Siedmy horcrux – Kapitola 10 – Oneskorenia, sklamanie a rande – Časť 2

Druhá časť desiatej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ostatné časti sú k dispozícii v archíve prekladu.

 

V tú noc sa Harry s Hermionou prípojne premiestnil do zaprášeného skladu a dal jej tak možnosť rozhliadnuť sa a zoznámiť sa s usporiadaním. Potom sa premiestnili späť do malého penziónu, kde si prenajali dvojicu izieb, a vzali so sebou Rona a Ginny.

„Toto miesto je dosť strašidelné,“ poznamenal Ron, keď sa opatrne rozhliadal po nakopenom starom nábytku. Vzduch tu bol vlhký, páchol zatuchlinou a tlmené svetlo ich prútikov vrhalo na steny dlhé tiene. „Zaujímalo by ma, prečo je táto miestnosť tak hlboko pod zemou.“

„Myslím si, že cez vojnu mohla byť používaná ako letecký kryt ,“ ozvala sa Hermiona neprítomne a rozhliadala sa okolo.

„Toto je muklovská stavba, Hermiona. Nevedeli o vojne,“ povedal Ron zmätene.

„Nie s Voldemortom. Vážne, Ron, ty si si mal dať život a zvyky muklov. Približne v čase, keď Grindelwald terorizoval čarodejnícku Britániu, muklovia tiež viedli obrovskú vojnu. Počas bitky o Britániu, keď bol Londýn ťažko bombardovaný, používali ľudia letecké kryty, aby sa ochránili.“

„Tu schovávali deti?“ striaslo Rona pri tom pomyslení.

„Povedala by som, že áno,“ potvrdila Hermiona.

„Toto miesto je dosť strašidelné,“ zopakoval Ron.

„Je tu množstvo smútku,“ ozval sa Harry potichu. „Poďte, tamto som si všimol nejaké šatníky.

Harry si všimol, že Hermionin a Ronov pohľad sa pred tým, ako ho nasledovali, stretli.

„Naozaj si myslíš, že keby tu bol horcrux, on by ho bol skryl do skrine, Harry?“ opýtala sa Hermiona. „Ako si môžeš byť istý, že by bol schopný nájsť práve tú jeho?“

Harry len pokrčil plecami. Cítil sa zastrašený množstvom miest, kde bude treba hľadať. „Ak sa sem vrátil aby u jeden schoval, som si istý, že ho skryl práve tam. Je to len predtucha, ale je to všetko, čo máme. Bol by schopný nájsť tú správnu skriňu, tým som si istý. Ale čím dlhšie som tu, tým menej pravdepodobné sa mi zdá, že by tu nechal horcrux.“

„Prečo?“ zaskočilo to Hermionu.

Zatiaľ čo hovoril, zamračil sa. Hermiona vždy potrebovala pádne dôvody, prečo niečo urobiť. Harry mal podozrenie, že väčšina jeho úlohy bude zahŕňať nasledovanie vnútorného inštinktu a bol zvedavý, ako si s tým Hermiona poradí. A vedel tiež, že by sa jej nepáčila jeho odpoveď na túto otázku.

„Jednoducho mi to nepripadá správne. Neviem to vysvetliť,“ odvetil.

„Harry, budeš sa musieť snažiť viac. Nemôžeme celé naše pátranie založiť na tvojich inštinktoch,“ namietla Hermiona.

„Inštinkty ho už v minulosti dostali zo zamotaných situácií,“ ozvala sa Ginny a slabo sa na Harryho usmiala.

„Jeho inštinkty ho do množstva zamotaných situácií aj dostali,“ vyprskla Hermiona. „Nemôžeme si dovoliť chyby. Nemôžeme konať na základe vnútorných pocitov.“

„Budeme musieť, Hermiona,“ odvetil Harry. „Presne to urobil aj Dumbledore v tú noc v jaskyni. Bolo to viac o cítení než o vedomostiach.“

„Ale ako to vedel?“ trvala na svojom Hermiona, pričom dupla nohou.

