Siedmy horcrux – Kapitola 9 – Hádaj, kto príde na večeru? – Časť 1

Prvá časť deviatej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ostatné časti si môžete prečítať v archíve prekladu.

 

Harry sa v deň svojich narodenín zobudil skoro. Aspoň raz ho v noci netrápili nočné mory. Zhlboka sa nadýchol, ležal na posteli a vychutnával si pocit tepla, ktorý mu dodávali slnečné lúče vnikajúce dnu cez medzeru v záclonách.

Konečne bol plnoletý, konečne sa stal mužom.

Spomenul si na Dursleyovcov. Kúzlo, ktoré vyvolala jeho matka, keď sa zaňho obetovala, skončilo o polnoci. Zamyslel sa, čo, ak vôbec, to pre nich znamenalo. Vedel, že Rád stále Privátnu cestu pozoruje, ale vedel tiež, že by Dursleyovci nikdy neprijali návrh na ukrytie. Týmto s ním a s jeho svetom skončili. Pre ich dobro Harry dúfal, že mali pravdu.

Harry mal podozrenie, že Ron s Hermionou spravili tesne pred odchodom niečo, čím dali najavo, že sa im nepáčil spôsob, akým s Harrym počas tých rokov zaobchádzali. Naschvál sa ich však nepýtal. Keď nevedel, o čo išlo, nemohol sa za to cítiť vinný. Nie že by si Dursleyovci trochu problémov nezaslúžili.

Potriasol hlavou a pokúsil sa odviesť svoje myšlienky od svojich príbuzných. Už sa k nim nikdy nemusel vrátiť a to bol dobrý pocit. Mal pred sebou rušný deň a zajtra… A zajtra to začne. Remus mu zohnal čarovný stan, ktorý teraz ležal zabalený v jeho ruksaku. Mladá skupina sa nabalila len ľahko, lebo nevedeli, ako dlho budú preč a nechceli so sebou vláčiť ťažké kufre.

S Ronom mali byť o deviatej na ministerstve, aby sa podrobili premiestňovaciemu testu. Pán Weasley súhlasil, že ich tam odprevadí cestou do práce. Harry sa na to tešil, aj keď sa trochu bál toho, že Rufus Scrimgeour využije jeho prítomnosť na ministerstve.

Harry sa zahľadel na Ronovu posteľ a prekvapilo ho, že ju našiel prázdnu. Stávalo sa len zriedka, že by Ron vstal pred Harrym. Harry vedel, že Ron bol z nadchádzajúceho testu mimoriadne nervózny, no dúfal, že sa to neprejaví na výsledku. Keď začnú svoju úlohu, musia sa vedieť premiestňovať. Robilo mu starosti, že kým bude Ginny plnoletá, bude ešte celý ďalší rok odkázaná len na prípojné premiestňovanie. A to aj napriek tomu, že naznačila, že to už dokáže.

Vyrušilo ho zavŕzganie dverí a zamieril svoj neostrý pohľad na červenú šmuhu prichádzajúcu k nemu.

„Dobré ráno, Harry! A všetko najlepšie k narodeninám,“ zavrnela Ginny a keď si sadla na roh jeho postele, vášnivo ho pobozkala.

Harry sa široko uškrnul a z nejakého nevysvetliteľného dôvodu sa cítil veľmi neisto. „Vďaka, Ginny. Keby som vedel, že dostanem taký darček, mal by som sedemnásť skôr,“ povedal s bezočivým úsmevom.

Ginny sa uškrnula a láskavo mu prešla prstami po tvári. „Mamka vyrába obrovské narodeninové raňajky, takže dúfam, že si hladný.“

„To som,“ prisvedčil a pobozkal jej ruku. „Dúfam, že ten test dopadne dobre pre nás oboch. Budem šťastný, keď to bude za nami. Kde je Ron? Videla si ho?“

„Je v kuchyni. Mamka sa ho snaží presvedčiť, aby niečo zjedol, ale vyzerá veľmi nervózne. Kedy sa ten hlupák konečne naučí, že to pokašle len preto, že sa presvedčí, že to pokašle?“ vzdychla podráždene.

„Ja viem,“ zaškľabil sa Harry. „Ale nie je hlupák, je len nervózny.“

„Je to hlupák,“ trvala na svojom Ginny. „Na zajtra je všetko pripravené. Dúfam, že mama sa príliš nenahnevá.“

„Ja tiež,“ povedal Harry skormútene. Naozaj nechcel pani Weasleyovú raniť, ale vedel tiež, že by im nikdy nedovolila odísť bez toho, aby vedela, kam šli. Aj keby prišli s nejakou prijateľnou výhovorkou, nesúhlasila by s tým, že opúšťajú bezpečie hlavného stanu.

