Siedmy horcrux – Kapitola 3 – …a iné sa otvoria – Časť 1

Prvá časť tretej kapitoly The Seventh Horcrux, predchádzajúce časti si môžete prečítať v archíve prekladu.

 

Keď sa Harry ráno zobudil, cítil sa omámený a dezorientovaný. Niekoľkokrát zažmurkal, aby si prečistil hlavu, no jednoducho sa nedokázal zdvihnúť z vankúša. Zdola počul zvýšené hlasy a aby sa ich zbavil, pretiahol si cez hlavu vankúš. Noc predtým mu trvalo dlho, kým zaspal a pripadalo mu to, akoby driemal len chvíľu. Pomaly sa mu matne vracala spomienka na sen…

Letel na svojom Blesku cez akési tmavé tunely a pri tom niečo hľadal. Cítil, ako v ňom rýchlo stúpa panika. Vydával takmer všetky svoje sily, aby ju potlačil.

Nech sa otočil kamkoľvek, stále narážal na slepé uličky.

Bol tam aj Dudley, ktorý miešal elixír a zamkol Harryho do komory, kde Harry hneď zaspal. Kým spal, rýchlo mu rástli mu vlasy, až ich mal také dlhé, že vytŕčali von z komory.

Ginny ho podľa vlasov našla a aby sa k nemu dostala, musela zabiť draka. Potom vyliezol na Blesk za Ginny a spolu odleteli do zapadajúceho slnka.

“Super,” zamumlal Harry do vankúša. “Teraz sa mi snívajú rozprávky, akurát že unesená princezná som v nich ja.” Vedel, že o tomto nepovie nikdy ani živej duši.

Dvere na jeho spálni sa rozleteli a dnu vstúpili Ron s Hermionou – čerství a už oblečení. Na jeho vkus vyzerali príliš dobre naladení.

“Poďme, Harry. Vstávaj. Odchádzame,” začala Hermiona panovačne.

Stále sa cítiac grogy, Harry si pretrel oči. “Koľko je hodín?”

“Najvyšší čas. Ron a ja sme sa o všetko postarali. Zmenšila som naše kufre a mám ich tu v taške. Poďme,” povedala Hermiona a pokúsila strhnúť z neho perinu. “Nevedel si sa dočkať, kedy odtiaľto konečne navždy odídeš a máme nejakú prácičku.”

“Hermiona, nechaj ma, nech sa oblečiem,” zareagoval Harry a v miernom šoku schytil svoju prikrývku. Bol vlastne len s boxerkách. Kam sa toľko ponáhľa?

“Tvoje veci som ti pripravila tamto,” pokračovala Hermiona a ukázala na jeansy a tričko.

“Vďaka, mami,” povedal Harry s úškľabkom.

“Len nechytráč,” povedala Hermiona a zamračila sa.

“Počkáme ťa dole, kamoško,” ozval sa Ron a ťahal protestujúcu Hermionu von z izby. Jemne ju postrčil pred seba, nahol sa späť do izby a povedal: “Zamysli sa. Konečne odtiaľto vypadneš. Mamka bude zúriť, ak neprídeme včas, aby ťa mohla nakŕmiť. Hermiona si myslí, že sa niečo deje s Rádom, pretože nevidela nikoho na stráži a nikto nás nepríde odprevadiť do Brlohu.

Ani Harry si nevšimol nikoho strážiť Privátnu cestu, ale to nemuselo znamenať nič. S Ronom a Hermionou, ktorí ho zabávali, nemal toľko času obzerať sa po strážcoch z Rádu ako v minulosti.

Keď sa obliekal, všimol si na nočnom stolíku preložený kúsok papiera, ktorý tam on nepoložil. Zdvihol ho, prečítal tých niekoľko slov, ktoré na ňom boli napísané tetiným malým upraveným písmom.

