Siedmy horcrux – Kapitola 10 – Oneskorenia, sklamanie a rande – Časť 1

Prvá časť desiatej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ostatné časti sú k dispozícii v archíve prekladu.

 

Harry sa prudko prebudil a zľakol sa, lebo sprvu nevedel, kde sa nachádza. Založil si okuliare a vyjavene pozeral na jasnožlté steny, množstvo kvetov, kozmetiku a… No, jednoducho dievčenské veci. V tom si spomenul, že si minulú noc vymenili izbu z Ginny a Hermionou. Nastavil budík, aby ho zobudil na svitaní, a okolo svojej postele zoslal umlčiavacie zaklínadlo, aby nezobudil nikoho iného.

Počul Ronove hlasné chrápanie a pri pohľade na jeho nohy trčiace z postele, zatiaľ čo bol zakrútený do načechranej prikrývky s ružovými kvetinkami, musel potlačiť smiech. Prial si, aby mal fotoaparát. Fred s Georgom by za taký obrázok dali obrovskú sumu.

Harry si ľahol na chrbát, natiahol sa a vdýchol vôňu jeho vankúša… Ginninho vankúša. Pohľadom prechádzal po izbe. Teraz bol už prebratý a schopný sústrediť sa na svoje okolie. Bolo jednoduché odlíšiť Ginninu časť izby od Hermioninej. Jedna polovica izby bola presne usporiadaná, všetko bolo na svojom mieste a v oboch rohoch stáli úhľadné kôpky knižiek. Podlaha v druhej časti bola pokrytá kusmi oblečenia, obalmi od žuvačiek, zblúdilými brkami a niekoľkými číslami týždenníka Čarodejnica. Harryho rozladil pohľad na svoju vlastnú tvár, ktorá naňho žmurkala z horného rohu obálky jedného čísla.

Keď pod sebou zacítil niečo neforemné, posunul sa. Siahol pod plachtu a vytiahol odtiaľ potrhané handrové zvieratko. Vyzeralo, akoby to bol minulosti medveď, no jeho terajší stav bol žalostný. Uškrnul sa, keď si uvedomil, že našiel niečo, čím si bude môcť z Ginny uťahovať.

Prudko odhrnul prikrývku, položil nohy na zem a okamžite niečo pristúpil. Zohol sa a zdvihol to zo zeme. Silno sa začervenal, keď zistil, že drží Ginninu podprsenku.

„Čo je to?“ zamumlal Ron, ktorý naňho žmúril z opačného konca miestnosti.

„Nič,“ vypískol Harry vysokým hlasom. Previnilo schoval podprsenku za chrbát a pokúsil sa zmeniť tému rozhovoru. „Musíš vstávať. Mali by sme pohnúť kostrou.“

„O čo ti ide, Harry? Čo to máš za chrbtom?“ opýtal sa Ron, ktorého pohľad na rozrušeného Harryho prebral.

Harry sa pokúsil dotyčný kus oblečenia skryť pod Ginninu prikrývku. Napriek zahanbeniu si nemohol nevšimnúť, z akého je jemného a hodvábneho materiálu a keď sa ho pokúsil ukryť, prešiel palcom po jeho okraji.

Ron vyskočil z postele a natiahol sa, aby Harrymu podprsenku vzal. „Čo sa pokúšaš skryť?“ opýtal sa ostro.

„Nič to nie je,“ odvetil mu Harry v panike a pokúsil sa zbaviť sa dôkazového predmetu.

V tom okamihu sa otvorili dvere a za nimi boli Hermiona a Ginny. Obe tam stáli a keď uvideli Rona a Harryho oproti sebe na strede miestnosti naťahovať sa o Ginninu podprsenku, na tvárach sa im usadila zmes prekvapenia a pobavenia.

„No,“ ozvala sa napokon Ginny. „Nevedela som, že vy dvaja máte také zvrhlé sklony. Viete, mám aj iné podprsenky, nemusíte sa biť o tú jednu.“

Hermiona zavyla smiechom. „Máte na sebe aj nejaké naše nohavičky?“ opýtala sa a pri pohľade na šarlátový odtieň, ktorý zalial Ronovu a Harryho tvár ju od smiechu až prehlo v páse.

