkol Harry zúfalo.

„Pri Merlinovej brade! Čo sa stalo?“ opýtala sa Ginny, bežala k svojmu bratovi a v hrôze pozerala na jeho ruku.

„Som v pohode,“ zamumlal Ron a odstrčil jej ruky. „Hermiona je zranená.“

Harry namieril prútik na jednu z menších popálenín na Hermioninom krku.

„Episkey,“ zašepkal s grimasou, keď Hermiona zavzdychala. Za očami pocítil bodavú bolesť a rýchlo zamrkal. Rana sa zahojila, takže sa opatrne presunul k jej hlave. Pokračoval v liečení najlepšie, ako vedel a zúfalo si želal, aby tu bola madam Pomfreyová.

„Prepáč,“ zašepkal Harry, keď Hermiona vykríkla, keď sa pokúsiť vyliečiť najväčšiu spáleninu. „Je to jediné liečivé kúzlo, ktoré poznám.“

„To je v poriadku, Harry,“ zašepkala Ginny a jemne ho hladila po ramenách. Stála za ním celý čas, jemne ho nútila pokračovať a on bol vďačný za jej upokojujúcu prítomnosť.

„To je niečo, čo musím urobiť neskôr. Naučiť sa viac liečivých kúziel. Teraz len musíme urobiť všetko pre to, aby sa cítili lepšie,“ povedala hlasom, ktorý sa trochu triasol.

„Po celej skrini sú stopy temnej mágie. Našli sme samostatnú kľučku, no zranili sa, keď sa ju Hermiona pokúsila otvoriť,“ vysvetľoval Harry stroho.

Ginny prikývla a skôr, ako ju niekto stihol zastaviť, prešla ku skrini. Namierila prútik na zvláštnu kľučku a ľahko ju otvorila.

Harrymu klesla sánka. „Ako si…? Čo, pre Merlina, si myslíš, že robíš? Presne tak sa zranili Ron a Hermiona. Neviem, ako si ju otvorila, no nesmieme si dovoliť hlúpo riskovať.“

„Nebolo to hlúpe, keď to fungovalo,“ odsekla. „Profesor Dumbledore ti povedal, že si mohol ísť s ním, lebo si bol neplnoletý, správne? Povedal, že Voldemort bol natoľko hlúpy, že nerátal s tým, že niekto neplnoletý a úplnej kvalifikácie by mohol byť hrozbou. „No, stále som neplnoletá, ako tak často a radi zdôrazňujete, takže moje kúzla by nemal zachytiť o nič viac, ako tvoje.“

Harry otváral ústa ako ryba na suchu, lebo vedel, že mala pravdu a pritom chcel, aby ju nemala. Potreboval pomoc a ona mu ju poskytla. Mala to byť jednoduchá voľba, no napriek tomu, že to vedel, tá primitívnejšia časť jeho mysle stále trvala na tom, aby sa ju snažil pred tým všetkým chrániť.

„Nemáme čas na tvoje hrdinstvo jaskynného muža, Harry,“ povedala Ginny znudene, takmer akoby mu čítala myšlienky. „Idem s tebou. Už som ti povedala, že ťa v tom nenecháme samého, takže sklapni a všetky tie dôvody, ktoré sa chystáš vypľuť na nás , si nechaj a strč si ich niekam,“ nenechala sa prerušiť Ginny. V očiach jej iskrilo.

„Ginny –“

„Ideš alebo nie?“ vyzvala ho pevne.

„Nemôžeme proste ísť. Musíme pre Rona a Hermionu zohnať nejakú pomoc,“ bránil sa Harry. Vedel, že zdržoval, ale bolo to tak rozčuľujúce, že nedokázal jasne rozmýšľať. „Premiestnime ich na Grimauldove námestie a zoženieme madam Pomfreyovú.“

„Až po tom, ako získame horcrux,“ povedala Ginny a sťažka preglgla. Očami rýchlo zalietla k Ronovi, ktorý zavrel oči.

„Čo? Nie –“

„Áno, Harry,“ ozval sa Ron, otvoril oči a oprel sa o stenu. „Neprišli sme tak ďaleko, aby sme sa otočil späť.“

Harry hľadel na pevné odhodlanie v priateľových očiach a vedel, že mal pravdu, no nedokázal sa pohnúť.