Godricova úžľabina

16 Hillside Lane

Godre’r-graig, Južný Wales

Harry sťažka prehltol a zastrčil si poznámku do vrecka. Tu to bolo: skutočná a hmatateľná adresa miesta, kde žili jeho rodičia – kde jeden čas žil on sám. Prečo mu ju dala teta Petunia práve teraz? Bol to jej spôsob, ako povedať zbohom?

Bude o tom musieť pouvažovať neskôr. Vstal a posledný raz si poriadne prezrel svoju izbu na Privátnej ceste. Bolo zvláštne vedieť, že ju už nikdy neuvidí. Nie, že by ju chcel vidieť, ale napriek tomu to bolo zvláštne. Síce sa už dlho necítil ako dieťa, zdalo sa mu, že svoje detstvo zanecháva definitívne za sebou až teraz. Bol skutočne dospelý a odkázaný sám na seba.

So slabým úsmevom sa otočil na päte a zišiel za svojimi priateľmi.

“Musíme na Dudleyho zoslať to kúzlo,” povedal, keď zostupoval posledných pár schodov. Ron s Hermionou čakali pri vchodových dverách.

“Už je to hotové,” rýchlo mu odvetila Hermiona.

“Už ste to urobili?” čudoval sa Harry a zamračil sa. Ako dlhu už boli hore?

“Áno,” odpovedal Ron rýchlo a otočil sa k dverám. Hermiona prevrátila očami, keď Ron Harryho a ju vytisol von.

Harry sa zastavil. “Čo si urobil?” opýtal sa a žmúril na oboch.

“Nič, kvôli čomu by si sa mal znepokojovať, kamoš. O všetko sme sa postarali,” odvetil Ron a niečo na jeho úsmeve mu veľmi pripomínalo dvojčatá.

Harry sa rozhodol, že to radšej nechce vedieť. O jednu úlohu menej, teraz je na rade postaviť sa Ginny. Tá myšlienka spôsobila, že mu po chrbte prebehol mráz. Nebol si istý, či to bol záchvev hrôzy či vzrušenia. Možno trochu z oboch.

Keď ich Hermiona poháňala k miestu tesne za hranicou ochranných kúziel, kde sa budú môcť odmiestniť, Harry sa posledný raz obzrel na dom. Na chvíľu si myslel, že na prahu zahliadol tvár tety Petunie, ako sleduje ich odchod. Keď sa pozrel znova, vchod bol prázdny a on si bol istý, že si to len predstavoval. Ak by tam bola, určite len kontrolovala, či naozaj odišli a nie vyjadrenie smútku z ich odchodu.

Ulicu prešli v tichosti, Hermiona od dychtivosti takmer poskakovala na špičkách. “V poriadku. Harry, chyť sa mojej ruky a budeme v Brlohu skôr, ako sa nazdáš.”

Harry sa usmial a odvrátil pohľad. Zhlboka, trasľavo sa nadýchol (aby nedal nikomu najavo, že je nervózny), chytil Hermioninu ruku a pocítil tlak na hrudník, keď sa rútil k Brlohu…  A k Ginny.

Otvoril oči a uvidel polorozpadnutý dom, ktorý mal rád najviac zo všetkých. Aj keď bol schátraný, stále predstavoval kúsok normálneho života oproti blížiacej sa búrke. Harry si nikdy nemyslel, že bude po nejakom mieste tak veľmi túžiť. Aj napriek obavám zo stretnutia s Ginny ho pohľad na Brloh vnútorne zahrial.

Okolo kurníka sa náhodne potulovali sliepky a Harry si všimol hŕstku záhradných trpaslíkov vykúkať spoza niekoľkých hustých zelených kríkov ktoré boli v plnom kvete. Zhlboka sa nadýchol a vychutnával si závan pečúcich sa koláčikov zmiešanú s opojnou vôňou leta.

