Sústredenie – časť 2

Tak “sústredenie” je za nami. Keď sa na to pozriem s odstupom, tak asi aj celkom úspešne – nikoho sme tam nenechali a nikto si nezlomil žiadnu končatinu. Fakt, že sme boli všetci ubolení a ledva sme dokázali chodiť po schodoch, to je druhá vec.

 

Cesta tam bola nakoniec celkom obstojná. Musím sa však pristaviť pri vláčiku, lebo s tým bol zážitok. Keď človek vyfasuje miestenku do vozňa číslo 374, už podvedome hľadá vozeň číslo 374. Čo má však robiť, keď polovica všetkých vozňov nie je označená a po ruke nie je ani sprievodca? Nezostáva mu nič iné, len sa trikrát prejsť okolo celého vlaku a uistiť sa tak, že daný vozeň naozaj nie je označený a naložiť sa do ľubovoľného iného vozňa. A keď potom stretne sprievodcu, zistiť si, kde je vozeň 374. Tak presne toto bol môj prípad a nakoniec som zistil, že som nastúpil do čísla 373, takže som sa sekol len o jeden jediný vozeň. V konečnom dôsledku (Nie je to hlúposť? Konečný dôsledok?) to ale bolo aj tak jedno – vlak bol takmer prázdny a prvý cestujúci nastúpili do môjho kupé asi šesť staníc pred Prahou. Je fajn mať kupé pre seba, človek si potom môže aj celkom kvalitne pospať.

 

Po výstupe v Prahe ma čakalo veľmi príjemné počasie, totiž dážď. Jemný, občasný, ale predsa len dážď. Mal som asi hodinku, kým si po mňa mala prísť spolužiačka (vtedy vlastne ešte len budúca) a tak som sa zatiaľ porozhliadol okolo – našiel som miesto, odkiaľ máme o tri a pol hodiny štartovať do Albeře. Keďže Hlavní nádraží v Prahe je celkom veľké miesto, bol nakoniec trochu problém nájsť jeden druhého, ale po dvoch telefonátoch sa nám to nakoniec podarilo. Úspešne sme sa dopravili na internát a tam sme si asi hodinku a pol posedeli (a hlavne nie na daždi, ktorý zase začal). Potom sme sa obaja vybrali na miesto určenia – parkovisko nad hlavnou stanicou.

 

Rátali sme s trochu dlhšou dopravou, čo však bol omyl a tak sme tam prišli s dosť veľkým náskokom. Nebolo čo robiť a siahli sme po čom? Po sedmových kartách (opäť prestalo pršať). Veľmi rýchlo sa mi podarilo prehrať olympijského faraóna. Dokonca tak rýchlo, že sme skončili v okamihu, keď začalo znovu liať. Medzi tým sme sa obaja rozhliadali, či neuvidíme nejakých ďalších kandidátov na Albeř, čo sa nám aj podarilo – stáli bokom a vyzerali ako matematici (čo je neklamný znak, že sa pozeráte na matfyzáka). Chvíľu postávali len tak na daždi (za čo sme sa im celkom smiali) a potom nasledovali náš príklad a schovali sa do podchodu.

 

Asi za pol hodiny sa nás v tom podchode nazbieralo toľko, že nebolo pochýb o tom, pôjdeme tromi autobusmi. V skupine sa nachádzalo snáď všetko. Od prototypov matematika, ktorý si pravdepodobne nevie zaviazať šnúrky na topánkach, až po jedincov, o ktorých by ste nikdy nepovedali, že sú to matfyzáci. A dokonca sa zišlo aj niekoľko dievčat(!), v celkovom počte sedem(!!). To bolo veľmi nečakané, pretože išlo o čisto informatický turnus (s výnimkou, ktorou bola jedna matematička). Celkový pomer dievčatá/chlapci bol teda veľmi veselý a rovnal sa približne zlomku 7/100.

 

Na parkovisku sme sa naložili a vyrazili smerom na juh. Až neskôr sme sa dozvedeli, že cesta nám trvala o pol hodiny dlhšie, lebo v Tábore bola havária a museli sme celé mesto obchádzať po diaľnici. Všetci, kto poznáte vety o trojuholníkovej nerovnosti viete, že to asi bola tá dlhšia trasa. 😉

 

V Albeři nás privítala krásna ceduľa na bráne, ktorá hlásala: “Výcvikové stredisko”. To nás všetkých pobavilo (až do okamihu, keď sme robili Cooperov test, ale o tom až neskôr). Nasledovali základné pokyny, príhovory, predstavovačky apod. Zistili sme, že celé sústredenie bude pozostávať len z testov a malého kúska voľného času. A tak sa aj stalo. Hneď v sobotu ráno bol na programe zápis a potom test telesnej zdatnosti – člnkový beh na štyridsať metrov, skok do diaľky z miesta a Cooperov test (inými slovami dvanásťminútovka). Práve Cooper bol vrcholom celého dňa – všetkých dorazil a akurát nám spôsobil svalovice a podobné problémy.

 

Súčasťou pobytu boli aj ďalšie testy: z matematiky, z angličtiny a nakoniec IQ test (strašná kravina). A samozrejme “besedy”. To väčšinou znamenalo, že si hodinku a pol posedíme, budeme sa tváriť, že počúvame a dozvieme sa, že všetko je na internete.

 

Treba ešte vyzdvihnúť, že stredisko je dobre vybavené – teplá voda, dostatočný počet sociálnych zariadení, rôzne druhy športovísk. Varili tam tiež skvele – sobotná večera = losos.

 

Celkový pocit z podniku = nad očakávania. Mohlo to byť oveľa horšie. A stretol som tam pár fajn ľudí. Síce informatikov a matematikov, ale tak to sa dalo čakať, nie? 😀

Reklamy

3 thoughts on “Sústredenie – časť 2

  1. Arielis

    Ved citaj poriadne Pru ved predsa 12-minutovka 😉 Ktora by ma asi zabila. Ako vidim bolo celkom v pohode 🙂 A ked aj dobre varili 😛 jupiii

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s