„Ja– Čo– On– Čo robíš s podprsenkou mojej sestry?“ skríkol Ron a zazeral na Harryho.

Harryho oči sa rozšírili, keď sa naňho všetci traja zahľadeli. „Nič,“ vykoktal. „Stúpil som na ňu keď som vstal a chcel som ju odložiť, no vtedy si sa zobudil ty.“

„Buďte už ticho, vy dvaja,“ sykla Hermiona. „Chcete zobudiť celý dom?“

Ginny so smiechom prešla cez miestnosť a vzala si od nich podprsenku. Zľahka sa dotkla Harryho nosa. „Sluší ti, keď sa hanbíš,“ povedala.

Keď si Ron uvedomil, že tam stojí len v boxerkách, schytil ružovú kvietkovanú prikrývku a omotal sa ňou. „Čo tu vy dve vlastne robíte?“ osopil sa na ne. „Ešte nie sme oblečení.“

„To vidím,“ odbila ho Ginny sucho. „Ale nosiť takú farbu by som ti neodporúčala, Ron. Neladí ti k vlasom. Preto som ju dala Hermione.“

Hermiona sa zachichotala. Líca jej zružoveli. „Všetko už máme pripravené. O päť minút vás čakáme dole. Ponáhľajte sa,“ povedala, pričom uprene hľadela na Rona. „Tvoja mama zvyčajne vstáva prvá.“

Zatiaľ čo sa Harry s Ronom rýchlo obliekali, dievčatá zišli dolu. Nakoniec sa všetci stretli vo vstupnej hale.

„Sme na to pripravení?“ opýtala sa Hermiona. Teraz, keď na to prišlo, vyzerala napäto a neisto.

„Hej,“ odpovedal Harry a do hlasu vložil istotu, ktorú v skutočnosti nepociťoval. Hľadanie horcruxov bude istotne lepšie, ako čakať na to. Oprel sa o dvere, zhlboka sa nadýchol a všetci štyria ticho vykročili do sivého svetla pred úsvitom.

Čoskoro dorazili na adresu sirotinca, ktorú im dala pani Grangerová, no bolo priskoro na to, aby vošli. V neďalekej kaviarni si kúpili mafiny a usadili sa za stolík na chodníku, z ktorého bol jasný výhľad na sirotinec. Harry prižmúril oči a študoval ho. Bola tam istá podobnosť s budovou, ktorú videl v mysľomise, no bolo tam niečo rozdielne, niečo, čo nevedel s istotou identifikovať.

„Určite je to správna adresa,“ ozval sa pomaly, „tie schody sú presne rovnaké, ale –“

„Bol renovovaný,“ povedala Hermiona. „Ten článok, čo mi poslala mama hovoril, že bol kompletne prestavaný v roku 1972. Nechali niečo z pôvodnej stavby a pridali ten kus tamto.“ Hermiona ukázala na opačnú stranu budovy, ktorá sa tiahla ďalej, ako si Harry uvedomil na začiatku.

„Renovovali ho? Ako vieme, že vôbec nechali tú časť, kde žil Riddle?“ opýtal sa Harry zdesene.

„Nevieme,“ odvetila jednoducho Hermiona s pokrčením pliec. „Ale musíme to skontrolovať aj tak, nie? S tým, že ho renovovali aj tak nemôžeme nič urobiť, Harry. Aj tak je to už dávno, čo tu bol Riddle. Museli sa spraviť nejaké zmeny, ak je ešte stále otvorený.“

„No, ešte aj renovácie boli robené pred naším narodením. Asi by sa im hodili nejaké ďalšie,“ ozval sa Ron s ústami plnými mafinu.

Harry len pokrčil plecami. Hermiona mala pravdu. Nevedel, prečo o takej možnosti vôbec nepremýšľal. Riddle sem prvý raz prišiel pred viac ako šesťdesiatimi rokmi, všetko nemohlo zostať po starom.

