Siedmy horcrux – Kapitola 7 – Krok vpred – Časť 1

Prvá časť siedmej kapitoly The Seventh Horcrux. Ostatné časti si môžete prečítať v archíve.

 

Harry pomaly precitol. Postupne si uvedomoval svetlo dopadajúce na jeho zavreté viečka. Lenivo sa pretočil na bok dúfajúc, že znovu zaspí, a skoro spadol na zem. Dokázal sa zachytiť práve včas, no to ho dokonale prebralo. Niekoľkokrát zmätene zažmurkal.

Omámene sa rozhliadol po izbe a uvedomil si, že leží na gauči v salóne na Grimauldovom námestí. A vedľa neho schúlená a pokojne spiaca ležala Ginny.

V spánku sa pohla, hľadajúc teplo jeho tela, o ktoré prišla, keď skoro spadol. Keď sa snažil odtiahnuť sa tak, aby ju nezobudil, jemné pramienky jej vlasov ho šteklili na nose a perách.

Matne si spomínal na to, ako ju držal v náručí presne v tejto izbe deň predtým, ale ťažko by uveril, že by jej pani Weasleyová dovolila zostať tu s ním celú noc. V prvom rade si nevedel spomenúť ani na to, ako sa dostal späť na Grimauldovo námestie, nieto ešte ako sa mu podarilo stráviť celú noc s Ginny.

Jeho klasické šťastie spôsobilo, že keď sa po prvý raz dostal do takejto situácie, nedokázal si spomenúť, ako sa to stalo. Trpko si pomyslel, že to presne pasuje na spôsob, akým fungoval jeho doterajší život. Trochu sa posunul a Ginny otvorila oči.

„Ránko,“ povedala omámene.

„Dobré,“ odvetil a pousmial sa nad jej rozospatým výrazom. Odhrnul jej vlasy z očí a pobozkal ju na čelo.

„Si v poriadku?“ opýtala sa a sadla si vzpriamene. Očividne sa jej vrátili spomienky na minulý večer.

„Hej,“ odpovedal ostýchavo a nepozeral jej priamo do očí. „Vďaka, Ginny.“

Bola tam, keď ju potreboval najviac, no nedokázal to zaobaliť do slov. Nechcel sa ešte postaviť tomu, čo sa dozvedel včera. Pred tým, ako to povie priateľom, si to musí urovnať vo svojej vlastnej hlave. S Ginny to bolo ešte zložitejšie, lebo nevedela ani o proroctve, ani o horcruxoch. No toto bolo príliš veľké na to, aby jej to zatajil. Musel len prísť na to, koľko jej toho povie. A ako.

„Včera v noci sme sa o teba všetci báli,“ ozvala sa Ginny opatrne a on jej bol vďačný, že nechce hneď odpovede. „Mamka ťa nechcela rušiť, keď si včera zaspal, no použila zaklínadlo, ktoré jej dá vedieť hneď, ako sa zobudíš. Bude tu každú chvíľu. V živote by nám nenechala dosť času na trochu zábavy.“

Harry sa začervenal odtieňom červenej, na aký by bol každý Weasley pyšný, a skúsil sa vymaniť z Ginninho objatia.

„Neboj sa. Nie si to ty, komu neverí. Som to ja,“ povedala Ginny s úškrnom. Nadvihla obočie a zamyslene si ho premerala. „Myslím, že v tom má pravdu.“

Jej slová ho zaujali a jeho mozog sa začal zaoberať všetkými možnosťami, ktoré sa v nich skrývali. Vedel, že každý z jej bratov by ho začaroval za myšlienky, ktoré mu práve prešli hlavou, no v tom momente mu to bolo jedno.

Nahol sa, aby ju pobozkal a v tom momente vbehla do izby pani Weasleyová, oblečená v župane a so slabým rumencom na tvári. Harry nepochyboval, že vyskočila z postele a bežala do salóna v momente, ako jej zaklínadlo ohlásilo, že je už hore. Bol rád, že Ginny o zaklínadle vedela a tak ich neprichytili v strede bozku.

