Siedmy horcrux – Kapitola 2 – Keď sa jedny dvere zatvoria… – Časť 2

Druhá časť druhej kapitoly fanfiction The Seventh Horcrux od Melindy. Predchádzajúce časti si môžete prečítať v archíve.

 

Niekoľko dní sa s Dudleym nestretli, no to sa zmenilo v jedno slnečné popoludnie, keď celá trojica opustila Harryho izbu a sedeli v záhrade za domom.

“Čo je toto?” spýtal sa Ron a v ruke držal sochu smiešneho malého mužíčka s pokrčenou tvárou.

“To je záhradný trpaslík,” odvetil neprítomne Harry a ďalej písal do zošita.

“Nie, nie je,” odporoval znechutene Ron. “Netrep hlúposti.”

“Toto je muklovský trpaslík,” trpezlivo vysvetľovala Hermiona ukazujúc knihou. Rona omrzelo všetko to skúmanie a v jednom kuse hľadal niečo, čím by sa rozptýlil.

“Hej, Harry, postreh!” vyhŕkol Ron a hodil škaredého trpaslíka do Harryho. Ten ho zachytil včas, no hlina skončila po celých jeho poznámkach.

Harry trpaslíka bez slova odhodil a ten preplachtil nad Ronovou hlavou, tesne z jeho dosahu. “Vidím, že si vypadol z formy. Ešte šťastie, že sa nevraciame do školy, lebo by som ťa asi musel vyhodiť z tímu,” povedal Harry a podarilo sa mu zachovať vážny výraz. Aj on bol nedočkavý a provokovať Rona mu bolo rovnako vhodné ako čokoľvek iné.

“Takže vyhodiť z tímu, hej?” opýtal sa Ron a vystrel sa do celej svojej výšky. “A kto by ťa potom varoval pred dorážačkami, ktoré ťa zdá sa prenasledujú, Pán Vyvolený?”

S tým sa Ron vrhol na Harryho a prišpendlil ho k zemi. Obaja chlapci sa váľali po tráve a zápasili, nevšímajúc si Hermionine protesty, až kým Ron nepoložil na lopatky s predlaktím na jeho krku.

“Áno, správne. Ten krpec vždy neznášal, keď ho držali pod krk,” ozval sa Dudleyho hlas z opačnej strany záhrady. Nikto z nich troch si nevšimol, že ich pozoruje.

Harry pri zvuku Dudleyho hlasu stuhol a otvoril ústa. Dudley sa im vyhýbal, akoby na tom závisel jeho život, a od toho incidenty s vázou na Harryho neprehovoril.

“O čo ti ide?” opýtal sa Ron a v hlase mu zaznel tvrdý tón.

“To je to, čo najviac neznášal, keď som ho ja s kamarátmi naháňal,” pokračoval Dudley a súhlasne prikyvoval.

Ron sa odvalil z Harryho a rýchlo vstal. Jeho uši začali nadobúdať červený odtieň. Harry sa pozviechal na lakte a pozoroval Ronov a Dudleyho rozhovor, pripravený zasiahnuť, keby sa niečo zvrtlo.

“Vždy som sa čudoval, ako s ním môžete vy červenovlasí vychádzať a pozvať ho k sebe na leto. Teraz vidím, že je váš cvičný terč. Aj ja som ho tak používal. Vždy to bola dobrá naháňačka, ale s pomocou priateľov ho dostaneš,” povedal Dudley so samoľúbym úsmevom.

“Nespájame sa proti Harrymu,” odsekol Ron rozhorčene. Podal Harrymu ruku a postavil ho na nohy, akoby chcel dokázať, že medzi nimi nie je nepriateľstvo. “Je to náš priateľ.”

“Priateľ,” posmieval sa Dudley. “Kto by chcel mať za priateľa jeho?”

