Siedmy horcrux – Kapitola 11 – Levy, tigre a… Draky? – Časť 2

Druhá časť jedenástej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Opäť relatívne krátka (no nasledujúca bude mať 8 strán fomrátu A4 😉 ). Ostatné časti sú k dispozícii v archíve prekladu.

 

Do Šikmej uličky sa primiestnili neďaleko apatieky aby sa vyhli spozorovaniu, lebo si mysleli, že to je dosť ďaleko od miest, kde sa často vyskytujú Fred, George a ostatní Weasleyovci.

„Hm, ešte to tu vonia ako doma,“ ohodnotil Ron a zhlboka sa nadýchol. Deň bol zamračený a ani zďaleka nie taký horúci ako v Albánsku.

„Nikdy som si nemyslela, že mi bude tak chýbať pohľad na habity, ale chýbal,“ priznala sa Ginny a s úsmevom sa obzerala.

Napriek tomu, že sa z návratu do Londýna tešil rovnako, ako ostaní, cítil aj obavy. Dúfal, že budú mať šťastie a reportér ich rýchlo zbadá. Teraz, keď bol tak blízko prehľadaniu múzea, nedokázal poriadne skrývať svoje napätie.

„Hýbme sa. Hľadajte povedomé tváre, ktorým by sme sa chceli vyhnúť,“ upozornil ich.

Prikývla a vykročili na hlavnú ulicu. Netrvalo dlho a ich prítomnosť oznámilo aj bliknutie blesku. Harry vzhliadol a uvidel, ako sa k nim ponáhľa reportérka v pätách s fotografom.

„To bolo rýchle,“ zamrmlal Ron a pohol sa opačným smerom.

„Pán Potter! Pán Potter, počkajte. Len pár otázok, Harry,“ zakričala reportérka, čím na jeho prítomnosť upovedomil aj nakupujúcich.

„Mami, to je Harry Potter,“ ukázal naňho malý chlapec.

„Bežte!“ prikázal im Harry. Vždy ho udivovalo, ako dokáže len čírou prítomnosťou vyvolať takýto dav.

„Zaujímalo by ma, čo sa dialo, kým sme boli preč,“ hovorila Hermiona zadýchane, keď sa s nimi snažila udržať krok.

Vbehli do ďalšej uličky a nazdávali sa, že sa im podarilo utiecť, no v tom im vypálil ďalší blesk priamo do tváre.

„Harry, môžeš mi povedať, čo si myslíš o útokoch Inferiov? Čo proti nim podnikneš?“ opýtal sa ho reportér a jeho brko s blokom šialene škrabali, zatiaľ čo sa vznášali vedľa neho.

Harry nechápavo zažmurkal.

Inferiovia? Aké útoky Inferiov? Ach nie.

„Ehm,“ začal Harry a lovil v pamäti, čo mu Dumbledore povedal o Inferioch. Ak ministerstvo nevaruje ľudí, ako sa brániť pred Inferiami, tak on to urobí. „Inferius, ako každé stvorenie temnoty, sa bojí tepla a svetla, takže proti nim nemu použite oheň. Je to vaša najlepšie obrana.“

„Harry!“ zakričala znovu reportérka, ktorá ich konečne dobehal.

Harry sa cítil, akoby ho hodili do jamy levovej. A levy boli hladné.

„Hýbte sa,“ zasyčal na ostatných a postrčil Rona plecom do smeru, kde sa zatiaľ žiadny reportér neukázal. Došli na koniec uličky, rýchlo zahli doprava a ponorili sa do nakupujúceho davu.