Ron zalapal po dychu, keď sa sunul bližšie k Hermione. „Prines ten prekliaty horcrux, Harry.“

„Ak budete potrebovať pomoc, použite Patronusa,“ povedal Harry a hľadel priamo Ronovi do očí. „Myslíš, že sa dokážeš premiestniť?“

„Hej,“ odvetil Ron bez dychu. „Ak sa nevrátite do hodiny, vezmem Hermionu späť a privediem pomoc. Teraz musím zostať s Hermionou.“

Vyzeral, akoby mu tie slová spôsobovali bolesť. Akoby ho nutnosť vybrať si medzi dvomi najlepšími priateľmi rozpolťovala.

„Nesranduj, Ron. Si zranený a nesmieš nechať Hermionu samú. Budeme v poriadku a vrátime sa hneď, ako to bude možné,“ povedal Harry a uprene mu hľadel do očí.

Chvíľu spolu komunikovali bez slov, vediac, že ten druhý by dal ochotne život, aby zachránil svojho priateľa.

„Dajte na seba pozor,“ povedal Ron. „Počúvaj Harryho, Ginny. Nerob nič hlúpe, len aby si sa predviedla.“

Ginny sa zamračila, no prikývla. Otočila sa k nemu chrbtom a vkročila do skrine s rukami natiahnutými dopredu, akoby bola slepá.

Harry sa k nej rýchlo pridal. Bolo tam niečo ako jaskyňa a v nej dokonalá tma. Urobil niekoľko opatrných krokov a uvedomil si, že tam nijakým spôsobom nemohlo byť toľko miesta.

„Ginny,“ zašepkal vediac, že bola len krok pred ním a predsa ju nevidel.

Ako ju mám chrániť, keď ju ani nevidím?

„Áno?“ odpovedala a po prvý raz znela vystrašene.

Nečudoval sa jej. Aj keď by to nikdy nepriznal, aj on sa bál. Temnota bola skľučujúca a strach o Rona a Hermionu ho takmer položil. Naťahoval sa vpred, až kým ju nenahmatal jej ruku.

Chytila sa ho a preplietla svoje prsty s jeho a on si pomyslel, že bude treba väčšieho čarodejníka, než je Voldemort, aby sa jej zbavil.

Potácali sa v tichosti po dobu, ktorá im pripadala neskutočne dlhá, aj keď vedeli, že to nemohlo byť viac, ako pár minút. Zrazu temnota skončila a oni stáli v ostrom slnku.

„Kde to sme?“ opýtala sa Ginny a s úžasom sa rozhliadala okolo.

Harrymu klesla sánka, keď sa otáčal dookola. Boli v niečom, čo Harrymu pripomínalo Parthenón v starovekých Aténach, akurát že z tohto neboli ruiny, ale stál nedotknutý.

Ginny o krok ustúpila. „Nemám z toho dobrý pocit, Harry,“ zašepkala.

Zvuk zosuvu ich prinútil otočiť sa na päte. Hľadeli na pevnú kamennú stenu.

„Čo sa stalo s dverami?“ opýtala sa Ginny vystrašene.

Dvere celkom zmizli a zanechali po sebe len malú priehlbinu v tvare šálky.

„Očividne bez horcruxu ako kľúča nie je cesty späť,“ povedal Harry zachmúrene. „Ale kde je?“

„A čo ho stráži?“ doplnila Ginny s preglgnutím.

Obrovská drevená brána na opačnom konci Parthenónu zadunela, keď sa začala zdvíhať.

„Musela si sa spýtať?“ opýtal sa Harry nevýrazne a podišiel o krok k Ginny.

So zatajeným dychom čakali, kým sa brána celkom nezdvihne. Na chvíľu sa nič nehýbalo a Ginny s Harrym ani nedýchali. Zrazu sa arénou rozľahol silný, búrlivý rev, ktorý otriasal kameňom a prinútil oboch, aby si zakryli uši.

Oči sa im rozšírili, keď sa z jaskyne vysúkalo obrovské monštrum. Sfarbené bolo do zelena so žltou hlavou a modravými krídlami. Pazúry na nohách malo ostré ako nože a chvost a krídla malo zakončené rovnako. Drak zodvihol hlavu a zrenice v jeho žiarivých žltých očiach sa mu nebezpečne zúžili, keď ich zbadal. Znovu zreval, pričom vypustil oheň tak prudko, že ohnivá guľa letela cez Parthenón až k nim.

Harry a Ginny preskočili múrik a schovali sa za stupeň sedadiel, keď nad nimi preletel oheň a spálil sedadlá nad nimi.

Harry, sťažka dýchajúc, zanadával. „Prisahal som, že už nikdy v živote s drakom bojovať nebudem.“

„Je to srbský krivoostnáč,“ oznámila Ginny vystrašene a schytila Harryho za ruku.