Harryho myseľ zrazu zatúžila po melasovom koláči a vrúcnom privítaní pani Weasleyovej. Musel sa premáhať, aby potlačil túžbu rozbehnúť sa k vchodovým dverám a vrhnúť sa dnu. Škrípajúc zubami vykročil za Ronom a snažil sa udržať pomalý krok. Nemal ani tušenie, čo povie Ginny, keď ju uvidí, ale už samotná myšlienka na stretnutie s ňou ho naplnilo takou nádejou, že na ničom inom nezáležalo.

V mysli si predstavil jej vlasy rozviate z ranného letu v háji za domom a fľak od múky na jej inak bezchybnej tvári od toho, ako pomáhala mame piecť koláčiky. Harry si bol istý, že ich nejaké čakajú.

Harry potlačil nepríjemnú myšlienku na to, že možno ho ani nechce vidieť a nebude sa zdržiavať v jeho blízkosti, keď sa jeho príchod rozchýri. Nevedel, čo by bolo horšie – jej odmietnutie alebo otvorené náručie, ktoré by musel odmietnuť – ale ponáhľal sa zistiť to.

Ron otvoril dvere a oni vstúpili do chaosu menom Brloh. Všade boli škatule a stohy papierov. Z hákov na strope videli habity zabalené do vakov na oblečenie a Harry na podobločnici rozoznal niekoľko párov topánok s vysokým podpätkom. Na každom voľnom mieste, ktorého bolo aj tak málo, boli položené pestro zabalené balíčky. Z kuchyne, ako aj z poschodia, sa niesli hlasy.

Náhly otras spôsobený malou explóziou vo vedľajšej izbe hodil Hermionu do Harryho, ktorý ich len tak-tak zachránil pred zosypaním sa na zem.

“Do pekla,” vyprskol Ron a naťahoval krk, aby dovidel na spôsobené škody.

Harry pomohol Hermione na nohy právo vo chvíli, keď pani Weasleyová začala kričať na Freda.

“Vitaj doma,” povedal s plachým úsmevom.

Harryho tvárou sa šíril naradostený úškrn. “Nemôžem prísť na žiadne miesto, kde by som bol radšej,” povedal úprimne.

“Poďme,” zavelila Hermiona a chytila oboch za ruku. “Pozrime sa, čo to bolo a či tvoja mama nepotrebuje pomoc pri upratovaní.”

Hermiona ich vtiahla do kuchyne, kde našli rozrušenú pani Weaslayovú, ako pomocou prútika krája zeleninu a zároveň mieša niekoľko hrncov. A k tomu ešte dohovárala Fredovi a Georgovi za ich bezhlavé bláznovstvá.

Bill sedel pokojne za stolom a preberal sa niečím, čo pripomínalo zoznam mien, zatiaľ čo Charlie Weasley mu sedel oproti s trochu omámeným výrazom na tvári. Vedľa Charlieho sedel dôvod jeho omámeného výrazu – Fleur ho poúčala o správnom tempe prechádzania uličkou.

Harry nevedel, či je Charlieho nesústredený výzor spôsobený predmetom rozhovoru, alebo len čisto Fleur. Ron na krásnu čiastočnú vílu reagoval stále rovnako. Hermiona vedľa neho stuhla a zazrela na Charlieho a Fleur. Hermiona Francúzku nikdy príliš v láske nemala a Harryho zaujímalo, ako vychádza so svojou budúcou švagrinou Ginny. Nemala ju radšej o nič viac ako Hermiona.

Harryho pohľad sa na moment zastavil na Billovej zjazvenej tvári. Rany utŕžené v súboji s Fenrirom Graybackom boli stále viditeľné a vyzerali dosť bolestivo, no Billovi dodávali akýsi drsný a mužný výzor. Harry si myslel, že zatiaľ čo jeho jazva len priťahuje nechcenú pozornosť (ako zlatý klinec prehliadky bláznov), tie Billove vytvárali ovzdušie tajomna. Bill vyzeral ako niekto, kto má situáciu pevne v rukách a jazvy boli dôkazom jeho odvahy.

