Siedmy horcrux – Kapitola 1 – Rozlúštené záhady – Časť 2

Druhá (a posledná) časť prvej kapitoly Siedmeho horcruxu. Predchádzajúce časti si môžete prečítať v archíve prekladu.

 

Kapitola 1 – Rozlúštené záhady – Časť 2

Harry rýchlo premýšľal. Ako by to bolo možné? Naozaj by Dumbledore potláčal Dudleyho mágiu po všetky tie roky? Nevyzeralo to naňho. Nedávalo to zmysel.

Ako cez hmlu si Harry vybavoval spôsob, akým sa teta Petunia vždy starala o každý Dudleyho rozmar. Ako keby sa svet točil len okolo poslania udržať ho spokojného a nedovoliť, aby ho niečo rozrušilo. Harryho najhoršie tresty vyplývali vždy z toho, že nejako provokoval Dudleyho. Zaujímalo ho, či je tetina posadnutosť čistením len vedľajším produktom jej úzkosti o očistenie niečoho, čo pokladala za obrovskú škvrnu.

Jeho myseľ stále pokračovala vo vyvolávaní momentov, keď bol Dudley rozčúlený. Myšlienky mu opäť zablúdili k tej noci, keď na nich zaútočili dementori a Dudley takmer zamdlel od strachu. Harryho zaujímalo, čo asi tak mohol vidieť. Mohli to byť nevysvetliteľné prejavy mágie, ktoré sa Dudley snažil potlačiť? Keď Harry Dudleyho v tej temnote našiel, Dudley si od strachu zvieral tvár. Harry Dudleymu prikázal, aby neotváral ústa, ale kedy ho Dudley počúval? Videl dokonca Dudley dementorov?

Harry sa cítil, akoby sa svet opäť úplne zbláznil.

“Prečo by Dumbledore súhlasil so skrytím Dudleyho schopností? To sa naňho ani trochu nepodobá,” povedal pomaly s očami upretými do očí svojej tety.

“Nechcel to spraviť. Dosť dlho sme sa o tom hádali. Videla som tie čudné veci, čo sa Dudleymu stávali, kým bol ešte maličký. Vedela som, čo to všetko znamená – pamätala som si to u Lily. Nikdy by som nedovolila, aby sa to stalo znova. Nie po tom všetkom, čím som prešla, aby mala moja rodina normálny život.

“Bola to jediná vec, pre ktorú by som si ťa vzala a on to zúfalo chcel. Aj tak som mu povedala, že by som nikdy nedovolila, aby sa priblížil k môjmu synovi. S Vernonom by sme nikdy nedovolili, aby Dudley chodil do tej školy pre bláznov. Vychovali sme ho k zdravému odporu voči všetkému natoľko neprirodzenému. Dudley je dobrý chlapec,” povedala teta Petunia s rukami vzdorovito prekríženými.

Harry prevrátil očami. Všetko to dávalo zmysel. Samozrejme, že Dursleyovci by Dudleymu nepovolili ísť do Rokfortu. A, súdiac z jeho dnešnej reakcie, aj tak by tam nechcel ísť.

“A čo presne profesor Dumbledore spravil?” opýtal sa Harry, neschopný ovládnuť zvedavosť. V minulosti by mu to teta Petunia nikdy nepovedala. ‘Nepýtaj sa’ bola jej bežná odpoveď.

“Ako mám vedieť, ako tie vaše nezmysly fungujú?” odsekla teta Petunia. “Vzali sme ťa a on spravil niečo, aby odstránili Dudleyho meno z registra alebo niečo podobné. Na nejaký čas Dudley prestal robiť tie zvláštnosti. Niečo nenormálne sa stalo jedine vtedy, keď bol nervózny. A to sa dalo ľahko zvaliť na teba, takže Vernon sa o tom nemusel dozvedieť.”

“Strýko Vernon nevie, že jeho syn je čarodejník?” opýtal sa Harry a v duchu sa bavil na vtipe schovanom v tých slovách.

“Samozrejme, že to nevie. A Dudley nie je jedným z VÁS. Tvoj riaditeľ spravil niečo, aby to zastavil. A ja teraz chcem, aby si to isté spravil ty,” povedala teta Petunia s rukami prekríženými na hrudi.

“Veď ja ani neviem, ako mohol niečo také dokázať, nieto ešte, ako to urobiť,” povedal Harry v úžase.

“No, ak tu chceš zostať, tak by si mal rýchlo niečo vymyslieť,” odvrkla mu.

