Siedmy horcrux – Kapitola 5 – A život ide ďalej… – Časť 1

Tak po dlhšom čase tu mám ďaľšie pokračovanie prekladu The Seventh Horcrux. Predchádzajúce časti si môžete prečítať v archíve prekladu.

 

Nepozemská hmla sadla po celej dĺžke Weasleyovskej lúky, kde sa len pred chvíľou odohrávala oslava života. Vznášajúce sa sviečky zhasli v studenej skľučujúcej hmle, ktorá vždy sprevádzala prítomnosť dementorov. Výkriky a tlmený rachot sa miešali so zvukmi prudkej paľby kúziel tých, čo sa rozhodli ostať a bojovať proti blížiacim sa dementorom. Z okraja lesa spustili paľbu kliatob aj smrťožrúti, aby ešte viac oslabili už teraz vyčerpané ochranné kúzla.

Harrymu bola zima a cítil závrat z intenzívnych spomienok, ktoré mu prebleskovali hlavou. Drkotal zubami, keď sa ruka v ruke s Ginny rýchlo pohol ku skrčeným postavám Fleur a Billa. Cítil, ako sa Ginnine útle telo trasie a vedel, že dementori majú na ňu rovnako zlý účinok ako na neho.

„Čo tu rhobíš, ‘Arry?“ zasyčala Fleur a poslala svojho motýlieho Patronusa presne tam, kam Harry jeleňa. Jej krásne svadobné šaty boli zašpinené hlinou a blatom a jeden rukáv vyzeral byť spálený.

„Ak sa tí Smhrťožrúti naozaj dostanú dnu, pojdu phriamo po tebe. Mal by si už odísť.

„Neodchádzam,“ povedal pevne Harry a pohľadom našiel Billa. Toto bol jeho domov viac ako hocijaké miesto, na ktorom kedy bol, a neopustí ho bez boja. Videl záblesk súhlasu a porozumenia na Billovej zjazvenej tvári a bol mu za to veľmi vďačný.

Konečne niekto, kto sa k nemu nespráva ako k dieťaťu.

Bill prikývol a Fleur to zjavne pokladala za dostatočný dôvod prestať s otázkami. Diadém tety Muriel mala stále na hlave a ligotal sa vo svetle rôznych kúziel, ktoré prebleskovali okolo. Harrymu sa v mysli sformovala myšlienka, že Ginny má tiež právo raz ho nosiť a on určite dozrie na to, aby tú možnosť mala.

„O čo sa snažíš?“ spýtal sa.

Bill ťažko vzdychol a Harry si uvedomil, ako veľmi unavene vyzeral najstarší z Weasleyovských súrodencov. Jazvy, ktoré sa mu rozprestierali po tvári, ostro vystupovali oproti bledosti jeho kože.

„Ochranné kúzla okolo Brlohu zlyhávajú. Ten hlasný kovový zvuk a mihotavé svetlo, ktoré sa objavujú každú chvíľu, ukazujú, že ochrana sa rúti. Snažím sa ich posilniť, ale neviem, či to zvládnem.“

„Ako ich posilniť?“ spýtal sa Harry.

„Štruktúru týchto zaklínadiel som navrhol tak, že čerpajú silu z pozitívnych emócii, ktoré cítim pre Brloh,“ povedal Bill a Harry si ho mohol ľahko predstaviť ako profesora Starobylých rún. “Zaklínadlá sa dajú posilniť silou čarodejníka alebo čarodejnice, ktorý je spojený s týmto miestom a nachádza sa v areáli. Nazdával som sa, že jeden z nás by tu mal vždy byť pre prípad útoku a mohol použiť svoj vzťah k Brlohu na posilnenie kúziel. Ale neočakával som, že tu budú všetkými smermi lietať zaklínadlá. Brloh bol vždy plný, ale nie až takto.

„Takže to môže spraviť hocikto, kto má silný vzťah k Brlohu?“ spýtal sa zamračene Harry.

„Áno, hocikto, kto to tu má rád. Ale odoberá to veľa sily, Harry, a preto teraz dokonca ani nemôžem stáť,“ varoval ho Bill. „Nemyslím si, že mám silu to udržať dlhšie.“

Fleur mu jemne položila ruku na rameno.

„Čo ak by sme to skúsili spolu?“ spýtal sa Harry a pocítil na svojom ramene Ginninu ruku.

Bill sa neisto pozrel na Harryho, potom mu preskočili oči na jeho sestru a späť na Harryho. Harry si myslel, že nevyzerá veľmi nadšene, ale nemohol sa teraz zdržovať.

„Pozri, milujem to tu ako keby to bolo moje vlastné a sám si povedal, že to, čo robíš nebude fungovať,“ povedal Harry s náznakom mrzutosti.