Hermionina mama vypátrala adresu sirotinca dosť rýchlo. Našťastie ešte stále fungoval a nebol zbúraný ani prestavaný na niečo iné. Neležal ďaleko od Deravého kotlíka, no zhodli sa, že bude lepšie sa mu vyhnúť a cestovať ako muklovia.

Plánovali opustiť Grimauldove námestie za úsvitu, kým ešte ostatní spia. Bol si istý, že po návrate budú musieť čeliť dôsledkom, no to by už mal mať ďalší horcrux. To by mu dodalo istotu v diskusii s Rádom.

„Snáď ju zamestná tá malá súkromná vojna s Narcissou Malfoyovou, takže sa nebude rozčuľovať príliš,“ povedala Ginny a zahryzla si do hornej pery.

Narcissa Malfoyová sa ešte od ich príchodu na Grimauldove námestie neukázala. Zotrvávala vo svojej izbe a žiadala, aby jej jedlo nosili. Pani Weasleyová síce podnosy pripravila, no odmietla ich nosiť, takže si ich Narcissa musela byť vyzdvihnúť sama, alebo si nájsť niekoho, kto to spraví za ňu. Pani Malfoyová tiež odmietla vrátiť použitý riad do kuchyne a pani Weasleyová zase odmietla zozbierať rastúcu kopu riad stojacu na chodbe. Chcela, aby ich pani Malfoyová vrátila a umyla osobne.

„Škoda, že o tú hádku prídeme,“ vzdychol si Harry s úškrnom.

„Hej. Všimla som si, že sa tu dosť často potĺkajú Fred s Georgom. Mám dojem, že chcú byť pri tom, keď to príde,“ odvetila Ginny.

„Dúfam, že tvoja mamka s tatkom na mňa nebudú príliš naštvaní, keď zistia, že sme preč,“ pokračoval Harry. „Spravili toho pre mňa veľa.“ Aj keď to nepriznal, myšlienka na hnev Weasleyovcov ho silne znepokojoval. Znamenali preňho veľa.

„Neznepokojuj sa, Harry. Budeme veci riešiť po rade, spolu. V skutočnosti mám dojem, že tatko nás z niečoho podozrieva. Vie o tom, čo sa deje okolo neho, viac, ako dáva tušiť,“ povedala Ginny s láskavým úsmevom. „Pomôže nám s mamkou. Nerobí mu taký problém, ako jej, keď má priznať, že sme už vyrástli.“

Harryho zaujímalo, či to platí aj pre Ginny rovnako, ako to platí pre jej bratov. Akosi predpokladal, že pre pána Weasleyho bude ťažšie zmieriť sa s tým, že jeho dievčatko je už dosť staré na to, aby ušlo s chlapcom a postavilo sa šialenému temnému čarodejníkovi a skupine smrťožrútov, ako s tým, že to spravil jeden z jeho synov.

Keď Harry zostal ticho, natiahla ruku a jemne pohladila ho po tvári. Oprel sa o jej dlaň a vychutnával si jej dotyk.

„Ako je ti?“ opýtala sa s vážnym výrazom. Hneď vedel, na čo myslí.

Od jeho znepokojivého odhalenia sa s ním nikto o siedmom horcruxe nerozprával. Akoby sa tá téma stala tabu. Keď rozoberali svoju úlohu, všetci sa jej po špičkách vyhýbali. Niekoľkokrát pristihol Ginny, Rona a Hermionu, ako sedia s hlavami dokopy a horúčkovite si šepkajú, no vždy, keď vošiel do izby, prestali.

Podozrieval ich, že strávili mnoho času rozhovorom o ňom a hľadali riešenie jeho situácie. Fakt, že nikto z nich za ním neprišiel, neveštila nič dobré a Harry nemal to srdce pýtať sa. Držal sa len vďaka tomu, že sa hýbal vpred a hľadel len na cieľ.

Jeden horcrux po druhom sa stalo jeho heslom.

„Som v pohode,“ zašepkal a pokrčil plecami. „Musím byť, nie?“

„Nie so mnou,“ odvetila mu láskavo. „Sľúbila som si, že to budem ja, kto ťa podoprie, keď zakolíšeš. Možno si odhodlaný zachrániť čarodejnícky svet, no ja som odhodlaná zachrániť teba.“

Keď ju vzal do náručia a pritisol k sebe, v hrdle mu navrela hrča. Opretý do jej ramena zamumlal: „To nemusí byť možné, Ginny.“

Ginny ho objala tuhšie. „Je to možné. Ak si dosť odvážny, všetko je možné. Už som ti to povedala, pamätáš?“

„Áno, pamätám,“ povedal Harry s úsmevom. „Aj vtedy si mi prišla na pomoc.“

„To som presne ja. Ginny Weasleyová – záchrankyňa hrdinov,“ povedala a stále ho objímala. Jej úškrn skôr vycítil, ako videl.