„Ako to vieš?“ neveriacky sa spýtal Harry.

„Nemôžeš bývať v jednom dome s Charliem a nevedieť nič o drakoch. Srbský krivoostnáč a uhorský chvostorožec sú najzúrivejšie, takže podľa Charlieho najzaujímavejšie, druhy,“ vysvetľovala Ginny a opatrne nazerala ponad múrik.

„Super,“ zavrčal Harry. „Skoro ako Hagrid.“

„Hej, Harry! Vidím horcrux!“ vyhŕkla Ginny vzrušeným hlasom.

„Čo? Kde?“ opýtal sa Harry a kľakol si vedľa nej.

„Tam!“ ukázala.

Žmúriac akurát dovidel na hniezdo zastrčené za bránou, keď drak celkom vyliezol. Krivoostnáč sa prechádzal hore-dolu pred jaskyňou, akoby ich vyzýval, aby sa pokúsili prejsť.

„Dokážeš to, Harry,“ povedala Ginny. „Je to ako prvá úloha, akurát zlaté vajce je teraz šálka.“

„Ale Ginny, nemám Blesk. Je v Londýne a nemyslím si, že privolávacie zaklínadlo bude cez tú stenu fungovať,“ povedal a ukazoval na skryté dvere, ktoré viedli späť do skrine.

„Harry, si čarodejník s väčšími skúsenosťami, ako si mal vtedy. Vyčaruj si ho. Nemusí vydržať dlho, len dosť dlho,“ zvolala Ginny popudene.

„Správne,“ súhlasil Harry a nervózne preglgol. Potili sa mu dlane, no vedel, že to dokáže. V mysli si predstavil Blesk a podarilo sa mu vyčarovať takmer presnú kópiu.

„Dokázal si to!“ zvolala Ginny.

„Nedaj sa uniesť. Ešte stále nemám tú šálku,“ uzemnil ju Harry.

Ginny sa bojazlivo usmiala, z vlasov si vybrala stuhu a obviazala ju Harrymu nad lakťom.

„A to je načo?“ opýtal sa nechápavo, hľadiac na žltú stuhu.

Ginny pokrčila plecami. „No, nie som Hermiona, takže neviem, čo to chápem správne, ale myslím, že pred turnajom označí dáma svojho šampióna svojimi farbami na znamenie šťastia.“

„Ďakujem,“ zamumlal a cítil sa trápne. Pohľad mal sklopený k zemi a prešľapoval na mieste.

„Ešte mi neďakuj,“ povedala Ginny útrpne. „Podľa toho, čo viem, žltá draka akurát rozzúri.“

„Ďakujem Gin. Tvoje povzbudzovanie je neoceniteľné,“ odvetil, no uškŕňal sa pri tom. Nech boli okolnosti akékoľvek, vždy mu dokázala zlepšiť náladu.

„Dokážeš to, Harry,“ povedala vážne pred tým, než sa naňho vrhla a pobozkala ho.

Opätoval jej bozk a vychutnával si spaľujúce teplo, ktoré pocítil v žalúdku, až kým jeho pozornosť neupútalo ďalšie dračie zrevanie.

„Bude to hračka,“ povedal pred tým, ako vysadol na metlu a vyrazil do vzduchu.

„Buď opatrný, Harry,“ volala za ním Ginny.

Vzniesol sa vysoko nad arénu, krúžil a snažil sa nájsť ten najlepší uhol. Netvorovi trval len chvíľku kým ho zbadal. So zúrivým revom drak roztiahol krídla a vyrazil za ním.

Napriek situácii si Harry nevedel pomôcť, drak mu pripadal úžasný. Jeho rozpätie krídel bolo také, že takmer zatienil celý Parthenón. Ladne sa vzniesol do vzduchu a potom obrátil obrovské oči k Harrymu.

Nasmeroval Blesk do prudkej šípky v pokuse podletieť draka skôr, ako sa otočí, no nerátal s jeho chvostom. Dračí chvost bol dlhý a tenký a zviera ho používalo ako bič. Vystrelil ním na Harryho a jeho zahnutý koniec Harrymu roztrhol tričko a bodol ho do hrude. Vystrekla krv.

Zver zreval a keď zacítil Harryho krv, nozdry sa mu zachveli. Harry zopakoval šípku, no chvost ho tento raz zasiahol do chrbta. Ešte dva razy sa Harry pokúsil o šípku a ešte dva razy ho bodol ostrý chvost. Tričko z neho viselo v zdrapoch a kvapkala z neho krv. Blesk bol rýchly, no tento drak bol rýchlejší.