„Nemám čas naučiť ťa všetky zaklínadlá a pohyby prútikom za pár sekúnd, Harry. Ale myslím, že by som vedel pokračovať s čarovaním a použiť pri tom tvoju silu, ktorú prenesiem do obranných kúziel,“ povedal Bill zamyslene.

„Choď na vrchol tamtoho kopca, tak budeme môcť pokryť celé územie. Na môj pokyn si musíš predstaviť všetky pozitívne zážitky a hocičo dobré, čo cítiš k tomuto miestu a dostať to do svojich myšlienok. Odtiaľ si to zoberiem. Uisti sa, že sa môžeš niekam skryť, lebo ťa to zanechá veľmi vyčerpaného.“

„Chcem tiež pomôcť. Idem s tebou,“ povedala hneď Ginny s odhodlaním v očiach.

„Nie. Ostaneš tu a pomôžeš Fleur kryť Billa. Je tu viac odhalený a nemôžeme si tu dovoliť stratiť viac ako jediného patronusa,“ odpovedal Harry a vedel, že sa jej to nebude páčiť.

Ginny sa zamračila a pozrela sa z Harryho na Billa, ktorý ležal na zemi. Nakoniec sa pozrela krížom cez lúku na úbohých pár patronusov, ktoré bojovali proti dorážajúcim dementorom a snažili sa ich zadržať. Prikývla, pokrčila ramenami a predtým, než ho vášnivo pobozkala, zašepkala: „Buď opatrný.“

„Ty tiež,“ odpovedal Harry a posledný krát jej stisol ruku.

Otočil sa a zhrbene prebehol pred niektorými prebehol, keď sa opatrne posúval smerom k malému kopčeku, ktorý Bill označil. Párkrát zakopol, keď sa mu cez myseľ prevalili vlny spomienok vyvolaných dementormi. Kým sa vyštveral na kopček a prišiel na správne miesto, poriadne dychčal od vyčerpania.

Cez dym dokázal ledva rozoznať Billa s Ginny, ale vďaka Merlinovi za červené vlasy, dokázal ich zazrieť hocikde. Tiež dokázal zazrieť dvojičky stojace na kraji s Tonksovou a jej vlčím patronusom, ktorý signalizoval ich miesto. Chcel vidieť aj Remusa, ale hľadanie mohlo počkať.

Keď Bill vystrelil do vzduchu červené iskry, Harry zatvoril oči a nasmeroval všetky pozitívne myšlienky a spomienky o Brlohu, do popredia svojej mysle. Na vyberanie ich mal priveľa a začal sa sústreďovať na spomienky na Brloh, spojené so všetkými, čo tam žili.

Spomenul si na údiv a úctu, ktorú cítil ako dvanásťročný, keď sem prišiel prvý krát. Toľko sa v to leto naučil. Nielen o čarodejníckom svete, ale aj o tom, aký je to pocit, byť ozajstnou súčasťou rodiny. Zažil, aké to je patriť k niekomu, a nielen byť odstrčený nabok ako nepríjemnosť.

Pamätal si na vôňu čerstvo upečených čajových koláčikov, pečeného kuraťa, melasového koláča, mäsového koláčiku a všetkých jeho obľúbených jedál, ktoré pani Wealeyová rýchlo objavila a vždy ich podávala vo veľkom množstve. Pamätal si pocit spokojnosti, ktorý mal, keď prvýkrát oprala a zaštopkala jeho ponožky spolu s ponožkami Rona a ostatných jej detí. Poskladala ich a dala do jeho kufra a on tam celú minútu sedel s ústami otvorenými od prekvapenia, až kým sa ho Ron nespýtal, čo je zle. Teta Petunia mu zvyčajne dávala ponožky, v ktorých Dudley spravil diery a pani Weasleová mu ich naozaj zaplátala.

Harry sa zhlboka nadýchol, zadržal dych a pokračoval v sústredení na svoje spomienky.

Spomenul si na kôlňu pána Weasleyho, plnú elektrických zásuviek, ktorých bolo viac, ako by hocikto potreboval za celý život. Pamätal si na nespútanú radosť staršieho muža, keď sa s ním podelil o jeho objavy. Pamätal si nielen na to, že sa ho prvýkrát niekto pýtal na názor, ale aj na to, že jeho odpovede niekto bral vážne.

Harrymu sa začali triasť nohy, keď sa zakolísal, ale podarilo sa mu udržať rovnováhu.

Spomenul si na metlobalové zápasy na lúke, premnožených trpaslíkov v záhrade, kamarátske potľapkávanie na chrbát od skupiny červenovlasých, ktorý sa k nemu radi správali ako k bratovi a nie ako k šialencovi v komore. Smial sa tu, naozaj sa smial a užíval si leto prvý krát vo svojom mladom živote.

Harrymu sa podlomili nohy, on sa zapotácal a ťažko dýchajúc padol na zem. Bol unavený, bolela ho hlava, ale stále sa sústredil na pekné spomienky a bojoval proti tým, ktoré sa snažili vyvolať dementori.