Harry zrazu prišiel na to spôsob, ako toto všetko využiť vo svoj prospech. “Dobre. Pokúsim sa niečo vymyslieť, ale budem potrebovať pomoc,” rýchlo zmenil tému.

“Čo myslíš tým pomoc?” podozrievavo vyzvedala teta Petunia.

“Mojich priateľov, Rona a Hermionu – v takýchto veciach sa vyznajú. Poprosím ich, aby prišli a dáme to nejako dohromady. Ale budú tu musieť nejaký čas zostať – kým nájdeme to správne kúzlo. Som si istý, že to bude veľmi zložité kúzlo, ak ho použil profesor Dumbledore,” kul Harry železo za horúca.

Teta Petunia sa zatvárila nesúhlasne. “No neviem.”

“No dobre, v poriadku… Sám to nezvládnem, takže asi pôjdem,” odvetil, otočil sa a vykročil ku dverám.

“Nie!” vykríkla teta Petunia. “V poriadku… Tvoj priateľ môže bývať s tebou a to dievča sa môže nasťahovať do hosťovskej izby. Nechcem pod svojou strechou žiadne vylomeniny.”

Harry sa uškrnul pri predstave, aký odtieň červenej farby by mali Ronove uši, keby to počul. Všetko vychádzalo lepšie, ako sa odvážil dúfať. “Dobre teda.”

“Musíš mi sľúbiť, že všetci traja sa budete vyhýbať Vernonovi a Dudleymu. Keď bude Vernon doma, budete všetci v hore v izbe. A chcem to mať z krku čo najskôr.”

“Dohodnuté,” zamrmlal Harry.

“Ach, a ešte jedna vec. Tvoji priatelia si budú musieť zaobstarať vlastné jedlo. Nebudem živiť tvojich zvrátených kumpánov. Vernon by to nedovolil. Môžu si priniesť vlastné jedlo, alebo sa s nimi môžeš rozdeliť o tvoju porciu, ale ja sa o nich starať nebudem,” povedala teta Petunia, navrátiac sa k svojmu zvyčajnému nedutému správaniu.

Harry musel súhlasiť. Ešte vlastne nepremýšľal, ako sa budú stravovať. Mohol len dúfať, že Hermiona bude pripravená lepšie ako on. Dobre vedela o skúposti Dursleyovcov v oblasti stravy. Budú musieť niečo vymyslieť. Možno by im poslala niečo pani Weasleyová, keby nebola príliš rozzúrená. Alebo by pomohla Ginny…

Ginny.

Hneď vedel, že Ginny do toho v žiadnom prípade zatiahnuť nemôže. Nebolo by to k nej fér a nebol si istý, či by vydržal mať ju tak blízko, a predsa mimo dosah. Budú musieť prísť s niečím iným.

No jej prítomnosť by bola príjemnou zmenou oproti tete Petunii, ozval sa mu v hlave hlások.

Skonči, odsekol sám sebe. Ginny do toho nezapletiem.

“Idem poslať sovu. Som si istý, že budú môcť prísť čoskoro – obaja sú už plnoletí,” skonštatoval a opäť  sledoval strach v tetiných očiach.

“Čo to znamená? Že môžu… smú… smú používať tú vec? To vo svojom dome nestrpím. Povedal si, že prídu kvôli výskumu,” povedala a z jej hlasu zaznievalo zúfalstvo.

“Teta Petunia, prídu sem, aby vymysleli kúzlo, ktoré si odo mňa chcela. Chceš mi povedať, že nebudú môcť čarovať?” vyzvedal Harry, dokonale si vychutnávajúc tetin zmätok.

Pery tety Petunie nadobudli tvar tenkej čiary. “Raz a dosť. Dlžíš mi to. Pomôžeš svojmu bratrancovi a potom ty a tvoji priatelia zmiznete. Už nechcem mať nič spoločné ani s tebou, ani s inými ako si ty. Vernon to nemôže vystáť – už teraz ťa má plné zuby.”

“A to je nejaké novinka?” zamrmlal Harry.

“Frflal kvôli tomu, že si prišiel k dedičstvu a ani si sa neobťažoval povedať nám o tom,” pokračovala teta s nesúhlasom. “Dali sme ti prístrešie a posteľ na šestnásť rokov. Keď si získal vlastný dom, zaslúžime si niečo za našu snahu.”