Harry si od zúfalstva zašiel rukou do vlasov. „Pozri, toto miesto pre Riddla znamená zlé spomienky, nie tie silné. Tu bol bezmocný. Tá spomienka, čo sme videli v mysľomise, kde si schovával prvé trofeje, ktoré získal, do skrine. Tá ma viedla k tomu, aby som si myslel, že jeden schoval. Ale už si to nemyslím. Má rád moc a pocit, že má všetko pod kontrolou. Keď sa prvý raz dozvedel, bol to Dumbledore, kto mal všetku moc. Dumbledore mal všetky odpovede a Tom mu bol vydané na milosť. Voldemortovi by sa tá spomienka nepáčila. Nepáčil by sa mu ten pocit.“

„Takže si nemyslíš, že tu niečo je? Tak čo tu hľadáme?“ chcel vedieť Ron, ktorý nedokázal skryť svoju radosť z toho, že možno nebude musieť prehľadať všetky šatníky.

„To, že si niečo nemyslím, neznamená, že to nie je pravda,“ odpovedal mu Harry. „Je celkom dobre možné, že tu niečo schoval. A aj keď nič nenájdeme, som si istý, že to nebude posledná slepá ulička, ktorou pôjdeme, kým to bude za nami.“

„Dá nám to aspoň cvik,“ ozvala sa Ginny nadšene. „Kto vie? Možno budeme mať šťastie.“

„Povedal si, že si nič necítil, Harry. čo si tým myslel?“ pokračovala s otázkami Hermiona.

Harry vzdychol. „Neviem to presne vysvetliť. So zápisníkom a vtedy v jaskyni s Dumbledorom… Niečo som cítil. Nevenoval som tomu veľa pozornosti, kým mi Moody nepovedal, ako vysledovať mágiu s týmto,“ vysvetľoval a zdvihol Detektor kúziel. „Dúfam, že keď sa nám podarí nájsť horcrux, stane sa to znovu a ja to budem vedieť vysvetliť lepšie.“

Hermiona sa zamračila. Odpoveď sa jej očividne nepáčila, no na teraz to nechala tak.

Stojac pred radmi a radmi rozbitých starých skríň, Ron vyzeral zdrvený. „To máme prejsť každú jednu? To potrvá roky. A aj tak sú všetky prázdne.“

„No, on nenechá nič niekde, kto to uvidí každý,“ odbila ho Hermiona ostro.

„Tu máte, použi toto,“ navrhol Harry a podával Ronovi Detektor mágie. „Neviem, či bude schopný rozoznať nejaké kúzla po šesťdesiatich rokoch, no hľadaj akúkoľvek farbu. Ak to bude červená, znamená to temnú mágiu.“

„A čo budeš robiť ty?“ chcel vedieť Ron.

„Prejdem sa v neviditeľnom plášti po ubytovni, aby som videl, či sú niektoré staršie skrine ešte stále tam hore,“ odvetil.

„Pôjdem s tebou,“ ponúkla sa Ginny. „Bude to rýchlejšie, keď na to budú dva páry očí.“

Harry prikývol a zdvihol ruku, aby sa mohla schovať k nemu pod plášť. Keď sa k nemu tak tesne privinula, všetky jeho zmysly okamžite zbystrili na maximum. Keď kráčal ku schodom, bolo to to jediné, na čo sa dokázal sústrediť.

„Len hľadáte skrine,“ ozval sa rozladene Ron. „Žiadne bozkávanie, kým ste tam hore.“

„Nechaj ich na pokoji, Ron,“ prerušila ho Hermiona. „Poďme, začnime už.“

Harry a Ginny vyšli po schodoch a potichu kráčali do krídla kde osirelé deti spali. Keď prehľadávali izby, Harry s obrovským úsilím prinútil svoje telo, aby sa upokojilo a svoju myseľ, aby sa prestala zaoberať myšlienkou, ako skvele pasuje jeho ruka na krivku Ginninho boku.

Niekoľko krát videli, ako vychovávateľky hliadkujú na chodbách, no plášť ich kryl a tak jednoducho zostali na mieste, kým daná osoba neprešla. Práve v priebehu týchto chvíľ sa Harryho myseľ opäť začal príliš zaoberať Ginninou blízkosťou. Zakaždým, keď sa zase začali hýbať, sa musel rýchlo vrátiť do prítomnosti.