Harry sa stočil nahor a prudko stúpal. To draka zmiatlo a hnevlivo reval. Nasledoval Harryho hore a dobiehal ho. Prudko vydýchol a Harry zacítil teplo z blížiacej sa ohnivej gule. Rýchlo sa stočil, vrhol sa dolu a cítil, ako sa mu pripaľujú chlpy na krku. Harry zahol okolo steny Parthenónu a vrhol sa medzi rady stĺpov.

Drak zreval od zlosti, keď zistil, že Harryho medzi stĺpy nemôže nasledovať. Musel sa otočiť a letieť vrchom. Harry využil príležitosť a vyštartoval smerom k dračiemu brlohu. Už tam takmer bol, keď sa doňho znovu zaryl dračí schvost.

Zasyčal od bolesti a musel to stočiť nahor, aby sa vyhol ďalšiemu ohnivému dychu. Rástlo v ňom sklamanie a zo straty krvi sa cítil trochu neisto. Niečo mu musí rýchlo vyjsť, alebo je po ňom. Prudko stúpal a ešte raz to stočil pomedzi stĺpy. Nespomalil, aby sa uistil, či ho drak sleduje, namiesto toho sa sústredil len na to, aby sa dostal k hniezdu tak rýchlo, ako to len jeho metla dokáže.

Drak od hnevu zaškriekal. Namiesto aby sa otočil, tento krát sa vrhol medzi stĺpy, demolujúc ich. Tá sila zviera trochu spomalila. Harry sa ponáhľal k zemi, včas sa zvrtol a namieril si to rovno ku vchodu do jaskyne. Ako sa nahol, aby chytil šálku, jeho metla zmizla.

Nahlas zanadával. Nikdy by netvrdil, že je expert na vyvolávacie kúzla, no do šľaka, to načasovanie nemohlo byť horšie.

Kým mal čas vyčarovať ďalšiu, začul prenikavý výkrik draka, ktorý znel, akoby sa rýchlo blížil. Zastrčil si šálku za opasok jeansov a šprintoval von. Vrhol sa za stupňovité sedadlá práve vo chvíli, keď mu nad hlavou preletela ďalšie ohnivá guľa.

Drak zaškriekal od zúrivosti a pazúrmi si razil cestu cez múrik, ktorý oddeľoval arénu od Harryho úkrytu. Harry sa skrčil a snažil sa uhnúť, no stena sa zrútila a odhalila ho. Dračia laba zasiahla drevenú bránu, ktorá uzatvárala vchod do jaskyne a bez problémov ju roztrieštila. Harry skríkol, keď ho do chrbta zasiahli stovky ostrých triesok.

Obrovská dračia laba dopadla znovu, tento raz bližšie, a zahnutý koniec chvosta sa mu zabodol do boku pod rebrá. Sila toho úderu Harryho odhodila, až mu vyrazilo dych. Zrútil sa do prachu, lapal po dychu a tápal, keď s a snažil dostať preč od zúrivého draka.

Kým sa stihol pohnúť, ký stihol vydať čo i len hlások, dračí chvost sa mu obtočil okolo členkov, zdvihol ho dolu hlavou a začal ho priťahovať bližšie. Harry si bol istý, že v nezdravo žltých dračích očiach vidí záblesk víťazstva. Aj keď sa celý triasol, Harry sa prinútil zostať pokojný.

Dračí chvost vyletel nahor a Harry zrazu visel len kúsok od dračej tlamy. Videl už aj stužky dymu vychádzajúce drakovi z nozdier.

Ak teraz vydýchne oheň…

Dobitý a od krvi, Harry čakal, kým sa dostane tak blízko dračej tlamy, ako sa len odvážil. Vytiahol prútik, namieril ich priamo do tých zlých žltých očí a vypálil do nich ten najsilnejší Conjunctivitus, na aký sa zmohol.

Drak zaklonil hlavu a zreval, čím vyslal aj vlnu spaľujúceho tepla. Pustil Harryho a ten dopadol na zem so silným žuchnutím. Bolelo ho celé teplo, no nenašiel v sebe dosť síl na to, aby sa dostal preč od vyvádzajúceho draka. Netvor zavíjal od bolesti a škrabal sa labami v očiach, z ktorých mu tieklo a boli potiahnuté bielym kalom.