Hermiona doslova onemela pri pohľade na chaos v kuchyni a mierne zaspätkovala, zatiaľ čo Ron sa jednoducho posadil na svoje zvyčajne miesto pri stole a snažil sa zostať nepovšimnutý. Harry nebol dostatočne pohotový, aby ho nasledoval.

“‘Arry!” skríkla Fleur a pôvabne sa presunula od Charlieho k Harrymu. Objala ho a pobozkala ho na obe líca. “Som tak rhada, že si prhišiel.”

Fleurin výkrik upovedomil o ich príchode zvyšok Weaslyovcov a Harry sa z toľkej pozornosti cítil nepohodlne.

“Čau, Fleur. Ahojte všetci,” zamumlal a cítil, ako ho zalieva červeň.

“Och, už ste tu,” zvolala pani Weasleyová a ponáhľala sa objať Rona. Potom si ho pozorne premerala. Keď nenašla žiadny významný zdroj znepokojenia, podrobila rovnakej procedúre aj Harryho a Hermionu.

“Sme tu a sme vporiadku, mami. Nič, pre čo by si sa mala takto plašiť,” hundral Ron a utieral si tvár.

Kým sa Ron zvítal so zvyškom rodiny, Harry sa kúsok stiahol a oprel sa chrbtom o stenu. Ešte raz si premeral miestnosť a preklínal svoje srdce za jeho úbohú nádej. Ako mohlo jeho rozhodnutie vydržať, keď by pri prvej príležitosti vymenil celý svet za jediný pohľad na ňu? Dych sa mu zasekol v hrudi, keď dolu schodmi zostúpila Ginny a sledovala šťastné zvítanie.

Cestou dolu mu pripomínala anjela a Harry mal dojem, že mu srdce vybuchne už len z pohľadu na ňu. Ranné slnko, nazerajúce dnu cez kuchynské okno, jej rozžiarilo vlasy ohnivým leskom, a Harry zatúžil dotknúť sa ich. Jej vlasy boli vždy tak hriešne jemné a on miloval ich dotyk.

Čas stratil význam a, na krátku chvíľu, bol znovu v Rokforte a ona bola stále jeho. Vedel, že uprene pozerá, no nevedel od nej odtrhnúť pohľad. Všetku silu vôle ho stálo, aby neprešiel krížom cez miestnosť a neobjal ju. Na moment, ktorý mu pripadal ako celá večnosť, na ničom a na nikom nezáležalo.

Čas sa zastavil. Vášnivo pozerali jeden na druhého, akoby si túto chvíľu chceli uchovať pre čas, kedy nebudú spolu. Zatiaľ čo čas stál, ich vášnivé pohľady do seba vpíjali obraz toho druhého, akoby si ho chceli dokonale zapamätať neskôr opäť vyvolať.

Ó Bože, je nádherná.

Vo vrecku pevne zovrel medailón a nadýchol sa a prinútil sa odvrátiť pohľad. Presne pre toto musel od Ginny držať bokom. Proti jej kúzlu sa cítil bezmocný, no boli veci, ktoré sa museli vykonať, a musel ich vykonať on.

Ak si aj niekto iný všimol jeho zaváhanie, nikto nič nepovedal, aj keď si bol istý, že na zátylku zacítil Hermionin pohľad.

Ginny vykročila k Ronovi a zľahka ho štuchla lakťom. “Vitaj doma, Ron. Som rada, že ste dorazili včas, aby ste pomohli s domácimi prácami. Rodina, ktorá pracuje spolu, sa raduje spolu,” predniesla spevavým hlasom.

“Super,” zavrčal Ron, vzal si zo stola jablko a zahryzol sa doň.

“Čau Harry, čau Hermiona,” pokračovala Ginny veselo.

Harryho srdce takmer puklo vo dvoje. Ginny sa správala, akoby sa nič nezmenilo, akoby to strašné napätie medzi nimi neexistovalo. Bol si istý, že pre všetkých ostatných znela ľahostajne, no on to napätie v jej hlase vycítil… A on bol jeho príčinou.