“Nedostanete nič, čo patrilo Siriusovi,” odvrkol Harry nahnevane. Ani on nechcel mať nič spoločné s Grimaulovým námestím, ale určite nedovolí, aby naň položili svoje špinavé prsty Dursleyovci. Sirius by to nechcel. Skúsil sa upokojiť hlbokým nádychom a cez stisnuté zuby pokračoval: “Aj tak by vám to bolo na nič. Je to čarodejnícky dom – muklovia ho nevidia. Aj keď predpokladám, že Dudley by ho vlastne mohol vidieť…”

Teta Petunia vyvalila oči zdesením. “Dosť. Didinko určite neuvidí nič z vašich nenormálností. Choď a pošli ten list… Povedz, aby si priniesli vlastné jedlo,” vyštekla a vybehla z izby.

Harry sa ponuro usmial. Čím skôr opustia tento dom a vydajú sa hľadať horcruxy, tým lepšie.

* * *

Zazvonenie zvončeka vyrušilo Harryho z hlbokého zamyslenia. Bol hore vo svojej izbe a vybaľoval si svoj skromný majetok zo školského kufra. Usúdil, že v jeho malej izbe budú s Ronom dosť stiesnení, takže trocha upratovania nezaškodí. No chcel to dokončiť pred tým, ako príde Hermiona a uvidí ho pri tom. Bolo by nezmyselné nechať ju, nech si myslí, že má naňho nejaký vplyv. Nemalo by to konca-kraja.

Vrhol pohľad na hodiny a uľavilo sa mu, keď zbadal, že do príchodu strýka Vernona zostáva ešte pol hodiny. To bolo akurát dosť času nato, aby sa zložili a dávalo to tete Petunii dosť priestoru na oboznámenie ho s ich prítomnosťou. Aj keby zostávali väčšinu času zavretí v Harryho izbe, strýko Vernon by si iste všimol troch ľudí navyše, ktorí používajú kúpeľňu.

S trochou šťastia teta Petunia vymyslí spôsob, ako ho presvedčiť a Harry, Ron a Hermiona sa budú držať z dosahu. Pre všetkých bude najlepšie, ak sa vyhnú stretu. Samozrejme, ak sa Ronovi podarí správať sa ako mukel, bude to výkon hodný samotného Trojčarodejníckeho turnaja, pomyslel si Harry s úškrnom.

Bol naradostený a veľmi sa tešil na Ronov príchod do usporiadaného života na Privátnej ceste. Pobavene si uvedomil, že to je asi prvýkrát, čo sa teší na niečo spojené s  Dursleyovcami.
Naozaj to bude stáť za tých pár hádok.

Zavrel dvere do izby a ponáhľal sa dole schodmi. Pri tom si všimol tetu Petuniu nakúkajúcu z kuchyne. Dudleyho nebolo vidieť.

V momente, keď zaznel zvonček druhý raz, Harry otvoril dvere.

“… vieš, že to počuli prvý raz?” pýtal sa Ron.

Hermiona prevrátila očami. “Čau, Harry,” povedala veselo tesne pred tým, ako zdesene zalapala po dychu. “Harry, čo sa ti stalo s tvárou?”

Harry sa dotkol svojho líca a mykol sa, keď pod prstami zacítil modrinu. Bol natoľko stratený v myšlienkach, že tomu nevenoval pozornosť. “Dlhý príbeh, musím vám toho veľa povedať.”

Hermiona sa tvárila pochybovačne. “Je všetko dohodnuté?”

“Jasne,” povedal Ron, chytil Hermionu pevne za ruku a voviedol ju dnu. Očividne nemal náladu na výhovorky Dursleyovcov. “Len prestaň na chvíľu rozprávať a nechaj ho, aby nám povedal čo sa deje…  A potom sa rozhodneme, čo ďalej.”

Harry uškŕňajúc sa odstúpil a nechal ich vojsť. “Všetko je v poriadku, Hermiona. Poďte hore schodmi, tam sa môžeme porozprávať v súkromí.”

Ani Ron, ani Hermiona sa nepohli. Obaja stáli v predsieni a obzerali sa po navôkol. Videl, ako sa Hermiona zamračila pri pohľade na množstvo fotografií Dudleyho zdobiacich steny a každú vodorovnú plochu obývačky. Pobavilo ho zistenie, že tam, kde ešte pred pár hodinami bola rozbitá váza, je teraz nová fotografia.