„Ako sa dostaneme dnu?“ chcela vedieť Ginny. „Sú to muklovia, ale musia mať nejaké zabezpečenie.“

„Áno, ale myslím že ju dokážem prekonať,“ odpovedal Harry. „Dumbledore použil kus čistého papiera na to, aby presvedčil riaditeľku, že Tom Riddle má ísť do Rokfortu. Myslím si, že dokážem urobiť to isté. Keď budem vnútri, stačí mi nájsť odľahlé miesto, kam sa môžeme neskôr premiestniť. Myslím si, že bude lepšie, keď sa tam vrátime v noci pod neviditeľným plášťom.“

„To je dobrý nápad,“ ocenila ho Hermiona. „My pôjdeme na noc objednať nejaké izby. Tam budeme môcť počkať.“

„Dobre,“ povedal Harry. „Stretneme sa tu o dve hodiny a potom mi môžete ukázať, kam mám ísť. Pred tým, ako pôjdem dnu, chcem sa prejsť okolo budovy a zistiť, či mi niečo nie je povedomé.“

Hermiona, Ron a Ginny odišli a Harry sa prechádzal hore dolu po ulici pred sirotincom. Keď prechádzal popred kamenný vchod, mal veľmi zvláštny pocit déja vu. Rozhodne to bolo rovnaké miesto a tehlové priečelie zostalo nedotknuté. So vstupom čakal, až kým na ulici nebol nejaký ruch.

Očividne to tam zrenovovali, no Harry to tu spoznal. Videl kamenný schody vedúce do kancelárií vzadu za pohodlným salónom vyzdobeným v odtieňoch jemnej modrej. Schody strážil veľký drevený stôl a za ním sedela recepčná a prehŕňala sa nejakými papiermi. Zomkla pery a nasadila si okuliare na čítanie. Niečo na papieri, ktorý držala, ju muselo rozladiť, lebo sa mračila, keď ho vyberala z kopy a odkladala bokom.

Niečo v tvári tej ženy mu pripomenulo tetu Petuniu. Mala rovnaký nesúhlasný pohľad, ktorý tak často vídal, keď žil na Privátnej ceste. Teta mala stále dojem, že ju všetci chcú podviesť.

Harry sebaisto vykročil ku stolu. V súlade so svojimi inštinktmi s ňou jednal rovnako, ako by jednal so svojou tetou.

„Dobré ráno, pani… Hatcherová,“ oslovil ju, pričom predstieral, že to zistil z papiera, ktorý držal. V skutočnosti sa jednoducho pozrel na menovku, ktorú mala recepčná pripnutú na saku. „Poslali ma, aby som sa pozrel na ten problém s jedným z vašich počítačov. Podľa všetkého ste s ním museli mať dosť problémov.“

Pani Hatcherová, ktorá sa na Harryho najprv pozerala veľmi podozrievavo, vydýchla. „Áno, správne, mladý muž. Tie pekelné stroje sa stále kazia a my strácame všetky údaje. Nechápem, ako môžete žiť s tým, že predávate také podradné vybavenie.“

„To je mi ľúto madam,“ odvetil Harry a strnulo pokýval hlavou. „Ak mi ukážete, kde je ten pokazený kus, dám to do poriadku bez toho, aby som vás viac vyrušoval.“

Pani Hatcherovú upokojilo, že pokladal jej prácu za dôležitú. „Dnes nám sem príde jedna rodina kvôli adopcii a pani Thompsonová by sa hnevala, keby sme nedokázali dať do poriadku všetky dokumenty. Ktorý počítač to vlastne je? Kto zavolal do servisu?“ opýtala sa pani Hatcherová.

„Mám dojem, že to bola pani Thompsonová,“ klamal hladko Harry.

Pani Hatcherová vzala do ruky jeden z papierov na stole a mierne sa zamračila. „Nie ste na zozname návštevníkov,“ povedala a znovu sa začítala.

Harry predstieral zmätok. „Nie som?“ opýtal sa a nahol sa k papieru. Prútik držal skrytý pod rukou a neverbálne zoslal kúzlo.

„Ach! Tu je. Bola to pani Thompsonová. Asi by ste sa mali poponáhľať. Má kanceláriu hneď nad za schodmi napravo. Mám dojem, že je už tu,“ povedala pani Hatcherová a ukázala mu cestu.

„Ďakujem vám,“ odvetil Harry a ponáhľal sa hore schodmi.