Pokúsil sa pohnúť ústami a opätovať pozdrav, no nedokázal sformulovať slová. Kedy sa z nej stala taká dobrá herečka?

“Ahoj, Ginny,” povedala Hermiona. “Vďaka za tie knihy, čo si mi poslala. Presne to som potrebovala a prišli nesmierne vhod.”

Harry prudko zdvihol hlavu, jeho pohľad preskakoval medzi oboma dievčatami. Nemal ani tušenia, že Hermiona bola v kontakte s Ginny, alebo že Ginny im pomáhala. Do pekla! Tak toľko o tom, že Ginny z toho vynechajú.

“Ako to šlo s muklami?” vyzvedala pani Weasleyová. “Dúfam, že vám nerobili problémy.”

“Nič, s čím by sme si neporadili,” odvetil Ron so samoľúbym úškrnom. “A pripomienky nášho pobytu u nich budú nachádzať ešte dlhé roky.”

Fred s Georgom sa bláznivo zaškerili. No tak, hovor. Vyzerá to, že nás maličký Ronuško po celý čas dával pozor,” ozval sa Fred, utierajúc si neexistujúce slzy.

“Je zadosťučinenie vidieť, že naša tvrdá práca prináša ovocie,” pokračoval George s hlbokým povzdychnutím.

“Och, sadnite si a dokončite tie rozvrhy medzinárodných prenášadiel. Ak budú mať hostia problémy dostať sa sem, budete za to osobne zodpovední,” zahriakla ich pani Weasleyová.

“Nič sa neboj, drahá mať. Všetci hostia dorazia spoľahlivo a včas, aby videli, ako si náš drahý najstarší brat uviaže guľu na nohu,” odvetil Fred a dramaticky zatvoril oči.

“Čo myslíte tou guľou?” zamračene sa spýtala Fleur. “Vy dvaja budete šťastní, ak nájdete niekoho, kto bude chcieť žiť s takými ako vy.”

“Presne!” vložila sa do debaty pani Weasleyová. “Presne to im vravím už roky, milá moja. Možno sa svadbe stretnú nejaké tvoje priateľky.”

“Ha, ha,” zareagoval George s úškľabkom. “Bude to náš cieľ. Stretnúť sa a pokecať s každou z Fleuriných nezadaných priateliek.”

“Ale choďte. Moje phriateľky sú úplne iná kategórhia, chlapci,” odvetila odmerane Fleur, čím spôsobila Billovi s Charliem záchvat smiechu.

“Teraz vážne, chlapci. Ron, Harry… Bolo na Privátnej ceste všetko v poriadku? Preniesol si si všetky veci, Harry?” láskavo sa spýtala pani Weasleyová.

“Hej, máme všetko,” odpovedal Ron. “Harry sa tam už nevráti, a nie je to nijaká strata. Tí muklovia sú na hlavu. Je z neho sirota bez domova, mami, takže sa ho asi budeme musieť ujať.”

Ron sa pri tom na Harryho uškŕňal, ale to poznanie bol pre Harryho úder.

Nemal domov.

V skutočnosti vedel, že by našiel miesto u Weasleyovcov, stačilo sa spýtať, no jedno zostalo – zostal naozaj len sám na seba. Naozaj nikam nepatril. Nie, žeby niekedy patril k Dursleyovcom, ale bola to aspoň adresa. Miesto, kam si mohol zavesiť klobúk.

Ginny akoby vycítila jeho nepokoj. Položila svoju jemnú ruku na Harryho predlaktie a upokojujúco stisla. “Netráp sa, Harry,” zašepkala. “Nech sa stane čokoľvek, budeš vždy patriť sem.”

Harry zdvihol pohľad k jej očiam a takmer sa v ich hĺbke stratil. Ako to vedela? Vždy vedela vycítiť, ako sa cíti a dostať sa k jadru veci.

Do šľaka! Toto bude ťažšie, ako som očakával.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s