Siedmy horcrux – Kapitola 1 – Rozlúštené záhady – Časť 1

Predhovor:

Tak teda tu je prvá časť prvej kapitoly Siedmeho horcruxu. Siedmy horcrux je fiktívny diel číslo sedem príbehov o Harrym Potterovi, plynule nadväzuje na šiesty diel a podáva vlastný príbeh. Čitatelia, ktorým prišiel oficiálny diel číslo sedem trochu málo romantický, si tu môžu prepletené vzťahy medzi hlavnými postavami vychutnať až do dna. 🙂

 

Poznámka o vlastníckych právach:

Tieto príbehy sú založené na postavách a situáciách, ktorých autorkou a vlastníčkou je JK Rowlingová a rôzne nakladateľstvá, vrátane (no nie len) Bloomsbury Books, Scholastic Books a Raincoast Books, a Warner Bros. a.s. Nie je z nich zisk a neboli vytvárané s úmyslom porušiť vlastnícke práva alebo obchodné známky.

Preklady väčšiny mien a názvov sú vlastníctvom slovenských prekladateliek Jany Petrikovičovej a Oľgy Kralovičovej a tento preklad nebol vytvorený s úmyslom porušiť vlastnícke práva, alebo obchodné známky za účelom zisku.

Preklad je (okrem vyššie uvedených výnimiek) vlastníctvom Mar3eka.

 

Harry pomaly zdvihol hlavu a nevrlo pozrel na dôverne známy dom číslo štyri na Privátnej ceste. Zlý deň sa rýchlo začal zhoršovať. Nielen, že sa musel z ničoho nič znovu objaviť na prahu Dursleyovcov (vedel, že nebudú mať problém vyjadriť svoje pohoršenie), ale ešte k tomu im musel oznámiť, že poobede sa k nemu pripoja ešte dvaja ďalší blázni. Harrymu neveselo mykalo kútikmi úst pri predstave, ako tieto novinky prijmú.

Harry opustil Rona a Hermionu na stanici King’s Cross viac ako pred hodinou. Pred odmiestnením sa na Privátnu cestu mali obaja spraviť rýchle návštevy u seba doma. Harry sa usmial pri spomienke na prejav ich oddanosti. Nečakal to, myslel si, že pokračovať bude sám. Aj keď sa o nich a zvyšok ich úlohy nesmierne bál, musel pripustiť, že predstava podpory pri stretnutí s príbuznými bola mimoriadne lákavá.

Harry si myslel, že bude lepšie, alebo aspoň menej trápne, ak príde na Privátnu cestu prvý a pripraví svojich príbuzných na Ronov a Hermionin príchod. Chcel sa dostať z Rokfortského expresu a preč od ostatných študentov tak rýchlo ako to bolo možné. Až kým nenarazil na Ginny.

Ginny.

Harry rýchlo potriasol hlavou – nemohol si dovoliť myslieť na Ginny. Ešte stále neveril, že jeho rozhodnutie je dostatočne silné, aby vydržalo.

Keďže ešte nebol dospelý, rýchlo vykĺzol bez toho, aby prehovoril s niekým z davu na King’s Cross a nasadol na vlak na Privátnu cestu. Dlhá a sparná cesta ho podráždila. To pre nadchádzajúce stretnutie neveštilo nič dobré. Uvažoval nad tým, že sa jednoducho odmiestni späť z priamo z Rokvilu, aby sa úplne vyhol Rokfortskému expresu. Čo by sa stalo, keby ho ministerstvo teraz vylúčilo z Rokfortu? Aj tak sa tam nevráti.

Hermiona, ako vždy hlas rozumu, mu pripomenula, že nie je potrebné dávať ministerstvu zámienku na zlomenie jeho prútika a Harry musel pripustiť, že mala pravdu.

Rufus Scrimgeour chcel Harryho dostať pod kontrolu a Harry veril, že by mu dokázal sťažiť život pri pokuse prinútiť ho spolupracovať. Harry nemal naňho a jeho politikárčenie náladu. Napriek tomu použiť mágiu v neplnoletosti len kvôli pohodliu by nestálo za to riziko.

Neznášal, keď mala Hermiona pravdu.