Ron protestne zamrmlal, zatiaľ čo Hermionine obočie sa spojilo v zamračenej grimase. Harry im to nemohol mať za zlé. Dydley nebolo niečo, na čo by sa dalo pozerať, to bolo isté. Harry bol dostatočne prezieravý na to, aby ich dostal preč z obývačky od tetinho sliedivého pohľadu skôr, ako by jej dotieravosť umožnila zistiť niečo, čo nechcel, aby vedela.

“Strýko Vernon príde za chvíľu domov. Bude lepšie, ak pôjdeme hore. Musím vám toho veľa povedať,” a pokúsil sa postrčiť svojich priateľov smerom ku schodom.

No Hermiona so záujmom pozerala cez plece.

“Vy musíte byť Harryho teta Petunia,” začala. “Som Hermiona Grangerová. Možno ma Harry spomínal. Sme priatelia už od prvého ročníka.

Harry si v myšlienkach vzdychol. Neskoro.

“Dokážete to? Dokážete pomôcť môjmu Dudleymu?” vypytovala sa teta Petunia ignorujúc Hrmioninu vystretú ruku a pozerajúc jej priamo do očí.

“Pomôcť s čím?” opýtala sa prekvapene.

Teta Petunia sa okamžite otočila na Harryho. “Povedal si, že budú vedieť, čo urobiť,” zasyčala. “Dovolila som im prísť, lebo si povedal, že mu pomôžu. Sú v tvojom ročníku… Akoto, že vedia čo treba robiť, keď ty to nevieš?” Ukázala nesúhlasne kostnatým prstom na Rona. “Toho si pamätám. Jeden z tých, čo ťa prišli pred niekoľkými rokmi vyzdvihnúť a zničili nám pri tom obývačku.”

“Povedal som, že potrebujem pomoc. To sú oni,” odpovedal Harry v snahe upokojiť ju. “Na rozdiel odo mňa sú obaja plnoletí. Stihol som im len povedať, že potrebujem pomoc – ešte nepoznajú detaily. Daj nám trochu času a my to už dáme do poriadku.”

“O čo tu ide, Harry?” vyzvedal Ron a pozeral raz na jedného, raz na druhého.

“Teraz nie, Ron,” odvetil Harry a vrhol na Rona významný pohľad.

“Ako dlho to potrvá?” dožadovala sa odpovedí teta Petunia. “Nedokážem tvojho strýka udržať večne. Chcem to mať za sebou a vás von z domu tak rýchlo, ako to len pôjde.”

“Nič by mi neurobilo väčšiu radosť” zavrčal Harry cez zuby. Daj nám dva týždne a už nikdy sa nemusíme vidieť.”

“Pani Durleyová…” vložila sa do rozhovoru Hermiona s očami rozšírenými.

“Dva týždne? Tak dlho? Naozaj si myslíš, že vás tu strpím tak dlho?” zvrieskla teta Petunia.

“Som si istý, že to má byť vykonané správne a bez chýb, ktoré by mohli zasiahnuť Dudleyho?” opýtal sa Harry.

Teta Petunia zbledla. “Nech vás ani nenapadne niečo Dudleymu spraviť. To by sa na vás podobalo, nie? Neviem, prečo takým ako ty vlastne dôverujem. Vždy si na Dudleyho žiarlil, lebo si nikdy nemohol byť ako on.”

“Počkajte chvíľu, pani Dursleyová…” skúsila to znovu šokovaná Hermiona.

Ani Harry ani jeho teta jej nevenovali pozornosť.

Harry prevrátil očami. “Presne to som vždy chcel – byť viac podobný Didinkovi. Veríš mi, lebo nemáš inú možnosť, nie? Samozrejme, ak chceš, aby sme hneď teraz odišli…”

Teta Petunia naňho niekoľko sekúnd zazerala a potom porazenecky zvesila plecia. “Choďte hore a buďte ticho, ja si zatiaľ pohovorím s tvojím strýkom. A za žiadnych okolností nesmiete rozrušiť Dudleyho.”

Ešte pred tým, ako tie slová dozneli, sa rozleteli vchodové dvere a za nimi sa ukázala prekvapená tvár strýka Vernona. Zastavil na mieste a zmätene hľadel na tváre, ktoré naňho hľadeli späť.

Najprv jeho tvár pomaly nadobudla rôzne odtiene červenej a potom vyprskol. “Ty! Čo do pekla tu robíš ty? Čo to má znamenať?” Jeho oči sa podozrievavo zúžili. “Čo si mojej rodine vyviedol tento krát, chlapče?”

“Ahoj, strýko Vernon,” zamrmlal Harry sucho.