“Ja,” prudko povedal Ron. “Presne ako moji bratia, moja sestra a všetci, ktorí ho poznajú. Je to najlepší priateľ, akého si môžeš želať a spravili by sme preňho čokoľvek. Môžeš povedať to isté o svojich kamošoch, Dudley?”

Dudley vyzeral zaskočený Ronovou oddanosťou. Skákal pohľadom z jedného na druhého, akoby nedokázal pochopiť, že niekto môže mať Harryho rád. “On… Vie robiť veci s tou jeho paličkou… Ale bez nej je len úbohý skrčok, čo všetko pokazí. Nemá skutočných priateľov. Moji priatelia sú so mnou, lebo vedia, že som najsilnejší.”

“Dudley, Ron a Harry sa len zabávali,” ozvala sa jemne Hermiona. “V minulosti ste s Harrym určite museli vychádzať… Aspoň raz za čas.”

“S tým šialencom by som nerobil nič,” odvrkol Dudley.

“Šialencom,” vyprskol znechutene Ron. “Ty ho vlastne vôbec nepoznáš, že?”

“Je dosť podobný Malfoyovi, že? Nikdy predtým som si to nevšimol, ale Ron má pravdu. Nikdy nič nespravil sám, vždy potreboval svoj malý gang. Mal si ísť so mnou do Rokfortu, Dud. Možno by si sa stal jedným z Malfoyových poskokov. Som si istý, že by ťa dali do Slizolinu,” povedal Harry, ktorý už dlhšie nevydržal neprovokovať svojho bratranca.

“Poviem mame, že si vyslovil meno tej vašej školy,” hrozil Dudley cúvajúc k dverám, očividne zaskočený súdržnosťou trojice.

“Čo, Rokfort? Ale Dud, ty si tam mal ísť tiež. Veď si čarodejník,” pokračoval Harry.

“Harry,” zasiahla Hermiona a chytila ho rameno, ale Harry ju ignoroval.

“Nikdy som tam nemal ísť. Nie som vyšinutý ako vy všetci,” bránil sa Dudley a urobil krok dopredu.

“Aj tak by to nezvládal. Bol by len ďalší Crabbe a Goyle,” namietol Ron. “Len by tápal.”

“Nie som čarodejník,” zvrieskol Dudley a zúril. Jeho prasacie očká sa blýskali, keď zvieral a otváral svoje mohutné päste.

“No som prekvapený, že si to nevyužil,” pokračoval Ron ľahostajne, oprel sa chrbtom o strom a prekrížil si ruky na hrudi. “Vieš… Mágia a tak. Z toho, čo mi povedal Harry, je tvojou najobľúbenejšou zábavkou strašiť malé deti. Som si istý, že mágiou by si niektoré muklovské deti riadne vydesil… Alebo by si prinútil svojich kumpánov robiť všetko, čo im povieš. Tak to predsa robíš, nie?”

“Čo tým myslíš?” opýtal sa Dudley a prižmúril oči.

“Ron! Nevšímaj si ho, Dudley. Vie, že nesmieš použiť len tak mágiu na muklov. A okrem toho, nikdy by si nezastrašoval svojich priateľov. Mágia nie je o tom,” zahovárala Hermiona a zazerala na Rona.

Dudleyho oči sa rozžiarili, akoby niekto šťukol vypínačom. “Takže by som ich mohol prinútiť urobiť hocičo?”

Harryho striaslo. Dudleyho reakcia mu až strašidelne pripomínala reakciu mladého Toma Riddla. “Stačilo. Aj tak sa už do Rokfortu nedostaneš, takže ide len o prázdne reči. Teta Petunia na to dohliadla.”

“Nepotrebujem vašu sprostú školu. Môžem to vyvolať, keď sa rozčúlim. Stáva sa to vždy, keď som rozčúlený… A vy s tým nemôžete nič robiť. Sama to povedala. Nemôžete použiť mágiu proti mublom,” odpovedal Dudley a ukázal na Hermionu s víťazným pohľadom.