A tak sedel v kupé s Ronom a Hermionou a skúšal ignorovať prázdnotu v srdci, ktorú vytvorila Ginnina neprítomnosť. Nevidel ju celú cestu domov a premýšľal, do ktorého kupé si sadla. Ani Ron, ani Hermiona sa ho nepýtali, kde je, ale niekoľkokrát zachytil Hermionin zamyslený pohľad. Harry sa usiloval vyhýbať sa jej pohľadu. Smutne pozeral von oknom, jeho myšlienky stratené v spomienkach na šťastnejšie dni.

Ginny.

S rukami vo vreckách a vystretým chrbtom zamieril Harry ťažkým krokom k bezchybnej záhradke Privátnej cesty číslo štyri. Sľúbil Dumbledorovi, že sa sem pred svojimi narodeninami ešte raz vráti, a mienil ten sľub dodržať. Harrymu zovrelo hruď pri spomienke na riaditeľa, ale potlačil slzy a pokračoval ďalej. Toto je to, čo Dubledore chcel, a toto je to, čo mienil urobiť.

No aj tak, vedieť, čo musel urobiť, neurobilo čin samotný jednoduchším. Nemal náladu na Dursleyovské nezmysly. Nemal trpezlivosť na ich malicherné predsudky… Čakali naňho väčšie výzvy. Dni, keď ho dokázala fialová tvár Vernona Durleyho zastrašiť, boli dávno preč. Uvažoval, čo ho čaká, keď otvoria dvere a uvidia ho tam stáť, obzvlášť po tom rušnom odchode minulý rok.

Koniec koncov, mohlo to byť horšie. Radšej by čelil hnevu Dursleyovcov, ako zúrivosti Molly Weaslyovej potom, ako jej Ron oznámi, že toto leto odchádza z Brlohu do vojny, pred ktorou sa ho tak tvrdošijne snažila ochrániť.

Áno, uvažoval Harry, dostal sa z toho oveľa ľahšie, keď musel čeliť len Dursleyovcom.

Zaujímalo ho, či Ron vyšiel s farbou von ešte na stanici, alebo či čakal, kým neprišiel až do Brlohu. Harry si vedel predstaviť Rona, ako sa v kuchyni pokúša vyjednávať so svojou matkou, a bola by tam Ginny…

Ginny.

Harryho srdce sa zachvelo už pri myšlienke na ňu a rýchlo zavrel oči, akoby ju chcel vytlačiť zo svojich myšlienok. Keď sa rozhodoval, v jeho mysli vyzeralo všetko tak jednoducho a priamo. Nemohol ohroziť Ginny. Neprežil by, keby stratil aj ju.

Mal prácu, ktorú musel vykonať a nemohol si dovoliť žiadne rozptýlenie pri hľadaní horcruxov. Rozchod bol správna vec. Nebol dôvod, aby svoj život musela vystavovať riziku len preto, že to robil on. Nájsť ich všetky mohlo trvať roky.

Vtedy to vyzeralo ako dokonale logické rozhodnutie, ale teraz, mimo Rokfortu a tvárou v tvár neznámemu… Teraz nebolo nič jasné. Nevedel, ako bude môcť normálne pokračovať ďalej s touto srdce trhajúcou bolesťou. Cítil sa ako keby neprestajne krvácal z neviditeľnej rany.

Jednu vec vedel isto. Dokázala by ho rozptýliť jediným úsmevom. A on si nemohol dovoliť byť nesústredený. Mal príliš veľa vecí, ktoré musel urobiť.

Čo sa týkalo budúcnosti… tam Harry váhal. Vedel, čo má robiť, ale nebol si istý tým, ako. Ako mal nájsť zvyšné horcruxy? Kde mal začať? A ako mal ochrániť seba – alebo horšie, Rona a Hermionu – pred rovnakým osudom ako bol ten Dumbledorov po tom, čo našiel posledné dva horcruxy? Alebo aspoň to, čo za horcrux pokladal…

R. A. B. Ako mal nájsť R. A. B.? Kde začať?

Medailón, šálka, had a niečo od Chrabromila alebo Bystrohlavovej

Ako celok to vyzeralo beznádejne a nezvládnuteľne, takže bude musieť začať s málom a postupne napredovať. Dotkol sa chladného, tvrdého, falošného horcruxu, ktorý nosil neustále vo vrecku. Mal ho ako istý druh talizmanu a držal sa ho vždy vo chvíľach napätia. Musel byť nejaký spôsob a on bol rozhodnutý ho nájsť.

Prvý krok bude Godricova úžľabina. Nebol si istý, čo čaká, že tam nájde. Jednoducho mu pripadalo dôležité ísť tam.