Keď odchádzal, začul, ako pani Hatcherová hovorí veľmi nesúhlasným tónom: „Sú stále mladší.“

Rýchlo kráčal chodbou a všimol si prosté steny a zašlé koberce. Dolu jednou chodbou videl niekoľko učební a usúdil, že ubytovacie priestory musia byť na opačnej strane budovy. Deti v triedach stále vyzerali, že je o ne dobre postarané, no podľa Harryho tu boli samota a smútok priam hmatateľné.

Strýko Vernon mu často hrozil, že ho pošle do sirotinca a Harry si myslel, že by mu tak bolo lepšie. Teraz však vedel, že ani takýto život by samu nepáčil. Mohlo by mu byť lepšie fyzicky, no nenávidel by nutnosť prispôsobovať sa. Vedel, že by sa dostal do množstva problémov a pri pomyslení na zvláštnu podobnosť medzi ním a mladým Tomom Riddlom ho striaslo.

Toto miesto sa mu nepáčilo a chcel odtiaľ zmiznúť čo najskôr. Potreboval nájsť tiché miesto, ktoré bude vo večerných hodinách prázdne. Hľadiac do diaľky, všimol si správcu, ako opravuje pokazený policu na knižnici.

„Idete opraviť ten počítač?“ opýtal sa muž po rýchlom pohľade na Harryho. Bol starý a prešedivený a Harrymu trochu pripomínal Divookého Moodyho.

„Nó… Hej,“ odvetil Harry neisto.

„Ruth hovorila, že vás pošle. Táto sa tiež práve zlomila,“ povedal muž a udrel do knižnice. Nemohli by ste sa pozrieť aj na to?“

„To vyzerá ako naozaj stará knižnica,“ začal Harry, sadol si za stôl a predstieral, že si prezerá počítač. „Vyzerá to, že tu nedostávajú nový nábytok príliš často.“

„Nó, pretĺkame sa ako vieme s tým, čo máme. Kopec starého nábytku z pred renovácie uložili dole do skladu. Vynášame ho hore vždy, keď sa niečo z nových vecí pokazí. Nábytok už nie je to, čo býval. Starý nábytok možno vyzerá odreto, ale je odolnejší ako ten brak čo vyrábajú dnes,“ odvetil správca.

Harry pokýval hlavou spôsobom, o ktorom dúfal, že bude vyzerať súcitne. „Držia dole v sklade aj nejaké staré počítače? Také, ktoré by poslúžili na náhradné diely?“ opýtal sa Harry a myseľ mu pracovala na plné obrátky. „Pomohlo by vám to znížiť faktúru.“

Muž pokrčil plecami. „Netuším. Môžete sa ísť pozrieť. Vedú tam dvere na konci chodby. Dokážete to opraviť?“ opýtal sa.

Harry sa zahľadel na počítač. Nevedel, čo je s ním v neporiadku a nemal ani potuchy, ako ho opraviť. Rýchlo pozrel na správcu, ktorý bol k nemu obrátený chrbtom. Jemne mávol prútikom a neverbálne zoslal opravné zaklínadlo.

Počítač zabzučal takmer šťastne.

„Už je to v pohode,“ odvetil Harry. „Bolo mi potešením.“

Muž nevrlo potriasol hlavou, no neodpovedal. Harry sa ponáhľal chodbou a vkĺzol do dverí vedúcich do skladu. Našťastie neboli zamknuté.

Harry bol ohromený úžasnou rozľahlosťou podzemného priestoru. Každý kúsok miesta zaberali rady a rady naskladaných postelí so železným rámom a šatníkmi. Prehľadať ich by pravdepodobne trvalo celú noc.

Harry z vrecka vytiahol detektor kúziel a nasadil si ho na nos. Mal šťastie, keď sa sem dostal. Možno bude mať šťastie znova. Rýchlo prehliadol miestnosť, no nevidel ani stopu červenej, ktorá by znamenala temné čary. Budú sa musieť vrátiť večer a hľadať pozornejšie. Teraz sa už musel vrátiť k ostatným.

Reklamy

One thought on “Siedmy horcrux – Kapitola 10 – Oneskorenia, sklamanie a rande – Časť 1

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s