“Takým tónom sa so mnou nerozprávaj. Už tu nie si vítaný – nie, že by si niekde bol. Vypadni a vezmi si svojich prekliatych kamarátov so sebou,” zavrčal Vernon.

Harry sa uškrnul. “Myslím, že teta Petunia s tebou nebude súhlasiť.”

Teta Petunia naňho škaredo zazrela.

Strýko Vernon sa s rozzúreným výrazom obrátil na tetu Petuniu, ale pri jej pohľade trochu povolil. “Petunia?” zavrčal.

“Musia zostať, Vernon. Nebudú tu dlho a keď odídu, zbavíme sa ho nadobro,” prehlásila, mávnuc rukou Harryho smerom.

“Ale… ale… ale,” prskal Vernon.

“Nepáči sa mi to o nič viac ako tebe, Vernon, ale tak to bude,” pokračovala pevne.

Strýko Vernon spustil plecia a obrátil sa k Harrymu. “Nebudem tu trpieť žiadne neprístojnosti, chlapče. A chcem si s tebou pohovoriť o tom tvojom dedičstve, o ktorom si sa omylom zabudol zmieniť minulé leto. O čo išlo? Tvoj zločinný krstný otec ti zanechal dom. Myslel si si, že si to necháš pre seba, čo?”

Harryho tvár zostala nehybná.

“Nebude nám nič platný, Vernon. Je to… Neprirodzený dom. Ani by sme ho nevideli a je plný šialeností,” ozvala sa teta Petunia a striaslo ju. Obrátila sa na Harryho. “Choď hore a zložte sa. Budete sa musieť o seba postarať, my ideme dnes jesť von.”

Harry sa otočil ku svojim priateľom, ktorí naňho civeli v šokovanom tichu. “Po schodoch, prvé dvere vpravo,” a posunkom ukázal na schody.

Ron s Hermionou vybehli hore bez jediného slova.

* * *

Keď si Harry tú noc ľahol a cítil sa na oveľa viac ako na svojich šestnásť rokov prial si, aby bola jeho myseľ rovnako unavená ako jeho telo. Vyrozprával Ronovi a Hermione všetko o Dudleym a názore, aký na to mala jeho teta. Musel priznať, že si vychutnával, ako sa Ron a Hermiona rozčuľujú nad spôsobom, akým s ním hovorili jeho príbuzní.

Ron menoval stále ďalšie a ďalšie vynálezy dvojčiat, ktoré by na nich použil a dokonca aj Hermiona navrhla jednu či dve kliatby. Harryho to hrialo pri srdci, aj keď by nikdy nedovolil, aby sa dostali do ťažkostí kvôli Durleyovcom. No aj tak si vychutnával.

Hermionini rodičia ju nechceli pustiť – za celý rok ju videli len cez Vianoce – ale Hermiona trvala na tom, že podľa čarodejníckych zákonov je plnoletá a toto je niečo, čo musí urobiť.

Ron bol citeľne menej ústretový vo veci jeho rozhodnutia a reakcie v Brlohu. Po mnohom podpichovaní a presviedčaní Ron priznal, že svojej mame povedal len to, že zostane na Privátnej ceste s Harrym. Nepriznal, že sa v septembri neplánuje vrátiť do školy. Hermiona vyadrila svoj nesúhlas a zamrmlala niečo, čo veľmi pripomínalo slovo zbabelec.

Oveľa viac sa rozprávali o Dudleym a o tom, čo asi tak mohol Dumbledore urobiť na zamaskovanie jeho mágie. Harry mal stále problémy zmieriť sa so skutočnosťou, že Dudley je čarodejník. Vyvádzalo ho to z miery. Ku koncu Hermiona sľúbila, že sa na to pozrie, kým budú na Privátnej ceste. Zabije tým čas a v najhoršom prípade pred odchodom zošlú na Dudleyho rozveseľujúce zaklínadlo. To by ho na chvíľu malo udržať šťastného.

Už bolo veľmi neskoro, keď konečne vliezli do postelí. Harry zaviedol Hermionu do hosťovskej izby a navrhla, aby sa zamkla. Ron ju tam nechcel nechať samotnú, ale rýchlo stíchol, keď Harry navrhol, aby tam zostal s ňou. Harry sa v temnote usmial, keď si spomenul na výraz na Ronovej tvári. Hermiona na noc transfigurovala Harryho stôl na ďalšiu posteľ a sľúbila, že ráno urobí v jeho izbe nejaké zmeny.