Nie, nebude. Prvý krok bude vybaviť jeho posledný pobyt u Dursleyovcov a čím skôr s tým začne, tým skôr sa bude môcť pohnúť ďalej.

Zatiaľ čo bol stratený vo svojich myšlienkach, nohy ho doviedli k vchodovým dverám. Zhlboka sa nadýchol a tri razy zaklopal.

Ideme na to.

Už za malú chvíľu začul kroky mieriace ku dverám. Tie sa pootvorili a v medzere sa objavila konská tvár tety Petunie. Sledoval, ako sa jej prekvapením rozšírili oči tesne pred tým, ako otvorila dvere a vtiahla ho dnu za golier.

“Čo tu robíš?” spýtala sa teta Petunia, zatiaľ čo naťahovala krk zo strany na stranu, aby sa uistila, že nikto zo susedov nebol vonku a nevidel, ako s Harrym hrubo zaobchádzala. “Prečo si sa vrátil tak skoro? Konečne si tí blázni v tej tvojej škole uvedomili, že ani oni ťa nechcú a vyhodili ťa? Myslel si si, že sa tu môžeš len tak bez ohlásenia ukázať?”

“Ahoj, teta Petunia. Aj ja ťa rád vidím,” milo odpovedal Harry, zatiaľ čo sa vymanil z tetinho zovretia a napravil si golier. Vrhol rýchly pohľad do obývačky a zistil, že sa vlastne vôbec nič nezmenilo, aj keď na čajovom stolíku ležalo niekoľko pokrčených obalov od cukríkov, čo bolo pre tetu Petuniu dosť nezvyčajné.

“Neopovažuj sa na mňa hovoriť takým tónom,” vyprskla teta s pohoršeným výrazom. “Pýtala som sa, čo tu robíš? Polrok končí až o niekoľko týždňov.”

Harry pokrčil ramenami a uprel zrak na podlahu. “Tento rok nás pustili domov skôr,” povedal neurčito. Nechcel s ňou tak skoro rozoberať Dumbledorovu smrť. Nebol na to pripravený.

Skôr, ako mohla odpovedať, sa rozleteli dvere do kuchyne a do miestnosti sa vsunul Harryho bratranec Dudley. Bol ešte väčší, ako si ho Harry pamätal a jeho tvár vyzerala unavená a strhaná. Oči sa mu pri pohľade na Harryho rozšírili zdesením a ostal naňho civieť s otvorenými ústami.

“Čo tu robí on?” spýtal sa Dudley ukazujúc svojím tlstým prstom na Harryho. Harry si s potešením všimol slabý záchvev Dudleyho ruky. Po tom, čo bol roky obeťou Dudleyho násilníckeho správania bolo príjemné, keď sa veci, takpovediac, otočili.

“Čau, Dud,” povedal Harry so širokým úškrnom na tvári. “Aj ty si doma skôr. Vylúčili ťa?” spýtal sa Harry a použil tak posmech tety Petunie proti svojmu bratrancovi.

Harryho prekvapilo, keď ho Dudley úplne ignoroval a obrátil vystrašene tvár na svoju matku. “Priviedla si ho sem, aby sa na mňa pozrel, že? Aby si nás porovnala a zistila, či ma nakazil? Aj tak je to všetko jeho vina. Vieš to. Jeho a toho bláznivého starca, čo ho tu vyzdvihol minule – oni mi to spravili. Vieš, že niečo urobili. Vyhrážal sa ti, počul som ho.”

“Ale no tak, Duduško,” tíšila ho teta Petunia, ale Harry si nemohol nevšimnúť chvenie jej hlasu. “Netráp sa. Vieš, čo sa stane, keď si príliš rozrušený.”

Dudleyho oči takmer vypadli z jamiek a zovrel predlaktie svojej matke tak silno, že to zanechalo červené stopy. “Mami! Nech sa to nestane znova,” zakňučal.

Teta Petunia si uvoľnila ruku a začala Dudleyho tľapkať po chrbte a upokojujúco šepkať, zatiaľ čo ho viedla do obývačky. Keď ho usadila na gauč a upokojila ho, obrátila sa opäť na Harryho. Jej oči boli plné takého silného odporu, že Harry mimovoľne o krok ustúpil. Čo sa tu deje?

“Sadni si a neušpiň sedačku. Idem Duduškovi po malinovku,” zasyčala cestou z izby. “Nerozruš ho.”