„Ja nie som hrdina,“ ohradil sa mrzuto. „Ani neviem, čo robím.“

„Všetko bude v poriadku, Harry. Viem, že keď sa na to pozrieš ako na celok, vyzerá to nezdolateľne, no keď na to pôjdeme krok za krokom, nakoniec nájdeme všetky kúsku skladačky a všetko zapadne na svoje miesto,“ povedala Ginny. Nevidel jej do tváre, no jej hlas znel sebaisto a to ho upokojovalo.

„Pri tebe sa cítim, akoby som dokázal čokoľvek,“ zašepkal.

„Dokážeš.“

„Keď som bol v Godricovej úžľabine, videl som hroby svojich rodičov,“ povedal. Keď im rozprával o Červochvostovi, túto časť príbehu vynechal. Nevedel prečo, no mal nutkanie porozprávať jej o tom.

„To pre teba muselo byť ťažké,“ povedala a prstami mu zašla do vlasov.

Harry len pokrčil plecami a vychutnával si pocit, aký v ňom jej prsty vyvolávali. „Bolo to zvláštne. Vždy som o nich premýšľal a myslel som si, že keď konečne uvidím miesto ich posledného odpočinku, pocítim niečo ako spojenie s nimi. Neviem. Vlastne je to hlúposť.“

„Nie je to hlúposť, Harry.“

„Bolo ťažké byť tam. Nútilo ma to rozmýšľať, ako sa veci mohli vyvinúť. Ale v skutočnosti tam neboli. Moje pocity k nim sa nezmenili. Dáva to zmysel?“ spýtal sa Harry.

„Myslím,“ začala Giny opatrne, „že k ľuďom, ktorých sme stratili, nás nepútajú miesta, kde sú pochovaní, ale city, ktoré k nim chováme. Nikdy som nestratila nikoho skutočne blízkeho, takže neviem presne, o čom hovorím, ale mamka v prvej vojne stratila niekoľko bratov. Nikdy som ich nepoznala, keďže zomreli pred mojim narodením, ale ona sa s nimi niekedy rozpráva. Hlavne keď je rozrušená. Fred a George sa volajú po nich, teda, majú aspoň prvé písmená.

Nepamätám si, že by mamka šla niekedy k ich hrobom, no to neznamená, že ich ľúbi menej. Možno, že niektorí na smútenie potrebujú hrob, no niektorí nie. Ty si nikdy nemal miesto, kam by si za nimi išiel, že? Vedel si len, že zomreli, a tak si si našiel iný spôsob, ako byť s nimi.“

„Pravdepodobne,“ pripustil Harry, zaboril svoju tvár do jej vlasov a vdýchol tú sladký kvetinovú vôňu, ktorú tak miloval. Do svojich jedenástich rokov veril, že jeho rodičia zomreli pri autonehode. Pamätal si, ako ležal vo svojej komore a rozprával sa s nimi . Nikdy to nebral ako prejav žiaľu.

„Tak, čo by si chcel v deň svojich narodenín robiť?“ opýtala sa Ginny a on vedel, že sa ho pokúša rozveseliť. Pre zmenu sa zase cítil, že chce oslavovať, a tak ju nechal.

„Viem presne, čo chcem robiť,“ povedal a nežne ju hryzol do ucha, „no myslím si, že tvoja mama by mala námietky, keby sme celý deň strávili tu. A to nevravím o armáde tvojich bratov.“

Ginny sa zachichotala a naklonila hlavu, aby sa ľahšie dostal ku krku. Keď začal bozkávať štíhlu krivku jej krku, ticho vzdychla. Mal pocit, že ho ten zvuk privedie k šialenstvu.

Harry sa práve uvoľnil a začal si to užívať, keď začul pani Weasleyovú, ako im oznamuje, že raňajky sú hotové. Harry a Giny so od seba neochotne odtrhli. Obaja boli zadýchaní a vlasy mali rozstrapatené.