Ginny sklonila hlavu a, chichotajúc sa, položila si ju na jeho hruď. „Dobré ráno, mami,“ povedala tlmeným hlasom.

„Dobré ráno, Ginny, Harry. Ako sa cítiš, zlatko?“ opýtala sa pani Weasleyová, vykročila k sedačke a sadla si medzi Harryho a Ginny. Ginny vstala a za maminým chrbtom vrhla na Harryho rozladený pohľad.

„Som v pohode, pani Weasleyová,“ odpovedal Harry a uškrnul sa na Ginny ponad pani Weasleyovú.

„Vážne, Harry,“ pokračovala pani Weasleyová vážnejším tónom. „Neviem, čo mám s tebou robiť. Takto sám utiecť. Čo si si myslel? Mohli ťa zabiť. Viem, že si si zvykol postarať sa o všetko sám, ale je pre teba príliš nebezpečné ísť niekam bez ochrany. Ľúbim ťa ako vlastného, zlatko, a nechcem, aby sa ti niečo stalo.“

„Pani Weasleyová,“ povedal Harry, zaskočený jej starostlivosťou. Naozaj mala veľmi blízko k jeho matke, no teraz musela pochopiť, že mu nedokáže zabrániť v tom, čo musel urobiť. „Nemyslite si, že si nevážim, že sa ma snažíte ochrániť. Vážim. Nikto iný to nespravil, a to pre mňa znamená mnoho… Ale nemôžete ma ochrániť pre týmto. Som viac ako zapojený do tohto boja… Ja som ten boj. Je sústredený okolo mňa viac, ako si myslíte –“

„Viem, že si v tejto prekliatej vojne trpel viac, ako ktokoľvek iný, Harry, ale ešte stále si veľmi mladý. Príliš mladý na to, aby si bojoval, stále chodíš do školy,“ odvetila pani Weasleyová zúfalo. Jej oči sa naplnili slzami a Harry sa cítil úboho za to, že ju raní. Po všetkom, čo preňho urobila. No prišiel až sem, nemohol sa teraz obrátiť.

„Na tom nezáleží, Pani Weasleyová. Profesor Dumbledore mi zveril úlohu. Pracovali sme na nej v tú noc, keď zomrel a ja ju mám v pláne dokončiť,“ pokračoval Harry pevne a pozrel na Ginny, aby videl jej reakciu.

Stála za svojou matkou, potichu sledovala rozhovor a na tvári mala nič nehovoriaci výraz. Zostala v izbe, aby mu ponúkla bezvýhradnú podporu, no vedel, že čoskoro sa bude dožadovať odpovedí.

„Čo myslíš tým, že ti profesor Dumbledore nechal úlohu? Určite nemal v pláne vystaviť ťa riziku,“ vyhŕkla pani Weasleyová prudko. Videl, ako sa pobúrene nadýchla, pripravená vypustiť príval hnevu na človeka, ktorý ho už nemohol prijať.

„Všetci sme v ohrození, pani Weasleyová, a ja urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som to zastavil. Teraz vám nemôžem povedať viac, ale prosím vás, aby ste mi v tomto dôverovali,“ povedal Harry, pozerajúc pani Weasleyovej priamo do uslzených očí.

„Nepoviem ti, že sa mi to páči, Harry, lebo sa mi to nepáči, ale viem, že ťa nezastavím,“ povedala pani Weasleyová a potiahla nosom. „Ginny, choď hore a prezleč sa. Pripravím raňajky.“

Keď pani Weasleyová vybehla z izby, Harry unavene zvesil hlavu. Nešlo to tak dobre, ako dúfal a nebol si istý, či tak nebude reagovať aj zvyšok Rádu. Obával sa jej reakcie, keď zistí, že opúšťa školu a ešte k tomu vezme Rona a Hermionu so sebou.