“V tom je len jeden problém, Dud,” odvetil Harry. “Ty nie si mukel, ty si čarodejník.”

“Stačilo,” zasyčala teta Petunia, keď rozzúrená vošla do záhrady. “Povedala som vám, aby ste ho nerozrušili a aby ste sa od neho držali čo najďalej. Nebudete ho otravovať vašimi spôsobmi.” Kým hovorila, stála pred Harrym s jednou rukou v bok a druhou naňho šibrinkovala utierkou.

Dudley sa postavil za svoju matku a usmieval sa. Vždy mal rád, keď Harrymu nadávali. “povedal, že som jeden z nich… že môžem… čaro-“

“Nehovor to!” skríkla teta Petunia, bleskovo sa otočila a prikryla Dudleymu ústa. “Nepočúvaj ich, Duduško.”

“Ale mami, ak by si mi tam dovolila ísť, aj ja by som mohol mať tú vec. Mohol by som naňho dohliadnuť, kým by bol tu,” zakvílil Dudley.

“Nehovor o takých veciach,. Nedovolím to. Neprejdem tým znova. Ty si normálny, Dudley. Na to nikdy nezabúdaj,” horúčkovite drmolila teta Petunia. Počas rozprávania výrazne zbledla a teraz vyzerala, akoby mala už už odpadnúť.

“Ale to malo byť moje rozhodnutie, nie tvoje,” namietol Dudley a Harrymu od prekvapenia padla sánka. Nikdy predtým nevidel Dudleyho svojej matke otvorene odporovať. Zvyčajne to robil za jej chrbtom. Teta Petunia bola rovnako zarazená a civela na Harryho, akoby to bola čisto jeho vina.

“Už o tom nebudem viac hovoriť, Dudley. S tou dierou, ktorej hovoria škola, nebudeš mať nič spoločné,” povedala teta Petunia s tým “žiadne nezmysly” výrazom, ktorý Harry tak dobre poznal.

Harry pocítil odpor a opovrhnutie, keď si naplno uvedomil rozsah tetinej nenávisti ku svetu mágie – a všetkého v ňom. “Naozaj si ju nenávidela, že?” spýtal sa potichu.

Nečakal jej odpoveď. Nikdy neodpovedal, keď prišlo na jeho matku. Šokovalo ho, keď sa k nemu otočila. Jej pohľad spaľoval. “Nikdy som ju nenávidela, nenávidela som, čím sa stala. Myslela som si, že keď skončí s tou jej sakramentskou školou, dostane rozum a vráti sa ku svojej rodine, ale nie. Vtedy ju už mal tvoj kreténsky otec a pozri ako skončili. A potom si na náš prah prišiel ty a vyzeral si presne ako on. Musela som sa pozerať do jej očí a vidieť pri tom jeho tvár.”

“Nedovolím, aby tak skončil aj Dudley. To sa nestane.”

Harry bol omráčený. Niekoľkokrát zalapal do dychu no nedokázal nájsť slová.

“Ale mami… Mohol by som byť mocný,” ozval sa Dudley.

Harry už svoje pochyby nedokázal dlhšie skryť. “Mocný? Aj tak už od tvojho narodenia skáču tak, ako ty pískaš. Čo by si ešte chcel?” Harryho myseľ pracovala na plné obrátky. Zohrala mágia úlohu v nadvláde Dudleyho nad jeho rodičmi? Ovplyvňoval nejako ich rozhodnutia? Postrkoval ich celý čas, aby mu kúpili ešte jeden darček? Po celý ten čas?

Dursleyovci Harryho, ako vždy, ignorovali.

“Duduško,” povedala teta Petunia a položila Dudleymu ruku na tvár. “Samozrejme, že nechceš mať s týmto nezmyslom nič spoločné. Si viac ako oni. Len ťa chcú stiahnuť na ich úroveň.”