Trvalo dlho, kým prehľadali všetky izby a nenašli ani stopy po stále požívaných starých skriniach. Niekoľko detí bolo ešte hore a len predstierali, že spia, keď vošla vychovávateľka. Harry sa usmial, keď si spomenul, že keď bol mladší, robil to isté tete Petunii. Často sa vykradol zo svojej komory a sliedil po dome, keď Dursleyovci išli spať. Niekedy z chladničky potiahol aj nejaké jedlo.

„Nemyslím si, že tu hore niečo je, Harry,“ ozvala sa Ginny, keď dorazili na koniec krídla.

„Nie. Aj tak to bolo nepravdepodobné, ale oplatí sa skontrolovať to,“ odpovedal Harry, ktorý sa cítil mierne odradený.

Ginny zastala, otočila sa na päte a pritlačila ho ku stene. V očiach mala odhodlanie, ktoré nikdy predtým nevidel a na tvári jej ihral slabý úsmev. Harry sa okamžite zameral na všetky časti jej tela, ktoré sa ho dotýkali, chytil ju za pás a držal ju na mieste.

„Čo to hovoril Ron o bozkávaní?“ opýtala sa chrapľavým hlasom s perami tak blízko tých jeho, že cítil jej teplý dych. Teplota na chodbe musela stúpnuť o desať stupňov a Harry nechápal, ako mu môže byť tak teplo a zároveň sa triasť.

„Že to nesmieme robiť,“ zašepkal Harry pred tým, ako sa ich pery stretli a dôkladne ju bozkával.

Rukami prechádzal hore a dolu po jej chrbte, potreba dotknúť sa každého kúska jej tela bola vše pohlcujúca a on sa stratil vo vášni toho bozku. Ginny mu prstami zašla do vlasov a jej telo sa formovalo okolo jeho, akoby bola z tekutiny. Srdce mu vibrovalo v hrudi a cítil, ako sa mu podlamujú kolená. Našťastie bol stále pritisnutý o stenu. Pomyslel si, že by bolo vrcholne slabošské, keby sa zrútil z intenzity jej bozkov.

Nemal tušenia, ako dlho sa bozkávali – z toho, čo vedel, mohlo pokojne svitať – kým sa Ginny lapajúc po dychu neodtiahla. Kvôli podpore sa oprela rukami o stenu a hlavu si položila na jeho rameno. Obom trvalo niekoľko minút, kým sa upokojili a chytili dych.

„Mám dojem, že takto ma ešte nikto nebozkával,“ ozvala sa Ginny trochu omámene a zdvihla hlavu.

„Ako?“ opýtal sa Harry a začínal byť nervózny. Nepáčilo sa jej to? Lebo mne jednoznačne áno…

„Ako… Ako ženu,“ odpovedala Ginny a odvrátila pohľad. Dokonca aj v slabom svetle z ich prútikov videl, ako jej líca zalial pekný rumenec.

Harryho hruď sa nadula pýchou. „Tak by si mala byť bozkávaná,“ povedal. Po chvíli premýšľania sa zamračil a spresnil: „Ale len mnou.“

„Teraz sme majetnícki, čo?“ opýtala sa s úškrnom.

„Dokonale,“ odvetil Harry so širokým úsmevom. Jeho srdcu sa odrazu uľavilo a už ho netrápila zbytočnosť ich doterajšieho hľadania.

Preplietol svoje prsty s jej, trochu sa strhol a spolu vykročili späť do skladiska. Ginny celú cestu palcom hladkala jeho dlaň. Cítil jej sladkú kvetinovú vôňu a niečo mu to pripomenulo.

„Prepáč, že som ťa minulú noc pripravil o tvojho nočného spoločníka,“ povedal s úškrnom.

Ginny sa zamračila. „Môjho čo?“ spýtala sa a zahľadela sa naňho.

„Dnes ráno som sa zobudil a pod plachtou som cítil hrču. Vytiahol som niečo, čo pokladám za tvojho plyšového medvedíka,“ vysvetlil a zasmial sa nad jej nechápavým výrazom.

„Och! Našiel si Soplíka,“ povedala Ginny a zachichotala sa.

„Soplík? Tvoj medvedík sa volá Soplík?“ neveriacky sa spýtal Harry.

„Máš s tým nejaký problém?“ odbila ho Ginny s úškrnom.