Harry pozrel na Dudleyho a zamračil sa. “Čo sa ti porobilo, Dud?”

“Čo tu robíš? Požiadali ťa, aby si sa na mňa pozrel? Nedovolím, aby si sa ma ty či tvoji šialení priatelia čo i len dotkli. Nemysli si, že sa nedokážem zbaviť tej tvojej prekliatej veci. A potom…” Dudleyho tvár dosiahla ten odtieň fialovej, ktorý Harry spájal so strýkom Vernonom.

“Len pokoj, Dud. Vyhodíš niečo do vzduchu. Prečo mi nepovieš, čo sa tu stalo? O čo tu ide?” spýtal sa Harry.

Jeho myseľ pracovala ako o preteky v snahe vybaviť si všetky podrobnosti z jeho posledného pobytu na Privátnej ceste. Zdalo sa to nekonečne dávno. Profesor Dumbledore sa správal zdvorilo, aj keď Harrymu bolo očividné, že bol nahnevaný kvôli spôsobu, akým s ním Dursleyovci zaobchádzali. No nemal pocit, že by si to Dursleyovi všimli. Nikdy nebrali do úvahy Harryho pohodlie a blahobyt.

No Dudley mal zrejme dojem, že sa im profesor Dumbledore vyhrážal. Ako Dudleyho niečo také vôbec napadlo? Samozrejme, bol bitkár a tak zrejme usúdil, že ho všetci ohrozujú, lebo sám strávil väčšinu času ohrozovaním iných. No Harry sa aj tak pokúsil vybaviť si rozhovor z minulého roka aby vypátral, čo jeho príbuzných tak veľmi podráždilo.

Pohľad na Dudleyho krčiaceho sa na sedačke mu osviežil Dumbledorove slová. Povedal niečo o tom, že keď vtedy dávno položil Harryho na ich prah, nechal tam pre Dursleyovcov list.

Neurobili ste, o čo som vás požiadal. Nikdy ste sa k Harrymu nesprávali ako k synovi. Nepoznal u vás iné ako zanedbávanie a často krutosť. Jediná dobrá vec je to, že aspoň unikol škodám, ktoré ste napáchali na tom nešťastnom chlapcovi, čo sedí medzi vami.

To bolo to, čo Dudley pokladal za vyhrážku? Ale ako by mohlo? Ďalšia myšlienka vyvstala v Harryho pamäti. Spomienka na vrešťadlo adresované tete Petunii po útoku dementorov na Harryho a Dudleyho pred piatym ročníkom.

Pamätaj na to minulé, Petunia.

To minulé musel byť ten list. Harry horel zvedavosťou pri pomyslení na obsah toho listu. No mal len malú nádej, že by mu to teta Petunia povedala. Prečo sa vôbec tak stará, aby sa Dudley nerozrušil? Niežeby sa jej vôbec niekedy páčilo, keď je jej malý Duduško ustaraný, spomenul si Harry s grimasou.

Je len jeden spôsob, ako to zistiť.

“Čo to má znamenať, že s tebou niečo porobil profesor Dumbledore, Dud? Zase ti rastie chvost? Ani som si nevšimol, ako to spravil. Samozrejme, on nemá problémy s neverbálnymi kúzlami, takže nikdy nevieš, čo by mohol mať za lubom,” povedal Harry akoby nič, potlačiac bolestivú hrču, ktorá sa mu usadila v krku, keď rozprával o profesorovi Dumbledorovi, ako keby bol ešte nažive.

Dudley sa pratal od Harryho a zliezol z gauča rýchlejšie, ako sa, vzhľadom na jeho rozmery, zdalo možné. Z toho, ako jeho ruky inštinktívne zamierili k zadku, Harry usúdil, že sa mu vrátil prasací chvostík. “Nepribližuj sa! Myslím to vážne… Zostaň, kde si!”

Harry vstal a odhodlaným krokom kráčal k Dydleymu. “Čo sa deje, Dud? Prečo si zrazu taký vyplašený? Povolili ti nervy? To pre toto sa chováš ako malá baba?” spýtal sa Harry a vyťahoval pri tom z rukáva prútik.

“Daj to preč,” zapišťal Dudley a cúval do rohu. Harry by sa smial, keby to nebolo také úbohé. Tak toto bol ten veľký grázel, ktorý robil Harrymu zo života pravidelne peklo, keď bol menší? “Vážne, Potter, daj tú vec preč,” zavrčal Dudley.