Dudley sa zachvel. “Máš pravdu. Nechcem, aby sa ma nič z toho dotklo. Ja som normálny.” Dudley pribehol k Harrymu a ukazovákom ho pichal do hrude. “Som normálny. Počuješ, Potter? Som normálny.”

“Asi sa mi niečo zdalo,” zamrmlal Harry, keď získal kontrolu nad svojím hlasom.

Ron sa postavil vedľa Harryho a odsotil Dudleyho ruku preč. “Daj tie svoje špinavé normálne ruky dolu!”

“Varovala som vás, aby ste sa mu pratali z cesty,” zasyčala teta Petunia.

“Boli sme tu a pracovali na úlohe, ktorou si nás poverila. On prišiel za nami,” odpovedal jej Harry.

“Tak zostaňte v izbe,” odsekla teta Petunia. “Preboha, ak niečo z toho počuli susedia, tak to bude tvoja chyba. Počuješ? Choďte dnu a dajte Dudleymu pokoj.”

Keď Dudley a teta Petunia odkráčali do domu, Ron sa obrátil na Hermionu. “Naozaj si myslíš, že Harry má dôvod zachovať si vzťah k týmto ľuďom?”

“Sú predsa jeho rodina,” tvrdohlavo povedala Hermiona.

“Nie, nie sú,” protirečil jej Harry krútiac hlavou. “Spája nás len krv mojej mamy, to je všetko. Už dlho ste mojou rodinou vy.” Harry rýchlo zdvihol svoje knihy a zamieril dnu bez toho, aby sa obzrel na Ron a a Hermionu.

Hermionine snahy o nadviazanie priateľstva s tetou Petuniou pokračovali, no boli, ako inak, márne. Harry sa jej to snažil vysvetliť, ale ona ho nepočúvala. Zaujímalo ho, či by tete ženská spoločnosť neprišla vhod, ale teta Petunia dala jasne najavo, že s Hermionou nechce mať nič spoločné. Ach. Prirodzene, nechala ju pomôcť s domácimi prácami, lebo si nikdy nenechala ujsť príležitosť rozkazovať niekomu, ale keď prišlo na rozhovor, vždy Hermionu hrubo odbila.

Zo začiatku bola len skúpa na slovo, ale keď prešlo niekoľko dní a Hermionine úsilie neprestalo, začali byť jej poznámky oveľa viac hrubé a uštipačné. Harry to viac-menej čakal, ale nebol pripravený na Ronovu reakciu.

Ron bol vždy prvý pri obrane Hermiony. Už od útleho veku nedovolil nikomu, aby jej pripravil ťažké chvíle, s výnimkou seba samého. Ale jeho zúrivosť ohľadom poznámok Durleyovcov bola prehnaná aj na Ronove pomery. Už sa im niekoľkokrát vyhrážal a raz musel Harry zasiahnuť, aby Ron nevytiahol prútik na strýka Vernona. Nestaral sa veľmi o to, či strýka začaruje, ale bál sa, že by sa Ron dostal do problémov za napadnutie muklov.

Poslednú noc pred odchodom z Privátnej cesty našiel Harry tetu Petuniu oblečenú v pyžame v kuchyni. Nepodarilo sa im nájsť kúzlo, ktoré by potlačilo Dudleyho mágiu, ak keď na druhej strane nemali čas pozrieť sa na to dôslednejšie. Rozhodli sa použiť Hermionin pôvodný plán s Rozveseľujúcim zaklínadlom. Harry si prial, aby s tým nápadom prišiel niekto v čase keď boli mladší. Urobilo by to jeho detstvo oveľa príjemnejšie.

“Teta Petunia,” potichu ju oslovil Harry a dúfal, že ho nezačuje strýko Vernon, ktorý v obývačke sledoval televíziu.

“Čo je?” vyštekla teta Petunia.

