A búrka hučala ďalej…

(PREDHOVOR: Toto “dielo” vzniklo asi dva roky dozadu na nejaký bližšie nešpecifikovaný popud. Ale uvítal by som spätnú väzbu, tak ak sa vám niečo páči alebo nepáči, prosím komentujte…)

 

Proti vetru kráčala osamelá postava. Už tretí deň v kraji s prestávkami zúrila snehová búrka, no ona mala len tenký tmavomodrý plášť. A aj ten bol dotrhaný, akoby jeho nositeľ prešiel dlhú cestu mnohými nebezpečenstvami. Keby teraz nejaký človek z neďalekej dediny vyzrel von a jeho zrak by nejakým zázrakom prenikol víriacim snehom, musel by sa čudovať nad tým, že tento človek ešte nie je zmrznutý na kameň.

 

Postava však akoby nevnímala hukot vetra a víriaci sa sneh okolo seba. S očami pokojne zavretými pokračovala ďalej na svojej púti až k cieľu kdesi v diaľke. Pod plášťom, hoci to nebolo vidieť, skrehnuté ruky tuho zvierali starostlivo poskladaný kus pergamenu.

 

Práve tento pergamen popísaný neznámymi obrazcami bol tou príčinou, pre ktorú tento človek teraz pochodoval víchricou. Pre ten takmer obyčajný pergamen tento človek opustil domov, odišiel z univerzity a dobrovoľne sa stal vyhnancom večne utekajúcim pred civilizáciou. Ten príbeh je zvláštny, ale aj tak sa naň pravdepodobne rýchlo zabudne.

 

Napriek tomu, že mal telo doráňané dlhou a nebezpečnou cestou a jeho myseľ bola otupená snehom a mrazom, neustále si ten príbeh opakoval.

 

V izbe svietila iba jedna dohárajúca sviečka. Bol pokojný letný večer. V izbe však vládlo priam posvätné ticho a strnulosť. Na jedinej posteli v rohu ležal starý muž. Už na prvý pohľad bolo vidieť, že je chorý a jeho čas sa kráti. Pri ňom sedel na jednoduchej drevenej stoličke iný muž. Mal hlboké tmavé oči, krátku hnedú bradu v ktorej sem-tam presvital šedivý chlp. Jeho tmavé vlasy boli šedinami popretkávané. Oblečený mal tmavomodrý habit. Jeho meno bolo Gorgin.

 

Muž na posteli zakašľal a prehovoril slabým hlasom umierajúceho:

 

“Musím ti niečo povedať, priateľ môj…”

 

“Odpočívaj, povieš mi to ráno,” povedal tichým hlasom Gorgin.

 

“Ráno už bude neskoro… Musím to povedať… Je to dôležité…”, namáhavo pokračoval starec.

 

“To nehovor. Liečiteľ povedal, že sa uzdravíš.”

 

Klamal a dobre to vedel, ale nemohol to povedať nahlas. Znamenalo by to, že je to definitívne. Nemohol.

 

“Neklam ma,” napomenul ho starec a prudko dýchal.

 

“Moja smrť nebude prirodzená. Otrávili ma.”

 

“Kto? A prečo?” spytoval sa ohromene Gorgin.

 

“Prepáč, to nemôžem… Povedať… Ani tebe nie…”

 

Bolo vidieť, že starca rozhovor veľmi vyčerpáva. Hlas mal stále tichší a tichší.

 

“Kde možno zohnať protijed?” opýtal sa Gorgin plný novej nádeje. Bol ochotný urobiť pre priateľa všetko.

 

“Žiadny protijed… nie je…” vydýchol starec, trpko sa usmievajúc.

 

“Je! Musí byť! Ja ho nájdem!” rozkričal sa mladší muž a prudko vstal.

 

“Sadni si a počúvaj ma. Je to možno môj posledný rozhovor,” prehovoril panovačne umierajúci muž a Gorgin si zahanbene sadol späť.

 

“Zistil…som niečo…dôležité… Preto…ma…otrávili… Je to…ich tajomstvo…” pomaly a ticho pokračoval muž na lôžku a spod oblečenia vytiahol pergamen. Gorgin len hľadel na svojho bývalého učiteľa.

 

Sviečka zablikala. Už takmer dohorela.

 

“O tomto…nevedia… Musíš…to…doniesť…” odmlčal sa, aby nabral dych.

 

“Kam? Komu?” opýtal sa Gorgin, ktorý už nevládal dlhšie ticho sedieť.

 

“Môjmu…starému…kolegovi…do…” jeho už takmer nebolo počuť. Gorgin musel napínať uši, aby rozoznal, čo jeho priateľ hovorí.

 

“Do…dediny Sulov…na severe…” takmer nepočuteľne dokončil vetu starec. Tvár sa mu skrivila bolesťou.

 

“Bude to…nebezpečné… Nesmieš…zlyhať… Sľúb mi…to…” nečakane opäť prehovoril starý muž.

 

Gorgin chytil svojho priateľa za ruku a ten mu ju slabo stisol. Gorgin mal v očiach slzy.