“Lebo čo, Dud? Čo spravíš?” Harry nedokázal zastaviť svoj morbídny záujem o to, kam až môže zájsť predtým, ako Dudley zaútočí spať.

Ale predtým, ako mu stihol Dudley odpovedať, sa začala váza postavená na stolíku vedľa neho prudko triasť. Silno rachotila a pomaly sa blížila k okraju stolíka. Harry civel v šoku. Nebol až tak nahnevaný, aspoň nie kvôli tomuto. Tak prečo jeho mágia reagovala tak výrazne?

“Ó, nie,” zaúpel Dudley tesne pred tým, ako váza vzlietla zo stola a bokom zamierila na Harryho hlavu.

Harry bol taký šokovaný, že nemal čas, aby sa uhol. Ťažká keramická váza ho tvrdo zasiahla z boku do tváre s takou silou, až ho zrazila z nôh. Váza aj Harry pristáli na zemi so silným zadunením a váza sa rozbila na niekoľko veľkých kusov.

Hluk vyrušil tetu Petuniu, ktorá sa ponáhľala späť a zvrieskla pri pohľade na škodu. “Čo si spravil?” vyštekla a sklonila sa nad Harrym, keď zbierala úlomky jej vázy.

“Stalo sa to znovu, mami,” zakvílil Dudley. “On to spôsobil! Ja viem, že to bol on.”

Teta Petunia vyskočila na nohy a ponáhľala sa k Dudleymu. “No tak, no tak, zlatíčko. Mamička je tu. Všetko bude v poriadku. Poď do kuchyne a ja ti pripravím niečo chutné pod zub. Postarám sa o všetko.”

Keď viedla Dudleyho z miestnosti, otočila sa na Harryho, ktorý sa stále pokúšal vstať. “Zostaň tu. Hneď sa vrátim. Varovala som ťa, aby si ho nerozčúlil,” zasyčala. Jej pohľad takmer spaľoval.

Harry vzdychol, keď sa posadil a dotkol sa bolesťou pulzujúcej lícnej kosti. Čo sa to tu deje? Neisto sa postavil a potriasol hlavou v pokuse vyčistiť si ju.

Zlý nápad.

Celá izba mu plávala pred očami a musel sa zachytiť operadla sedačky, aby zostal stáť. Pokusne zahýbal čeľusťou zo strany na stranu, aby zistil, akú škodu utrpela jeho tvár. Nemyslel si, že by mal niečo zlomené, ale sama bolesť bola dostatočná na to, aby zatúžil po jednom z elixírov madam Pomfreyovej.

Toto nebude normálny pobyt na Privátnej ceste.

Už použil mágiu nedopatrením, ale to bolo dávno. Tiež si nepamätal, že by pri tom niekedy zranil sám seba. Niečo nebolo v poriadku. Vyzeral von oknom v obavách, či nedostane pokarhanie z ministerstva.

Super. To je presne to, čo potrebujem.

Keď sa to stalo v minulosti, pokarhanie nedostal. Možno sa tomu vyhne aj tento raz. Nedá sa nič robiť. Bude musieť počkať a uvidí.

Dôležitejšie bolo, čo sa dialo s Dudleym. Správal sa, akoby vedel, čo sa stane. Akoby…

V tej chvíli teta Petunia vpochodovala späť do izby, strnulo si sadla a celý čas pri tom zazerala na Harryho. Harry nevedel, čo od neho čaká, ale nasledoval jej príklad, sadol si na opačný koniec sedačky a čakal. Po chvíli ticha to už nevedel ďalej vydržať.

“Čo sa tu deje, teta Petunia?” spýtal sa potichu. “Nemyslím si, že som to bol ja. Myslím, že to bol Dudley. Ale ako je to možné?”

“Samozrejme, že to nebol Dudley. Ty si tu ten vyšinutý, nie on,” vyštekla predtým, ako sa jej sebaovládanie zrútilo a ukryla si tvár do dlaní.

Harryho to ohromilo a vôbec nevedel, čo robiť. Za všetky tie roky, ktoré strávil u Dursleyovcov, mu ani raz neposkytla útechu v ničom a preto mu pripadalo zvláštne, že teraz chcel utešovať on ju.