Harry sa Rona na Ginny nespýtal, a ani jeden z tých dvoch ju nespomenul. Nevedel sa rozhodnúť, či to bolo dobre alebo zle. Vedel, že ju jednoducho musí nechať na pokoji, ale nikdy si nepredstavoval, že to bude také ťažké. Robil správnu vec… Alebo nie? Musel ju udržať v bezpečí za každú cenu. Ak by sa jej kvôli nemu niečo stalo… Harry neveril, že by bol schopný prežiť to.

Keď bol s ňou tie posledné týždne, cítil, prvý raz v živote, že bol obyčajný. Na ničom inom nezáležalo. Ani na Voldemortovi, ani na horcruxoch, ani na proroctve. Bol len Harry Potter, šestnásťročný čarodejník zaľúbený do krásnej červenovlasej čarodejnice.

Zaľúbený?

Počkať chvíľu. Kde sa vzala táto myšlienka?

Harry nevedel, či Ginny ľúbi alebo nie. Nikdy predtým sa nad tým nezamýšľal. Ako mal vedieť, čo je láska? Jediné čo vedel, bolo, ako sa pri nej cítil – naplnene. S ňou sa cítil, akoby dokázal všetko.

Keď bol s Ginny, chcel od života viac.

Vedel, čo hovorilo proroctvo a jedna jeho časť vždy čakala, že nakoniec aj tak zomrie. Dúfal len, že pri tom dokáže vziať Voldemorta so sebou. No prišla ona a on chcel zrazu viac. Ukázala mu ako by mohol vyzerať jeho život a on to, dopekla, chcel. Harry vzdychol, pretočil sa a nahnevane udrel do vankúša.

“Harry,” ozval sa rozospatý Ronov hlas.

Harry stuhol. Zabudol že tam bol aj Ron.

“Áno?”

“V poriadku?”

“Hej.”

Ron zostal na chvíľu ticho a Harry si pomyslel, že znova zaspal, no v tom zrazu Ron prehovoril znovu. “Ginny sa nepáčilo, že sem pôjdem,” začal hlasom, ktorý bol príliš ľahostajný na to, aby bol prirodzený.

Harry sa cítil, ako by mu niekto vysal všetok vzdych z pľúc. “Och,” odpovedal priduseným hlasom.

Ron znovu zmĺkol, akoby čakal, že Harry bude pokračovať. Keď Harry neodpovedal, pokračoval. “Rozišiel si sa s ňou, že?”

Harry sa trasľavo nadýchol. “Hej,” odvetil a pripravil sa na prípad, že by po ňou Ron skočil.

Ron ťažko vzdychol. “Myslím, že si sa rozhodol správne,” povedal. “Ísť s nami by pre ňu bolo príliš nebezpečné. Ale budeš jej mať čo vysvetľovať, keď toto všetko skončí.”

Povedať, že Harry bol prekvapený, by bol slabý výraz. Vnútorne sa obrnil, kým pokračoval. “Nepovedal som jej, aby na mňa počkala, Ron. Nemáme ani potuchy, ako dlho to všetko potrvá, alebo či tu vôbec budem, keď to skončí.”

“Nehovor tak, Harry,” odpovedal mu Ron pevne. “Samozrejme, že budeš. A ona počká.”

Ron opäť stíchol a tento krát to bol Harry, kto čakal, aby povedal viac. Keď usúdil, že Ron už nič nedodá, neodolal zvedavosti. Prial si, aby dokázal kontrolovať nádej, ktorá mu zahorela v srdci, ale nedokázal. Nevedel ani, ako začať.

“Ako to vieš?” spýtal sa opatrne.

“Povedala mi, aby som na teba dohliadol,” odvetil Ron. “Ako keby som to nerobil stále,” dodal s odfrknutím.

Harry si rýchlo utrel oči chrbtom ruky. Záleží jej na mne.

“Vďaka, Ron,” povedal a preklínal svoj zhrubnutý hlas. Pretočil sa na bok a počúval zvuky hmyzu lietajúceho za otvoreným oknom, zatiaľ čo si preberal všetky príjemné momenty svojho príliš krátkeho času, ktorý strávil s Ginny.

Ronov hlas znovu preťal ticho v izbe.

“Samozrejme, keď bude po všetkom, a ty jej ešte niekedy zlomíš srdce, vymlátim z teba dušu.”

Harry sa zaškeril do vankúša. “Môžeš to skúsiť.”

“Nemysli si, že by som neskúsil.”

“Dobrú, Ron.”

“Dobrú, Harry.”

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s