„Možno som nikdy nemal vlastného, ale mám dojem, že hlavná myšlienka za plyšovými medvedíkmi je tá, že ich máš rád,“ povedal Harry s nadvihnutým obočím.

„Ale ja Soplíka milujem,“ odvetila Ginny a plesla ho po ruke.

„Tak prečo ho voláš Soplík?“ vyzvedal ďalej a smial sa nad jej pohoršeným výrazom. (Poznámka prekladateľa: Nasledujúca slovná hračka sa bohužiaľ stratila v preklade)

„Dostala som ho, keď som bola naozaj malá a nemal meno. Chalani si ma kvôli nemu zvykli doberať, vraveli, že je detský a tak a ja som vždy hovorila ‘On nie je’. Fred a George ma dokázali svojimi poznámkami tak naštvať, že som to na nich zajačala. Hneď sa toho chytili, prekrútili to a nazvali ho Soplík. Odvtedy sa tak volá,“ vysvetľovala Ginny so smiechom. „Aj keď som na nich bola naštvaná, je to zábavné meno a sedí mu.“

Harry sa zasmial pri predstave skupiny malých Weasleyovcov, ako jeden druhého provokujú. Oni všetci mali život, za aký by deti žijúce tu dali všetko a nemal dojem, že vedeli, aké majú šťastie.

“Ale nezabalila si si ho. Ako je to možné?“ chcel vedieť Harry, keď došli k dverám do skladu.

„Budem si jednoducho musieť nájsť niečo iné, čo budem môcť objať a pritúliť sa k tomu,“ povedala, roztopašne ho pobozkala na konček nosa, vyliezla z pod plášťa a utekala dolu schodmi.

Harry zostal na odpočívadle a ústa otváral na prázdno ako ryba na suchu. Po krku a tvári mu stúpalo teplo a kým ju nasledoval, musel si dať niekoľko dôkladných upokojujúcich nádychov.

Ron s Hermionou stále prehľadávali skrine s detektormi kúziel. Zopár prameňov Hermioniných vlasov sa uvoľnilo z jej chvosta a ochabnuto jej viseli okolo tváre. Ron bol spotený a na líci mal špinavú šmuhu.

„Kde ste vy dvaja boli?“ spýtal sa Ron mrzuto. „Boli ste preč večnosť.“

„Je to veľká budova, Ron,“ odbila ho Ginny sucho.

„Našli ste niečo?“ opýtala sa Hermiona. Harry si pomyslel, že znie trochu zúfalo.

„Nie. Hore sme nevideli žiadny zo starých šatníkov,“ odvetila Ginny so vzdychnutím. „A čo vy? Našli ste niečo?“

„Nie, nič,“ odpovedal krátko Ron. „Išlo by to ľahšie, keby sme viac tých detektorov. Skrátilo by to čas na polovicu.“

„Začnem na opačnej strane miestnosti,“ navrhol Harry. „Neviem, či niečo vycítim, ale pokus nič nestojí.“

Ďalších niekoľko hodín strávili usilovným prehľadávaním každého radu skríň. Harry bol sklamaný. Nič necítil, no nebol si natoľko istý, že to dokáže, aby považoval šatníky, ktoré prezrel, za čisté. Ron bude musieť pokračovať s detektorom cez celú miestnosť.

„Harry!“ vykríkol zrazu Ron a vyľakal ho tak. „Myslím, že niečo mám. Je to slabé, no celkom určite vidím červenú.“ Ronov hlas, len pred chvíľou taký vyčerpaný, bol zrazu plný vzrušenia.

Harry sa rýchlo presunul ku skrini, na ktorú Ron ukázal. Zatvoril oči a prechádzal po nej rukami v úpornom sústredení. Niečo cítil, no nevedel to presne pomenovať. Bolo tam veľmi vzdialené bzučanie a vlasy na zátylku sa mu zježili, akoby bola skriňa nabitá elektrinou.

„Cítiš niečo?“ opýtala sa po chvíli Ginny.

„Hej… Cítim,“ odpovedal jej mierne ohromene Harry.

„Čo tým myslíš? Čo cítiš?“ dožadovala sa odpovedí Hermiona. Nasledovala Harryho príklad a tiež prechádzala rukami po šatníku.