„No,“ povedala Ginny keď vstávala upravovala si oblečenie, „je pekné vidieť, že mamkine načasovanie je stále rovnako dokonalé.“

„Hej,“ odvetil mrzuto Harry a neúspešne si skúsil upraviť beznádejne rozstrapatené vlasy. „Je to skvelé.“

„Neboj sa, Harry. Budeme mať kopec času pokračovať v načatom, keď jej zmizneme spred nosa,“ povedala Ginny s roztopašným žmurknutím. Prehodila si vlasy cez plece, otočila sa a vyšla z izby a nechala šokovaného Harryho, aby ju nasledoval. Jej slová naštartovali jeho predstavivosť a zrazu sa veľmi tešil na začiatok ich úlohy. Z dôvodov, ktoré nemali s horcruxmi nič spoločné.

Keď vošli do kuchyne, bola už preplnená. Všetci sa na nich otočili a obaja sa začervenali. Harryho prekvapilo, že sa Ginny zapýrila. Väčšinou sa pred rodinou hanbila menej, ako Harry.

„Vyzerá to, že náš oslávenec už nejaký darček dostal,“ ozval sa Fred nevinne.

Harry pocítil teplo na tvári a krku a vedel, že sa červená ešte viac, ak to vôbec bolo možné.

„Sklapni,“ zahriakla ho tichým hlasom Ginny a na tanier naložila praženicu. Ten podala Harrymu a nabrala si ďalší pre seba.

„Áno, Ginny,“ začal George so škodoradostným úsmevom. „Čo ti trvalo tak dlho? Bolo ťažké donútiť Harryho, aby dnes ráno vstal?“

Harrymu zabehla praženica a rýchlo sa rozhliadal, aby sa uistil, že pani Weasleyová je ešte stále zamestnaná pri sporáku a nezačula ich rozhovor.

Ginny vyzerala, že opäť získala svoj pokoj. Ľahostajne zbehla pohľadom po Harrym a zamrmlala: „Ani nie.“

Fred a George sedeli bez pohnutia, len ich pohľady skákali z Harryho na Ginny a späť. Tvárili sa rovnako omráčene a potom prepukli v srdečný smiech.

Harry túžil po tom, aby sa zem otvorila a zhltla ho. Bol si istý, že každý z jej bratov ho chcel prekliať. Bol len rád, že je už plnoletý, aby sa mohol brániť, keď to príde. Opatrne pozrel na Rona, no ten im nevenoval pozornosť. Len na tanieri zo strany na stranu presúval jedlo a každých pár sekúnd pozrel na hodinky. Už chcel vypadnúť.

Keď zachytil Harryho pohľad, vzhliadol. „Pohni si, Harry. Nemáš na raňajky čas. Tatko je pripravený vziať nás na ministerstvo, len si šiel vziať plášť.“

„Ron,“ ozvala sa Ginny keď vstávala, chytila Harryho za ruku. „Toto sú jeho narodeninové raňajky. Mal by si z nich užiť aspoň niečo.“

„A tiež musí mať niečo v žalúdku, aby sa mu podaril test,“ pridala sa pani Weasleyová, podišla k stolu a položila na Harryho tanier ďalšie toasty. „Harry, zlatko, si trochu červený, si v poriadku?“

Pani Weasleyová Harrymu položila ruku na čelo, aby zistila, či nemá horúčku.

„Som v pohode, pani Weasleyová,“ zamrmlal Harry, no bol všetko ostatné, len nie v poriadku. Úplne stratil chuť do jedla a túžil vypadnúť z kuchyne a od nebezpečne sa uškŕňajúcich dvojčiat rovnako, ako Ron.

„S tým testom sa netráp, zlatko,“ pokračovala pani Weasleyová, ktorá si zle vyložila jeho nepokoj. „Som si istá, sa ti to podarí. A aj keby nie, môžeš ho podstúpiť znovu neskôr.“

„Mamka, ak má Harry na niečo chuť, som si istý, že Ginny sa oňho postará,“ povedal Fred s nepekným úškľabkom. „V poslednom čase vie o jeho potrebách veľa.“

To mu stačilo, vyskočil od stola a pri tom sa mu podarilo rozliať svoju kávu po celom stole. Pani Weasleyová rýchlo vzala utierku a začala neporiadok utierať.

„Prepáčte, pani Weasleyová,“ ospravedlnil sa nervózne Harry. Fred s Georgom sa smiali hlasnejšie.

Ginny zazrela na svojich bratov. „Ignoruj ich, Harry,“ zašepkala a nežne ho pobozkala na líce. „Veľa šťastia. Aj tebe, Ron.“

„Vďaka,“ odvetil Ron a ledva bral svoje okolie na vedomie, keď Harryho ťahal z kuchyne.

Reklamy

One thought on “Siedmy horcrux – Kapitola 9 – Hádaj, kto príde na večeru? – Časť 1

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s