Ak by sa Harry nedokázal vzchopiť, skôr či neskôr by ho rozdrvila obrovská dračia laba. Lapajúc po dychu sa znovu pokúsil vstať, no bolo to zbytočné. Čo by sa stalo s Ginny, keby tu Harry zomrel? Musel dostať šálku k Ginny, aby mohla uniknúť aspoň ona. So vzdychaním sa pretočil na bok a vytiahol ligotavú šálku v jeansov.

Prekvapilo ho, ako zlato žiarilo, aj napriek tomu, že ho tak dlho nikto nepreleštil. Zlatý erb Helgy Bifľomorovej sa ligotal na slnku. Keď naňho drak vyslal ďalšie plamene, Harry šálku inštinktívne zdvihol ako štít a vrhol ju do blížiacich sa plameňov. Prevalil sa na bok, aby sa vyhol spáleniu, pričom vykríkol od bolesti.

Keď sa šálka dostala do styku s ohňom, arénu naplnil záblesk jasného bieleho svetla. Harry si zakryl tvár. Bolo to, akoby mal silný úpal. Vzduch naplnil neprirodzený výkrik, ktorý otriasol samými základmi arény. Drak zavil od bolesti, zrútil sa k zemi a rozplynul sa, akoby tam ani nikdy nebol.

Odrazu mu na tvár dopadla záplava červených vlasov, keď vedľa neho pristála Ginny na metle.

„Čo sa stalo? Kam zmizol?“ zapišťala. „Si v poriadku?“

„Šálka,“ takmer nečujne povedal Harry a ukazoval na miesto, kde ležala.

Ginny ju zodvihla a obracala v ruke. Zlato bolo spálené a očerneté, ale inak nedotknuté.

„Už len obyčajná šálka,“ zamumlal Harry neisto. „Zaujímalo by ma, či ešte funguje ako kľúč.“

„Poďme, vypadnime odtiaľto,“ zavelila a pomohla mu vstať a vysadnúť na vyčarovanú metlu.

Keď vzlietli, Harry sa o ňu zľahka oprel a spolu leteli na opačný koniec arény.

„Myslel som si, že dáma má zostať na sedadle a kričať na svojho šampióna, aby vstal,“ povedal so slabým úsmevom.

„Kto tvrdí, že som dáma?“ opáčila Ginny.

Harry sa uškrnul. Cítil sa, akoby blúznil. „Milujem ťa, Ginny,“ zašepkal. Nedokázal udržať oči otvorené.

Cítil, ako sa strhla. „Snažila som sa ti prísť na pomoc skôr, no akoby ma nejaká prekážka držala na mieste. Nedokázala som ju prekonať, kým si nespadol na zem,“ povedala s posmrkávaním.

„V pohode,“ zamumlal.

Ginny sa natiahla dozadu a silno ním zatriasla. „Zostaň so mnou, Harry. Už len zopár minút. Tu je vchod, vlož šálku do otvoru.“

Harry skúsil zdvihnúť ruku, no mal ju ako zo želatíny. Nedokázal ju prinútiť k spolupráci.

„Daj sem, spravím to,“ povedala Ginny, vzala mu šálku a napasovala ju do otvoru. Dvere sa znovu otvorili a odhalili svoju temnotu.

Ginny s metlou vletela rovno dnu a o malú chvíľu vleteli späť do salóna v Smithovom múzeu. Ron a Hermiona stále schúlení sedeli pri stene.

„Máte ho?“ opýtal sa Ron napäto.

Harry kývol smerom ku spálenej šálke. „Našli a zničili,“ povedal slabo. Keď zosadol z metly, jeho nohy ho odmietli niesť. Ginny ho zachytila a pomaly ho zložila na zem.

„Kamoško, čo sa ti stalo?“ opýtal sa Ron s očami rozšírenými.

„Preberieme to späť na Grimauldovom námestí,“ povedala Ginny veliteľským tónom. „Ron, stále si myslíš, že sa dokážeš premiestniť aj s Hermionou?“

Ron prikývol. Pevne chytil Hermionu a spolu sa s puknutím odmiestnili.

Ginny objala Harryho. „Pevne sa drž, Harry,“ zašepkala.

„Môžem nás vziať,“ namietol Harry tvrdohlavo.

„Vďaka, ale nie. Dnes nemám chuť sa rozštiepiť. Stačilo vzrušenia na jeden deň.“

S drzým úškrnom ho pobozkala na líce a vzala ich späť do hlavného stanu… Späť k jej rodine.

Reklamy

3 thoughts on “Siedmy horcrux – Kapitola 11 – Levy, tigre a… Draky? – Časť 3

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s