Pamätal si tvár najkrajšieho dievčaťa, ktoré kedy videl, ako sa naňho na privítanie srdečne usmieva, a jej oči žiaria takou nehou, súcitom a nespútanosťou, že sa až mohol utopiť v ich hĺbke. Pamätal si na bozkávanie sa s ňou ledva pred hodinou a pocit, že by mohol spraviť čokoľvek pokým by ostala v jeho náručí.

Harry sa teraz musel opierať o ruky, ale neprestával sa sústrediť.

Toto bol domov jeho najlepšieho kamaráta, kamaráta, ktorý široko roztvoril náruč a podelil sa o svoju rodinu s osamoteným chlapcom, ktorý nikdy nemal ani náznak takého života. Bol to domov dievčaťa, ktoré ho ľúbilo tak, že ho nechalo ísť. Bol to domov rodiny, ktorá sa zaňho postavila a verila mu, keď mu nikto iný neveril a nikdy by nedovolil, aby mu to všetko niekto teraz zobral.

Nie ak by tomu mohol zabrániť.

Na krátku chvíľu osvetlila lúku vlna takého krikľavého a oslepujúceho svetla, až Harry musel kvôli žiare zatvoriť oči. Výkrik radosti, ktorý nepochybne patril jednej z dvojičiek, naplnil vzduch a spôsobil, že Harry zmätene žmurkol. Veselé výkriky sa niesli nocou a Harry si uvedomil, že už necíti chlad. Nenašiel žiadnu stopu po dementoroch.

Zadýchaný si ľahol na zem a snažil sa nájsť nejakú energiu, aby mohol vstať. Videl Paroháča ako klusá späť k nemu a s ním beží malý Jack Russel teriér, Ronov Patronus.

Ron je v poriadku! Bol niekde uprostred zmätku a Harry dúfal, že Hermiona je tiež v poriadku.

Spoznal veľa tvárí, ktoré ostali na lúke a dúfal, že sa pani Weasleyovej podarilo všetkých hostí dostať do bezpečia. Bojoval proti mdlobám, tak potriasol hlavou, aby si ju vyčistil. Pohyb spôsobil, že sa svet nebezpečne pohol a nachvíľu si myslel, že mu príde zle. Práve sa mu podarilo potlačiť nevoľnosť niekoľkými hlbokými nádychmi, keď sa vedľa neho objavila Ginny.

„Harry!“ zakričala, kľakla si vedľa neho, položila si jeho hlavu do lona a začala ho jemne hladkať vo vlasoch. „Si v poriadku? Ach, chudáčik. Bill povedal, že budeš vyčerpaný. Dokázal si to, Harry! Naozaj si to Dokázal. Bol si úžasný.“

Harry sa uškrnul a oprel sa o ňu. „Teda to fungovalo, čo?“

„Fungovalo to výborne,“ zopakovala Ginny a oči jej žiarili vzrušením. „Nezosilnilo to kúzlo, ale dokonca si ho nejako posunul ďalej a prinútil dementorov ujsť. Videla som jedného smrťožrúta doslova letieť vzduchom. Bol si úžasný, Harry. Dokonca aj Bill bol ohromený a to už niečo znamená. Nebola by som prekvapená, keby ti po Rokforte ponúkol prácu.“

„Áno? Harry Potter, kliatborušič?“ povedal Harry a pokúsil sa o slabý úsmev. „Možno Auror nie je práca pre mňa.“

„Poďme späť do domu, kde si môžeš odpočinúť. Myslíš, že dokážeš vstať?“ spýtala sa Ginny.

Harry sa pokúsil zdvihnúť na predlaktia, ale nedokázal prinútiť svoje telo poslúchať a spadol späť na zem. „Presne tu je dobre,“ povedal a snažil sa udržať oči otvorené. Zrazu sa svet znovu pohol a jeho zodvihli hrubé a veľmi svalnaté ruky.

„Poď, Harry. Vypadnime odtiaľto,“ povedal Charlie Weasley. „Ginny sa ti môže zavďačiť bozkávaním aj neskôr.“

„Povedala, že som bol úžasný,“ povedal nezreteľne Harry.

„Áno, dobre, ale nenechaj si to stúpnuť do hlavy, kamoško. Ešte včera povedala, že si beznádejný idiot. Ona bola vždy tá temperamentná,“ odpovedal Charlie s úškrnom.

„Hej!“ vykríkla Ginny a plesla svojho brata po ruke. „Ja som tu, ak by si chcel vedieť.“

Napriek zatvoreným očiam mohol Harry povedať, že sa Ginny usmieva. Bol príliš unavený na to, aby sa staral, že ho Charlie nesie do Brlohu, tak sa uvoľnil a zatvoril oči.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s