Ginny mu pred tým, ako vyšla z izby, upokojujúco stisla rameno. Harry vstal a ponaťahoval sa. Musel si pohovoriť s Ronom a Hermionou a začať pripravovať plán na nájdenie ostatných horcruxov, ale práve teraz chcel zo všetkého najviac horúcu sprchu. Cítil sa akosi špinavý, pokorený a chcel to zo seba čo najskôr zmyť.

* * *

Presne ako čakal, sprcha mu veľmi pomohla. Mal čistú hlavu a bol pripravený zoznámiť Rona a Hermionu so svojimi znepokojujúcimi novinkami. Ešte nikdy sa necítil tak na dne, ako minulú noc a cítil, že odtiaľ už nie je iného smeru ako hore. Nechcel zomrieť, ale ak neexistovala iná cesta…

Ronovi a Hermione sa to nebude páčiť, ale aj oni chceli ukončiť Voldemortovu vládu rovnako ako on. Urobili by pre to čokoľvek. Možno by mu mohli dokonca pomôcť vymyslieť najľahší spôsob ako… Ako… Ako odstrániť posledný horcrux.

Harry sa už cítil lepšie, ako keď počul Červochvostove správy po prvý raz, no ešte vždy preňho bolo ľahšie oddeliť tú vec od seba, dokonca aj keď na to len myslel. Ľahšie sa mu tak rozmýšľalo o tom, čo treba spraviť. Bude to vlastne musieť spraviť v momente, keď zabije Voldemorta. Možno by mu mohla pomôcť vymyslieť spôsob, ako sa postarať o obe veci naraz.

Keď odznel prvotný šok, Harryho posadlo nové odhodlanie. Ak to musel byť niekto, tak radšej nech je to on. Nezniesol by, keby preňho musel zomrieť niekto iný. A na druhej strane ho možno čaká jeho rodina. Vedel, že bude priateľom chýbať, no aspoň tu nenechá žiadnu rodinu. Radšej on ako niekto z nich. To mu v týchto chvíľach dodávalo silu.

Keď liezol z kúpeľne, bol tak stratený v myšlienkach, že vrazil do niekoho, kto čakal na sprchu.

„Pardon,“ začal, no zvyšok vety mu uviazol v hrdle. Od prekvapenia zažmurkal.

Pred ním stál, oblečený v draho vyzerajúcom župane so zlatým ‘M’ vyšitým na ľavom vrecku a neznesiteľne samoľúbym úškrnom na tvári, Draco Malfoy. Jeho zvyčajne uhladené blond vlasy boli rozstrapatené, akoby práve vstal, ale oči sa mu pri pohľade na Harryho zúžili.

„Pozeraj sa, kam kráčaš, Potter,“ povedal Malfoy a oprašoval si zo župana neexistujúcu špinku. „Neverím, že musím používať spoločnú kúpeľňu, nieto ešte, že ju mám spoločnú s tebou.“

Harryho prekvapenie sa zmenilo na zlosť. „Malfoy,“ vyštekol. „Možno som povolil, aby si tu zostal, no to neznamená, že sa mi to páči, takže sa mi prac z cesty.“

„Povolil si mi tu ostať?“ opýtal sa Malfoy neveriaco. „Som tu, lebo ma potrebuje ten tvoj vzácny Rád. Som jediný, kto im môže poskytnúť ten druh informácií, ktorý potrebujú. Tento dom je aj tak právoplatne môj. Patrí mojej rodine. Som si istý, že sa tu niekde povaľuje posledná vôľa, ktorá to dokazuje. Radšej sa správaj slušne, Potter, lebo ak sa nájde, zaistím, aby ťa tvoj vlastný Rád vyhodil na ulicu.