„Necítiš tú energiu?“ pýtal sa Harry. „Takmer sa z nej trasiem. Myslím si, že keby to bolo silnejšie, triasol by som sa naozaj.“

Hermiona vyzerala očividne sklamaná. „Neviem, o čom to hovoríš, Harry. Ja necítim nič.“

„Ale on má pravdu, Hermiona,“ potvrdil Ron a podával jej detektor kúziel. „Pozri.“

Hermiona si ich nasadila a zalapalo po dychu. „Vidím slabé červené čiary. Sú takmer priesvitné, ale sú tam.“

Harry prikývol. „Myslím si, že sú priesvitné, lebo magická sila je tu tak stará. Nečarovalo sa tu už dlho, ale stavil by som sa o galeóny, že táto skriňa kedysi patrila Tomovi Riddlovi.“

Ginny podvedome o krok ustúpila.

„Nie je tu,“ zhodnotil Harry a zašiel si rukou do vlasov. Len si ich viac rozstrapatil. „Nie sme na správnej stope.“

„Ale ako si to vedel bez detektora, Harry? Nechápem, ako to robíš,“ priznala sa Hermiona a od sklamania až dupla nohou.

„Neviem,“ priznal sa Harry. „Jednoducho to dokážem.“

„Tak čo ďalej?“ opýtal sa Ron potláčajúc zívnutie.

„Mali by sme sa vrátiť do hostinca a trochu si pospať,“ navrhol Harry. „Zajtra uvidíme, či dokážeme zistiť bývalú adresu Hepzibah Smithovej. Stavím sa, že ju majú niekde u Borgina a Burkesa.“

„A ako ich podľa teba prinútime, aby nám ju dali?“ opýtala sa Hermiona.

„Odlákanie pozornosti a neviditeľný plášť by mali fungovať,“ odvetil Harry s úškrnom. „Poďme sa vyspať.“

Zvuk, ktorý sa zrazu ozval zo vzdialeného konca skladu, ich všetkých vyľakal.

„Kto je tam?“ ozval sa z temnoty detský hlas.

Zhasli svoje prútiky a Harry pred nich zdvihol neviditeľný plášť ako záves tesne pred tým, ako chlapec šťukol vypínačom. Ron o krok ustúpil, keď ostré svetlo zalialo miestnosť.

„Viem, že tu niekto je,“ pokračoval chlapec roztrasene. Harry ho teraz videl. Bol malý, asi osem alebo deväť rokov, a mal pyžamo o dve čísla menšie, ako by potreboval. Prešiel skladom so sebaistotou, ktorá aj napriek jeho roztrasenému hlasu naznačovala, že to nie je prvý raz, čo je vonku po večierke.

Chlapec vykročil uličkou a nazeral pod niektoré kusy nábytku. Ak by sa dostal príliš blízko, určite by ich uvidel.

Harry zdvihol prútik a poslal kúzlo opačným smerom. Z pukliny v stene jasne zaznel cupot.

„Len potkany,“ zamrmlal chlapec. „Niekto tadeto zrejme tajne prenášal jedlo.“ Otočil sa a rýchlo vyšiel hore schodmi, pričom zhasol svetlá.

„To bolo tesné,“ ozval sa Ron. „Pekný trik, Harry.“

„Nemôžeme ho len tak nechať,“ povedala Hermiona. „Chodí tadeto sám, mohol by si ublížiť. Som si istá, že to je proti pravidlám.“

„Nikomu neubližuje, Hermiona. Nemyslím, že to bolo po prvý raz, čo to urobil. Ty si si nikdy nespravila žiadny nočný výlet, keď si bola mladšia?“ opýtal sa jej Harry a opäť si pripomenul, že niečo podobné urobil mnoho krát. Niekedy to bol jediný kúsok slobody, ktorý sa mu podarilo uchovať si.

„Aj tak si myslím, že by sme sa mali uistiť, že ho niekto nájde,“ pokračovala Hermiona ustarane. „Je príliš malý na to, aby bol sám.“

„Je v pohode, nebudeme ho udávať,“ zamietol Harry a pocítil akési puto s neposlušným chlapcom. Odmiestnil sa zo skladu skôr, ako sa s ním o tom stihol niekto hádať.

Reklamy

One thought on “Siedmy horcrux – Kapitola 10 – Oneskorenia, sklamanie a rande – Časť 2

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s