„Musíme sa rozdeliť,“ povedal zadýchane Harry. Hlavy držal sklonenú, aby ho nespoznali. „Vy traja pokračujte tadeto. Ja pôjdem na opačnú stranu a skryjem sa pod plášť hneď, ako nájdem nejaké miesto, kde sa to bude dať urobiť nepozorovane. Stretneme sa na mieste, na ktoré sme sa sem primiestnili.“

Ron s Hermionou prikývli, no Ginny tvrdohlavo pokrútila hlavou. „Myslím, že by sme mali ísť po dvojiciach. Pôjdem s Harrym.“

„Ginny –“

„Prestaň sa nás pokúšať chrániť, Harry. Strácame čas,“ napomenula ho Ginny a postrčila ho.

Ron sa uškrnul a Hermiona bezradne prikývla. Vyrazili na opačnú stranu.

„Poďme,“ povedal rozladený Harry.

„Nebuď naštvaný, Harry. Koľkokrát ti ešte máme pripomínať, že v tom nie si sám? Okrem toho, je to len o utekaní pred novinármi. Nevieš, aká som v tom dobrá?“ opýtala sa Ginny s nadvihnutým obočím.

Harry vedel, že na tú otázku neexistuje odpoveď, ktorá by ho nedostala do problémov, a tak bol radšej ticho. Zahli za rok hneď, ako začuli dupot krokov. Harry z vrecka vytiahol neviditeľný plášť a prehodil ho cez nich. Keď pred nimi zastal druhý reportér, čarodejník, aj s fotografom, zostali ticho stáť.

„Kade išiel? Zdalo sa mi, že som ho videl bežať tadeto aj s tým červenovlasým dievčaťom,“ nechápal novinár.

Fotograf pokrčil plecami. „Aj mne sa zdalo.“

„Do pekla! Ale aspoň som získal priamu výpoveď. To musí za niečo stáť,“ hneval sa novinár, keď listoval svojimi poznámkami.

„Povedal, že proti Inferiom treba použiť oheň,“ povedal fotograf. „Je to pravda?“

„Nemám tušenie,“ odvetil mu reportér a pokrčil plecami. „Aj tak na tom nezáleží, bude z toho skvelý titulok a verejnosť to zhltne. Poďme. Som si istý, že šiel tadeto.“

Harry hrubo zanadával, keď tí dvaja odišli. „Počula si ich? Oheň je na boj s Inferiami najlepší, ale ani ich to netrápilo,“ sťažoval sa Harry nahnevane.

„Ja viem, Harry. Chceli len svoj príbeh. Ale pretože je to pravda, možno sa jedného dňa budú vedieť zachrániť. A ak ťa citujú priamo, práve si urobil viac, ako Scrimgeour za celé svoje ministrovanie,“ chlácholila ho Ginny a utešujúco ho potľapkala po ruke.

Harry vzdychol. Byť sklamaný nemalo zmysel. Nepomôže to a na práci mal v ten deň príliš veľa iných vecí.

„Vráťme sa k Ronovi a Hermione,“ navrhol a viedol Ginny späť k lekárni.

„Mali by sme to obísť tamtou ulicou,“ ukázala Ginny. „Je tam menej ľudí a nikto sa nebude obtierať o plášť.“

Harry prikývol a začali sa presúvať cez preplnené ulice. Bolo pre nich ťažké nestrkať do množstva okoloidúcich. Viacero ľudí sa znepokojene obzrelo, keď sa o nich Harry alebo Ginny obtreli.

„Keby sme sa tak mohli premiestniť,“ zašepkala Ginny.

„Ja viem. To isté som si pomyslel, keď nás prenasledovali tí novinári. Ale je tu príliš rušno a nevieme, či by sme sa neobjavili priamo pod nosom tvojej rodiny alebo Rádu. Mám dojem, že informácia o tom, že sme tu, sa už šíri a ulicami sa prepletajú Weasleyovci,“ odpovedal Harry.

„Hej! To platí aj o mne,“ ohradila sa a štuchla ho lakťom do rebier.