„Mám pre teba novinu, Draco,“ povedal Harry cez stisnuté zuby. „Posledná vôľa sa už našla a je platná. Tento dom a všetko, čo je v ňom, patrí mne. Predstav si to. Vlastním toto všetko, čo patrí tvojim predkom.“

Harry ignoroval Malfoyov výraz bezmocného hnevu, vzal starodávne vyzerajúcu vázu stojacu na výstavnom stolíku a bezstarostne ju vyhodil do vzduchu.

„S tým opatrne,“ zasyčal Malfoy. „Je to v rodine mojej matky už celé generácie. Patrila Blackovcom žijúcim v čase zakladateľov.“

Harry sa uprene zadíval na vázu a potom uprel pohľad do Malfoyových šedých očí. Otočil dlaňou, čím dovolil váze, aby spadla a rozbila sa.

„Hups,“ povedal bezvýrazne.

„Ty idiot!“ zajačal Malfoy, zohol sa a pokúsil sa zozbierať kusy vázy. „Moja matka ťa zabije, Potter. Ako môže byť tento dom tvoj, keď tak ľahko ničíš jeho poklady?“

„Sirius mi ho nechal. Mám dojem, že to bol jeho posledné prekvapenie pre vás úbožiakov,“ odpovedal Harry so vzdorovito vystrčenou bradou. Cítil sa, akoby dával Siriusovi posledný úder proti rodine, ktorá ho odvrhla.

„Sirius,“ povedal Malfoy a z toho slova bolo cítiť opovrhnutie. „Nikdy nemal byť ich dedičom. Nemal hrdosť, žiadnu rodinnú časť. Regulus bol pravým dedičom tohto domu, on poznal svoje pravé miesto.“

„To hovor raráškom,“ povedal Harry a obrátil sa Malfoyovi chrbtom. „Som si istý, že by to radi počuli.“

Nechal naštvaného Malfoya v hale a vošiel do svojej izby ,aby sa prezliekol. Provokovať Malfoya mohlo byť detinské, ale bola to zábava a Harryho srdce bolo ľahšie, keď zostupoval dolu do kuchyne. Tam našiel Rona, Hermionu a Ginny, ktorí naňho čakali.

„Harry!“ skríkla Hermiona, a kým ju Ron stihol zastaviť, vyskočila na nohy a bežala k nemu. “Si v poriadku? Čo sa včera stalo? Čo si si myslel, len tak nás tu nechať? Hovorili sme o tom, Harry. Ron a ja sme mali ísť s tebou. Dohodli sme sa, že to spravíme spolu. Nemôžeš len tak meniť plány a robiť také rozhodnutia sám. Prečo si to spravil? Prečo?“

„Hermiona!“ zastavil ju Ron, chytil ju za ruku a viedol ju spať ku stolu. „Daj mu šancu rozprávať. Ja si to rád vypočujem tiež.“

Harry si všimol, že Ronove uši nadobudli povestný červený odtieň a vedel, že Ron je rovnako sklamaný z toho, že ich tu nechal.

Harry sa zhlboka nadýchol, aby potlačil svoju podráždenosť. „Je mi ľúto, že som vám nepovedal, čo chcem spraviť. Proste som mal dojem, že hroby mojich rodičov musím navštíviť sám.“ Pozrel sa na Ginny. „To je to, kam som šiel. Navštíviť dom mojich rodičov v Godricovej úžľabine.“

„Hej, to sme si domysleli,“ povedal Ron.

„Ale prečo?“ spýtala sa Hermiona smutne. „Je príliš nebezpečné robiť také veci sám, Harry. Už sme to mali naplánované.“

„Plány sa zmenili,“ oznámil im Harry a rukami si podráždene zašiel do vlasov. „Pozrite, neviem, či mi porozumiete, ale jednoducho to bolo niečo, čo som musel spraviť sám. Viac to neurobím, sme v tom spolu, no toto som musel spraviť sám.“

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s