Opatrne zdvihol ruku a pomaly ju sunul smerom k nej, ale potom ju rýchlo stiahol späť. Ešte dvakrát bojoval s nutkaním položiť jej ruku na chrbát v snahe upokojiť ju. Neznášala jeho dotyk a on sa bál, že ak by čokoľvek spravil, tak jej zabráni v rozprávaní. A on chcel viac odpovede, ako utešiť ju. Zaťal päsť a prinútil sa zostať na mieste.

Teta Petunia konečne zdvihla hlavu a, aj keď sa jej triasla spodná pera, začala rozprávať. “Potom, ako ste ty a tvoj riaditeľ odtiaľto odišli, začali sa diať zvláštne veci. Stávali sa stále častejšie a častejšie, až napokon Dudleyho požiadali, aby odišiel zo školy. Navrhli mu poradenstvo. Ako keby sme o tomto všetkom niekedy dokázali rozprávať. Mysleli si, že to predstieral a bol agresívny úmyselne. Taká drzosť.”

Harryho hlava bola plná otázok, ale myslel si, že by prestala rozprávať, keby ju prerušil, a tak ju radšej nechal hovoriť.

“Čo urobil tvoj riaditeľ?” spýtala sa a oči sa jej zúžili. “Zrušil jeho ochranu, že? Povedal, že sme nedodržali našu časť dohody, keď sme sa o teba nestarali. Všetky tie roky si mal čo jesť a strechu nad hlavou len vďaka našej ochote. Čo viac ešte chcel?

Chcel, aby sme ťa ľúbili ako vlastného. No ty nie si náš! Si len pripomienkou sestry, ktorú som si priala nemať. Dali sme ti domov a to ťa pravdepodobne udržalo živého a zdravého po celý ten čas. To by sa malo počítať. Mohli sme ťa jednoducho dať do sirotinca ako to chcel Vernon. Niekedy si myslím, že by to tak bolo lepšie.”

Harry sa prestal zaujímať o pocity Dursleyovcov už dávno, ale chlad týchto slov zraňoval aj tak.

“Čo myslíš tým zrušením ochrany?” spýtal sa pokojne, len aby jej nespravil to potešenie. Aby nezistila, že sa ho jej slová dotkli. “Ochrana krvi mojej matky zostáva tak dlho, kým môžem volať tento dom mojím domovom… Alebo do mojich narodenín. Povedal vám, že sa ešte raz vrátim.”

“Nie ochranu tvojej matky,” vypľula zo seba teta Petunia. “Tu nejde o teba. Nezáleží mi na tom, čo sa stane s tebou ani s tvojím bláznivým svetom. Pokiaľ ide o mňa, bolo by nám lepšie, keby ste sa navzájom pozabíjali. Chcem vedieť o ochrane pre Dudleyho. Dumbledore odstúpil od svojej časti dohody, že?”

Harry zmätene zažmurkal. “Čo tým myslíš?” spýtal sa chladne.

“Moje nervy, ty si nikdy nebol veľmi chápavý, že? Kúzlo, čo zoslal na Dudleyho. Očividne nefunguje, lebo stále spôsobuje tie choré veci.”

“Dudley je čarodejník?” vyzvedal Harry nedôverčivo, keď mu konečne všetky kúsku skladačky zapadli na miesto. Cítil sa, akoby sa celá miestnosť krútila a nemyslel si, že by to malo niečo spoločné s pulzujúcim spánkom. Vedel, že čarodejníctvo sa v rodinách dedilo – potvrdzovali to bratia Creevyovci. Obaja boli muklovského pôvodu a predsa boli obaja čarodejníci… Ale Dudley? Ako sa mohlo toto stať?

“Samozrejme že nie je čaro… nie je ča… Nie je šibnutý,” zúrivo odpovedala teta Petunia. Jej hlas nebol ničím viac ako vysokým šeptom. “Uzavrela som dohodu s tvojím riaditeľom. On zbaví Didinka tejto neprirodzenosti a ja ťa vezmem. Všetko bolo dohodnuté. A potom, od minulého roka, nech spravil čokoľvek, prestalo to fungovať, lebo Dudleymu sa začali stávať tie nenormálnosti každých niekoľko dní a mne sa ich nedarí zastaviť. Chcem, aby si to dal do poriadku. Spravíš, čokoľvek spravil vtedy on. Dokážeš to vyriešiť a dlžíš mi to.”

Reklamy

4 thoughts on “Siedmy horcrux – Kapitola 1 – Rozlúštené záhady – Časť 1

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s