 

“Lúčim sa s tebou, priateľ Gorgin, môj žiak a priateľ….” zašepkal starec. Gorgin pocítil, že starcove zovretie povolilo. Vedel, čo to znamená a stiahlo mu hrdlo. Padol zo stoličky na kolená a, držiac svojho priateľa za ruku, plakal. Kúsok z neho odišiel tam, kam ho on nemohol nasledovať… A tak ho našiel spánok…

 

Ráno vzal pergamen, ktorý starec ešte vždy kŕčovite zvieral v ruke, v univerzite nahlásil jeho smrť a zabezpečil pohreb. Potom zmizol bez stopy…

 

Jeho cesta bola dlhá a plná utrpenia. Unikal dravej zveri, liezol cez hory bez priesmykov, brodil sa riekami bez brodov, predieral sa nepriestupným húštím. Nič z toho ho však nezastavilo. V mnohých chvíľach ho zachránila len mágia a niekedy šťastie. No vytrval. Nútil sa ísť vpred kvôli dôležitosti svojho poslania, no viac ako čokoľvek iné ho hnala vpred túžba pomstiť smrť svojho majstra a zaistiť tak, aby jeho smrť nebola zbytočná. A tiež aby unikol pred výčitkami svedomia, že nedokázal svojho priateľa zachrániť.

 

Po niekoľkých mesiacoch blúdenia a skrytého putovania sa konečne priblížil ku koncu svojej cesty. Hladný, otrhaný a uzimený sa vyškriabal na kopec, z ktorého uvidel diaľkou zmenšenú dedinku Sulov. Ležala na zamrznutom severe ďaleko od sliedivých očí. Ale aký mocný mág by si ju vybral za svoj domov? Veď onedlho sa to dozvie…

 

V noci sa však počasie zmenilo – začalo fúkať a do rána vietor zosilnel na fujavicu. Ani to však Gorgina nemohlo odradiť. Vydal sa v ústrety dedine.

 

Teraz už bol ani nie sto siahov od brány v masívnej drevenej palisáde dediny. Tu na severe, ďaleko od civilizácie, nebolo opatrnosti nikdy nazvyš. Gorgin sa konečne priblížil na dosah ukončeniu svojej dlhej púte. Posilnený touto myšlienkou zrýchlil krok a blížil sa k zavretej bráne.

 

Tá z diaľky vyzerala krehká, ale z menšej vzdialenosti bolo vidieť, že je z tvrdého dreva, okovaná a ťažká. Vedľa brány bol nafúkaný veľký závej, ktorý bol skoro tak vysoký ako Gorgin sám.

 

Gorgin dokráčal k bráne. Bol šťastný. Vedel, že mu už nič nezabráni v splnení jeho poslania. Odhodil ostražitosť, ktorá bola jeho jediným spolupútnikom za posledných niekoľko mesiacov, a zdvihol ruku k bráne…

 

Búrka hučala…

 

Závej sa pohol, blyslo sa ostrie, bolestný výkrik pohltila víchrica a krv zmáčala čerstvo naviaty sneh…

 

Nad mŕtvym telom bývalého kúzelníka sa skláňala postava odetá v bielom s bielou kapucňou a v ruke držala nezvyčajne dlhú a tvarovanú dýku, teraz červenú od čerstvej krvi. Zohla sa, prevrátila telo na chrbát, siahla pod dotrhaný tmavomodrý plášť a z meravejúcej ruky vzala kus pergamenu, teraz postriekaného jasnou krvou. Pri tom sa postave pod kapucňou mihol prameň dlhých tmavých vlasov. Žena si ich zastrčila späť a uškrnula sa.

 

Zvládla svoju úlohu. Nikto sa o ničom nedozvedel. Utrela dýku do snehu a stratila sa v búrke ako plameň sviečky vo vetre.

 

Gorgin však stroskotal. Jeho posledná myšlienka, keď jeho vedomie odlietalo preč a zanechávalo jeho telo mrznúť v snehu, patrila mŕtvemu učiteľovi. Nedokázal splniť jeho posledné želanie. Podľahol tak blízko a zároveň tak ďaleko. Zlyhal.

 

A búrka hučala ďalej, ako by sa nič nestalo…

Reklamy

7 thoughts on “A búrka hučala ďalej…

  1. pru007

    ty kokos, ty kokkos 🙂 Mar3ek, to je vazne dobre! Moc sa mi to lubi a tu zensku by som najradsej fakt prebodla zo zalohy alebo okradla 🙂

  2. eranis

    hmmmm, tusim to zavana fantasy poviedkou… 🙂 sice to nie je moj oblubeny zaner, ale moze byt, dobre sa to cita.
    viem ze nie som nejako opravnena sudit alebo tak…ale trochu sa mi nepacilo ze zhasla sviecka prave ked umrel…trochu klise, nie? aspon tak mi pripadalo. ale ako celok fakt fajn, aj ja chvalim 😉

  3. Vred

    Nooo 🙂 … marek treba uznat ze sa to velmi dobre cita viem si predstavit celu knihu, ze otvorim a zavrem az ked docitam, ale predsalen mi to nieco pripominalo. Mozno nejaka kniha co som doteraz precital alebo nieco no proste je mi ten styl povedomi. Ale kazdopadne GJ a len tak dalej… 😉

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s