“Našli sme niečo, čo pomôže Dudleymu. Vykonáme to kúzlo zajtra, pred tým, ako odídeme,” pokračoval.

Teta Petunia stuhla a ruka so špongiou sa jej trochu triasla. “Ste si istí, že to Dudleymu neublíži?”

“Hej. Ani si nevšimne, že sa to stalo,” odvetil Harry.

Teta Petunia prikývla a a ďalej sa venovala drhnutiu.

“Myslím, že najprv pôjdeme Godricovej úžľabiny. Chcem vidieť hroby mojich rodičov,” povedal Harry. Nevedel, prečo jej to povedal. Bolo niečo zvláštne na tom, že odchádza navždy. Určite nič necítil k Durlseyovcom a vedel, že oni to cítia rovnako. No aj tak, boli jediné, čo poznal za celých šestnásť rokov, jeho jediná rodina. Nemohol si pomôcť, musel niečo povedať.

Teta Petunia znovu zaváhala, no len tak krátko, až si Harry myslel, že sa mu to len zdalo. “Uprac si po sebe a vezmi si všetky svoje veci. Nechcem tu nič podivné. A uisti sa, že si si nevzal nič z Dudleyho vecí.”

Harryho plecia poklesli. “Áno, teta Petunia,” povedal potichu a ľutoval svoju snahu. Otočil sa a zostal stáť tvárou v tvár bledej Hermione a viditeľne naštvanému Ronovi, ktorí stáli vo dverách kuchyne.

“Hej,” ozval sa neisto. “Na zajtra je všetko pripravené. Poďme hore a dokončime balenie. Vyrazíme ráno.”

“Čo to má znamenať?” nahlas sa spýtal strýko Vernon a zaškaredil sa, keď vdupotal do kuchyne a našiel tam Harryho, Rona a Hermionu.

Pred tým, ako stihol Harry niečo povedať, Ron vyštekol: “Mám dojem, že Harry práve povedal, že zajtra odchádzame.”

“Je vždy dobré, zbaviť sa haraburdia, to tvrdím ja,” zamrmlal strýko Vernon a zatváril sa viditeľne spokojnejšie.

“Ani vášmu synovcovi nepoviete zbohom a veľa šťastia?” opýtal sa Ron takmer vrčaním. “to je to najmenej, čo môžete urobiť.”

Strýko Vernon zažmúril svojimi prasacími očkami na Harryho. “Ten vetchý starý blázon, čo tu bol s tebou minulý rok, povedal, že tento rok budeš plnoletý. To znamená, že toto je posledný krát, keď tu musíme trpieť všetky tie tvoje nezmysly, správne?”

“Presne tak,” odpovedal Harry a smutne sa usmial. “O niekoľko týždňov budem plne kvalifikovaným čarodejníkom. Už nebudem viac potrebovať vaše služby.” Harry s potešením sledoval vlnu odporu, ktorú na tvárach jeho príbuzných vyvolalo slovo čarodejník. Chcel len, aby to už mal za sebou. Bol čas pohnúť sa vpred.

“Harry,” prosebne sa ozvala Hermiona. Jej pohľad preskakoval z Harryho na jeho strýka a spať. “Chceš odtiaľto odísť v dobrom–”

“Dopekla, ľudia, ja vám nerozumiem,” vybuchol Ron s očerveneli mu uši. “Čo sa to s vami deje? Viete, že keď som to tu prvý raz videl, hanbil som sa za svoj dom? Aj napriek mreži na Harryho okne. Bol som dosť hlúpy na to, aby som sa hanbil a myslel si, že Harry pochádza z lepšieho. Aký som len bol tupec! Nemôžem uveriť, že som bol až taký hlúpy. Až teraz, keď som sledoval vaše správanie, som pochopil, prečo bol Harry vždy tak šťastný, keď prišiel k nám domov. Ste úbohí.”