Harry sa uškrnul a masíroval si brucho. „Nikdy som nepovedal, že Weasleyovci nie sú jedni z najlepších ľudí na svete, len teraz nechcem väčšinu z nich stretnúť.“

„Krásne, Potter,“ odpovedala Ginny a tiež sa uškŕňala. „Vidím, že spolužitie so mnou a Hermionou ťa za posledný mesiac niečo naučilo.“

„Viac, ako by si si predstavovala,“ s úsmevom, keď si pripomenul mnohé útržky informácií, ktoré získal, keď žil s dievčatami v takej blízkosti.

Ginny zrazu zanadávala, čím Harryho tak šokovala, že ho vytrhla zo zadumania. Také slová očakával od Rona, no nebol na ne pripravený od Ginny. Zúfalo sa snažil nerozosmiať sa.

„Ginny,“ napomenul ju, no nepodarilo sa mu zachovať si vážny výraz.

„Pššt,“ zasyčala Ginny a ťahala ho, až kým nestáli chrbtom opretí o tehlovú stenu. „Tam.“

Pozrel smerom, ktorým ukazovala a na moment zabudol dýchať. Na opačnej strane ulice stáli pani Weasleyová, Bill a Kingsley Shacklebolt. Očividne niečo hľadali… Alebo niekoho. Rôznym čarodejniciam a čarodejníkom kládli otázky. Shacklebolt niekoľko krát vytasil svoj odznak aurora a vyzeral dosť namosúrene.

No bol to výraz na tvári pani Weasleyovej, ktorý spôsobil, že sa Harryho žalúdok nepríjemne zachvel. V očiach mala tú Weasleyovskú iskru, ktorú Harry tak dobre poznal, no vyzerala unavene a vyziabnuto, akoby sa posledný mesiac nenajedla a nevyspala.

„Och, mami,“ vzdychla Ginny a silno sa k Harrymu privinula. Zvládol nemyknúť sa, keď sa mu jej nechty zaryli do kože.

Kingsley povedal niečo, čo spôsobilo, že naňho pani Weasleyová vyprskla a jej slová sa k nim niesli cez ulicu. „Neodídem, kým nenájdem svoje deti. Niekde tu sú a ja ich nájdem.“

Ako sa prechádzala po ulici a jej oči sledovali každý detail, Harrymu pripomínala tigricu chrániacu svoje mladé.

Bill položil svojej mame ruku na plece a niečo jej upokojujúco zašepkal do ucha. Pani Weasleyová sa rozplakala a tvár si zaborila do Billovho ramena.

Ginny v Harryho objatí stuhla a odvrátila tvár.

„Mali by sme si pohnúť a nájsť Rona s Hermionou, aby sme ich varovali,“ povedal Harry sklesnuto.

Ginny sťažka preglgla a pohli sa preč, krytí plášťom. Pevne sa chytili za ruky a ponáhľali sa dolu ulicou.

„Čoskoro sa s ňou budeme môcť stretnúť, Ginny,“ zašepkal Harry. V hrdle mu vyschlo. „Sľubujem.“

Ginny stuhnuto prikývla a aj keď stále hľadela vpred, jej zovretie zosilnelo.

Keď prišli k lekárni, Harry na moment spanikáril, keď Rona s Hermionou nevidel. O sekundu neskôr obaja vystrčili hlavy spoza rohu. Harry a Ginny sa rozbehli k nim.

„Sme tu,“ zašepkal Harry. „Ale musíme odtiaľto čo najskôr zmiznúť.“

„Kde ste boli?“ opýtal sa Ron nahlas. Jeho pohľad bol trochu nervózny.

„Buď ticho, Ron,“ zasyčala naňho Ginny. „Videli sme mamku a Billa. Rád nás tu hľadá. Premiestnite sa do Smithovho múzea a porozprávame ti o tom.“

Harry a Ginny počkali, kým Ron a Hermiona zmiznú a nasledovali ich. Tesne pred tým, ako sa s Ginny prípojne premiestnil do múzea, za rohom videl utekať Billa a pani Weasleyovú. Smerovali priamo k lekárni.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s