Harry na Rona vyvaľoval oči a jasne si spomínal na podobnú reakciu pána Weasleyho, keď ho prišli vyzdvihnúť na majstrovstvá sveta v metlobale. Nikdy predtým nebol Harry viac hrdý na to, že má za priateľa Rona.

A Ron so strýkom Vernonom ešte neskončil. “Moja mamka… mamka sa dokáže hnevať aj na tých najlepších. Pravdepodobne by kvôli svojim peniazom dokázala prinútiť utiecť aj banší. Ale sakramentsky dobre viem, že keby som sa narodil ako šmukel, nič by to nezmenilo. Asi by bola sklamaná, ale zaobchádzala by so mnou rovnako, a to isté by očakávala aj od mojich súrodencov. A je jedno, aká na mňa bola tvrdá, iným to nikdy nedovolila.

“Tak má fungovať rodina. Ste úbohí tupci, ktorí Harryho ani nepoznajú. Ako by ste mohli? Ani neviete, akého človeka ste tu po celý čas mali, ani čo všetko by pre vás bol ochotný urobiť, keby ste ho požiadali. Smutné je, že si to pravdepodobne neuvedomíte ani po jeho odchode.”

Harry prudko vzhliadol, práve včas, aby zachytil výraz Ronovej tváre potom, čo dopovedal. Zamrazilo ho. Tvár tety Petunie mierne zbledla, rýchlo pozrela na Harryho a jej pohľad opäť zamieril k zemi.

Ron vytiahol prútik a trhane ním mával Dursleyovcom pod nosom, čím spôsobil, že sa prikrčili ku kuchynskému drezu. Ron nejavil žiadne známky, že by ich mal v pláne prekliať, a Harry sa vyžíval v kázaní, ktoré Dursleyovci dostávali, a tak nespravil nič, aby to zastavil.

“Došľaka, ak by sa o vás dozvedeli smrťožrúti, mali by ten najlepší náborový nástroj, na aký kedy narazili, lebo ešte nikdy som tak nechcel prekliať mukla tak, ako chcem prekliať vás. Viete, prečo to nespravím? Lebo–” ukázal prstom na Harryho, “on ma nenechá. Nikdy nepochopím prečo. Nikdy nespravil nič také, aby si zaslúžil za rodinu takých ako vy.”

“Smiešne na tom je, že presne tí smrťožrúti, ktorí by vás mohli použiť to nespravia práve preto, že ste muklovia. A jediná vec stojaca medzi nimi a vami je on. Tak sa nad tým poriadne zamyslite.”

“Poďme Harry, vypadnime odtiaľto,” zavelil Ron a obrátil sa k odchodu. Hermiona sa naňho žiarivo usmiala a jej oči doslova žiarili hrdosťou, keď pozorovala jeho odchod.

Tvár strýka Vernona prechádzala od červenej k hnedej a teraz bola takmer fialová. Teraz, keď Ron odložil prútik, bol oveľa odvážnejší. “V mojom dome sa so mnou nikto ako… ako… ako vy nebude rozprávať takto neúctivo. Všetci si zbalíte svoje veci a ráno vypadnete z domu,” zúril, akoby to po celý čas bol jeho nápad.

“Bez problémov, strýko Vernon. Ráno odídeme. Budete dokonca môcť vymaľovať moju starú izbu,” povedal Harry šťastne a cestou poklepal na dvere do komory pod schodmi.

“Hermiona idúca pred ním sa prudko zastavila a on do nej narazil.

“Herm–”

“Čo si to práve povedal?” opýtala sa ho s prižmúrenými očami.

Harry vyvalil oči, keď si uvedomil svoj omyl. O túto historku sa s Ronom a Hermionou nikdy nepodelil. Vždy ju pokladal za trochu zahanbujúcu.

“Ale nič. Zabudni na to,” zahováral Harry a snažil sa popohnať ich dopredu. Aj Ron sa zastavil a so záujmom hľadel na množstvo zámkov a západiek na dverách do komory.

Hermiona odstrčila Harryho ruku a trhnutím otvorila dvere. Pri pohľade dnu zalapala po dychu.

Harryho pohľad dopadol na staré známy stiesnené priestory. Starý neforemný matrac, z ktorého trčalo niekoľko pružín, stále ležal na kostre skladacej postele. Na poličke bolo pohodených niekoľko vojačikov a polámaných šachových figúrok. Naklonený strop bol celý pokrytý pavučinami a všetko pokrývala hrubá vrstva prachu. Harry sa čudoval, prečo teta Petunia nevyčistila aj toto miesto. Bolo to, akoby v tej komore bolo všetko, čoho sa kedy bála.

Harry na stenách rozoznal svoje detské písmo. Okrem jeho mena vlastne samé čmáranice. Raz Dudleymu ukradol niekoľko farbičiek a zvykol si to robiť vždy, keď sa mu naskytla príležitosť. Videl tam aj hrubý obrázok narodeninovej torty so sviečkami rôznych farieb. Kresba sa postupne zlepšovala. Každý rok na svoje narodeniny tam jednu sviečku pridal.

Povedať, že Hermiona vybuchla, by bolo povedané veľmi jemne. Zvrtla sa smerom k Dursleyovcom, až pri tom Harryho udrela vlasmi.

“Ako ste mohli?” zvrieskla a vycerila zuby ako šelma.

Teta Petunia obrátila zrak k zemi, no strýko Vernon sa nadul v pokuse brániť sa, no Hermiona mu nedala možnosť.

“Čo?” spýtal sa Ron nechápavo.

“Vy odporní, opovrhnutia hodní idioti! A ja som mu vravela, aby k vám bol milší. Držať ho v komore, keď bol ešte malým chlapcom?” besnila Hermiona.

“Čo robili?” vybuchol aj Ron, otáčajúc hlavou od Hermiony, cez komoru a Durleyovcov až späť k Harrymu.

Hermiona ho ignorovala. “Mali by ste sa za seba hanbiť,” zasyčala a zdvihla prútik.

Harry jej zovrel ruku a stočil ju od strýka Vernona práve vo chvíli, keď prútikom slabo mykla hore. Nanešťastie si neuvedomil, že ho tým namieril na seba. Z ničoho nič sa našiel visieť za členok dolu hlavou vo vstupnej hale na Privátnej ceste.

Teta Petunia zvrieskla a zakryla si oči. Strýko Vernon ju chránil vlastným telom a zatlačil ju späť do kuchyne. Tichou halou zaznelo tresknutie dverami.

“Ehm, Hermiona… Mohla by si ma spustiť dole?” spýtal sa Harry pobavene.

Hermiona vzdychla a jemne zrušila kúzlo.

“Ty si použila Levicorpus. Nemôžem uveriť, že si použila jedno z kúziel Polovičného Princa,” ozval sa ohúrený Ron. Harry v jeho hlase zachytil radosť.

“A chcela ho použiť na mukla. Snažíš sa dostať do basy, Hermiona?” spýtal sa Harry a usmieval sa na svoju kamarátku.

“Pripravená žiť ako tá zlá?” vyškierajúc sa vyzvedal Ron.

“Ale sklapnite, vy dvaja. Tak strašne ma naštvali. Nemôžem uveriť, že si nám to nikdy nepovedal, Harry,” reagovala Hermiona, snažiac sa zachovať si dôstojnosť pred svojimi smejúcimi sa priateľmi.

Harry pokrčil ramenami. “Už na tom nezáleží. Poďme spať. Zajtrajšok bude náročný.”

Harry vedel, že Hermiona sa chcela hádať, no nedal jej príležitosť. Vyletel hore schodmi prvý, takže ho museli nasledovať. No keď sa v ten večer uložil do postele, trvalo mu dlho, kým skutočne zaspal.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s